Na jeseň minulého roku usporiadalo Hudobné centrum stretnutie pri príležitosti propagácie významného titulu, prekladu monografie o Bélovi Bartókovi od popredného maďarského muzikológa Tibora Talliána (1946), dlhoročného riaditeľa Ústavu hudobnej vedy Maďarskej akadémie vied, v súčasnosti šéfredaktora Studia musicologica. Stretnutie sa nenieslo len v duchu oficiálnej úcty k autorovi, ale malo aj odborný a kultúrno-politický rozmer. Umožnilo oboznámiť slovenského čitateľa s hĺbkou Bartókovej osobnosti, ktorú (priznajme si) v súradniciach nášho hudobného života dostatočne nerecipujeme, ale tiež prijať priateľské gesto z maďarskej strany, súvisiace so skutočnosťou, že Bartókov tvorivý odkaz nepatrí len do kultúrnej sféry našich južných susedov, ale stal sa tiež súčasťou slovenskej hudobnej tradície. Už na prvých stranách Talliánovej monografie sa dočítame o mimoriadnej radosti nad tým, že sa Hudobné centrum rozhodlo preklad vydať. Z tohto dôvodu sa autor podujal svoj pôvodný text z roku 1981 doplniť o výsledky novšieho bádania maďarskej muzikológie sústredeného na Bartókovu osobnosť, kompozičný odkaz a recepciu jeho diela.
Táto radosť bola zdôraznená aj na spomínanom stretnutí (z maďarskej strany sa na ňom okrem autora zúčastnili aj pracovníci Bartókovho archívu v Budapešti, riaditeľ László Vikárius a Csilla Mária Pintér), veď monografická pozornosť voči osobnosti syntetického rozmeru, akou Bartók, umelec, vedec i človek bol, sa od jeho smrti stala súčasťou nielen maďarskej (J. Démeny, J. Újfalussy), ale napríklad aj francúzskej (S. Moreaux), americkej (H. Stevens), belgickej (D. Dille), českej (Z. Pálová-Vrbová), poľskej (T. Zieliński) muzikológie a dlh voči čitateľskému a hudobno-kultúrnemu prostrediu na Slovensku sa činom Hudobného centra oslabil. Pre slovenské vydanie Talliánovej monografie sa okrem poskytnutia informácií o vývoji bartókovského bádania po vydaní maďarského originálu pripravil v závere publikácie aj bibliografický prehľad o pozornosti voči Bartókovi zo strany slovenskej hudobnej vedy (vyníma sa v ňom veľkolepý edičný čin Oskára Elscheka, ale nespomína základná práca slovenskej etnomuzikológie Kresánkova Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného). Každý, kto sa do monografie začíta, ocení kvalitný slovenský preklad (Peter Macsovszky), vrátane prijateľného vyriešenia „chúlostivého“ pomenovania miestopisných reálií alternatívou historického i súčasného názvoslovia (hoci sa sem-tam objaví „Horná zem“, t. j. „felvidék“ namiesto „územie dnešného Slovenska“, vďaka za to patrí kultivovanej editorskej spolupráci dvojice Alžbeta Rajterová – Pavol Šuška), a s porozumením prijíma najmä vedeckú kompetenciu autora. Tallián koncipoval svoj text z troch aspektov: odbornosť pohľadu viazať na vlastný bartókovský výskum i aktuálne výsledky inýc
h bádateľov, prekonať ideologickým náterom poznamenané interpretácie Bartóka zo strany staršej maďarskej hudobnovednej spisby a napokon skĺbiť hĺbku muzikologických postrehov s adresnosťou knihy širšej čitateľskej verejnosti. Bartókov archív v Budapešti nie je muzeálnou inštitúciou, ale živým pracoviskom, ktoré sústreďuje, spracúva a vyhodnocuje novšie i najnovšie pramene viazané na bartókovské reálie (napr. dokumenty z doby skladateľovho exilu v USA). Autor v zmysle štúdia a vhodnej prezentácie pramenného materiálu ponúka poučený, pútavý a tým plastický obraz (nie typ akejsi „Heroengeschichte) o vývojových peripetiách formovania sledovanej osobnosti. Odbornejšie zameraného čitateľa prekvapí pri nahliadnutí do knihy neprítomnosť notových príkladov, bežných v monografických tituloch, ale keď recipujeme Talliánove postrehy zamerané na charakteristiku jednotlivých Bartókových kompozícií, ich dikcia poznamenaná hĺbkou analytického prieniku k podstate, pritom citlivá a nijako neprešpikovaná odbornou terminológiou, presviedča – stačí si prečítať napr. pasáže venované Zázračnému mandarínovi (s. 149–155), ale platí to vlastne o všetkých autorových pohľadoch na jednotlivé diela, že človek nevdojak počuje hudbu, o ktorej sa píše. Monografia je doplnená patričnými prehľadne zostavenými prílohami – popri životopisnom a chronologickom prehľade a (perfektne zostavenom) zozname Bartókových diel (s užitočnými údajmi o ich vydaniach a nahrávkach), nechýba obligátny prehľad bohatej literatúry o Bartókovi (so zmieneným doplnením o slovenskú bibliografiu).
Záujemcu o Bartókovu osobnosť, ktorý po knihe siahne, poteší i výber papiera s ľahkou gramážou, na druhej strane zarazí pomerne nízka kvalita obrazovej dokumentácie. V úvode našich postrehov sme spomínali aj kultúrno-politický význam prekladu a vydania Talliánovej monografie o Bélovi Bartókovi. Lektúra knihy totiž nabáda k zamysleniu, či naše historické povedomie i aktuálna realita domáceho hudobného života nie je ochudobnená o dôkladnejšie poznanie významu tohto nielen maďarského skladateľa. Bartók sa javil ako inšpiratívny tvorca aj pre slovenských skladateľov viacerých generácií (J. Kresánek, D. Kardoš, D. Martinček, J. Podprocký, V. Godár, a ď.), azda sa v roku pripomenutia sedemdesiatky od Bartókovho úmrtia budeme mať možnosť častejšie stretať s jeho veľkolepou tvorbou. Ak na spomínanom septembrovom stretnutí z príležitosti „promócie“ Talliánovej monografie participovala aj Katedra hudobnej vedy/muzikológie na Filozofickej fakulte UK, bolo to preto, že táto inštitúcia spolupracuje s maďarskými kolegami po vedeckej (výskum starších dejín hudby) i pedagogickej stránke (T. Tallián i L. Vikárius boli pozvaní katedrou na hosťovské prednášky, druhý menovaný je členom medzinárodnej redakčnej rady ročenky katedry Musicologica Istropolitana).
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.