Nápad spracovať zvláštnym spôsobom svetové „štandardy“ chcel Daniel Matej so svojou kapelou už dávnejšie. Približne pred desiatimi sa objavil na koncerte s kapelou Vapori del Cuore v Dvorane VŠMU a potom ho zrejme hodil za hlavu. Samozrejme okrem toho, že ako hráč na gramofónoch využil nejednu svetovú i lokálnu melódiu sebe vlastným spôsobom. Po rokoch sa opäť s kapelou don@u.com pokúsili spoločne posunúť nápad vzhľadom na dnešnú dobu niekde ďalej. Mená ako Siewert, Pollack, Juun, Zagar, Piaček, Matej, Šebesta, Breuer s malou, ale luxusom zaváňajúcou poznámkou, že na prvom CD ako hosť vystúpil Christian Fennesz, dávajú tušiť prinajmenšom zaujímavý priebeh počúvania. Hudba sa stáva zdrojom skúmania viacerých jej komponentov. Napríklad, či poslucháč rozozná, z čoho skladba vznikla, či spozná tému, ktorá ďalšie hranie inšpirovala. A ako ho inšpirovala, ak vôbec... (Na túto otázku vlastne neviem odpovedať, ale myslím si, že ani nie je dôležitá.)
Niekedy poslucháč rozozná aspoň tému, niekedy možno ani to nie. Mňa osobne viac zaujíma výsledok, a ten v každej z nahratých skladieb plynie veľmi prirodzeným spôsobom, ale neznámym smerom. To sa mi paradoxne páči, vlastne najviac som znervóznel vtedy, keď sa mi potvrdili očakávania, čo sa v ďalších minútach stane. Na moju zhýčkanú povahu nie je takýchto miest veľa, čo je ďalšia dobrá správa, možno lepšia ako sa zdá, keď si predstavím, že pravdepodobne každý poslucháč je väčším nadšencom ako ja... Ďalšiemu skúmaniu je podrobená nebezpečná cesta miešania východiskových žánrov piesní s ich aktuálnym improvizačným spracovaním, ktoré im dáva výklad ťažko dopredu predstaviteľný aj pre veľmi odvážne fantazírujúceho človeka. Tu napodiv tiež prichádza spokojnosť, prameniaca práve z neistoty.
Dnes sa stáva takéto prekvapenie čoraz menej častým. Pri jazze osobne trpím najviac, keď tuším, aké krásne a dlhé sólo si budem musieť na danú tému a v danom rytme vypočuť, a nič ma tejto povinnosti nezbaví. Kapela skúma aj aktuálnosť hudobného „škatuľkovania“, ktorému sa kvôli urýchleniu konverzácie s nahrávacím koncernom nevyhneme, ale v podstate je každému skutočnému hudobníkovi úplne ukradnuté. Na tomto poli dostáva poslucháč dosť jednoznačné a krajné odpovede. To sa mi (kto ma pozná, už to vie dopredu) obzvlášť páči. Ale táto hudba skúma aj použiteľnosť hudby samej v spoločnosti a jej skutočnú hĺbku. O tom mimochodom doslovnom skúmaní hĺbky vypovedá dosť často onen „kick“ drum, ktorý v prípade, že vám ostala nastavená hlasitosť z vašej obľúbenej vokálnej barokovej skladby nahratej (ako ináč!) v dobovej inštrumentácii, možno budete musieť kupovať nové basové reproduktory. Ak budete mať trochu šťastia, zostanete tejto radosti snáď ušetrení. Tým sa dostávame aj ku skúmaniu akustických vlastností čistých „raw“ zvukov. Je sa nad čím zamyslieť. Neviem presne analyzovať, prečo dobrá improvizovaná hudba natoľko chýba v celosvetovom meradle. Na tomto CD je jej dosť a intenzívne túžim po tom, aby ju niekto hacknutím pustil k obrazu večerných televíznych novín namiesto toho, čo hovoria komentátori. Možno by si ľudia uvedomili niektoré veci.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.