Spomínam si na koncert spred mnohých rokov, na ktorom v jednom z petržalských kultúrnych centier zahrali Ivan Šiller a Fero Király výber z klavírnych skladieb Daniela Mateja. Bol to môj prvý intenzívnejší kontakt s týmto segmentom jeho tvorby – kde je všetko alebo takmer všetko vopred dané, fixované v notách – a pamätám sa, že ma táto hudba svojským spôsobom „vtiahla“. Nie kompozičnou virtuozitou či oslnivosťou nápadov, ale čímsi celkom iným. Mal som dojem, že je v nej akoby zachytený genius loci, prchavý, slovami ťažko definovateľný životný pocit obyvateľa niektorého z bratislavských sídlisk na počiatku tohto storočia s jeho zvláštnou „panelákovou“ clivotou. Druhá črta tejto hudby, ktorá ma vtedy veľmi prekvapila, je jej tichá, nenápadná, ba priam zenovo nenásilná krehkosť, niekedy až neha, stojaca na prvý pohľad v ostrom protiklade so samotným zjavom jej autora, s jeho pozitívne prudkým osobnostným vyžarovaním. Na druhej strane, pri skladateľovi, ku ktorého najväčším vzorom patria John Cage a Morton Feldman, to zasa nevyznieva až tak prekvapivo. Slovom, Daniel Matej má ako autor niekoľko tvárí súčasne. K hľadaniu ich spoločných menovateľov pozýva aj nedávno vydané CD Hudobného fondu s názvom Memories of You, ktoré je jedným zo série oneskorených dozvukov Matejových päťdesiatín a je zároveň malou rekapituláciou tvorby z obdobia rokov 1993–2012.
Kľúčom k hľadaniu „jednoty v rozmanitosti“ rôznorodej dramaturgie CD je jeho názov. Matejova hudba na albume – bezvýhradne a bez ohľadu na to, či ide o prísne notované, čiastočne improvizované alebo elektroakustické kompozície – je „spomienková“ v tom zmysle, že si za východiskový materiál berie už existujúcu hudbu a s ňou aj celú sieť hudobných aj mimohudobných asociácií, alúzií a odkazov. A zďaleka nejde len o osobných známych, ktorí už nie sú medzi živými (Cage, Beneš, Parík...), ale napríklad aj o Satieho, Chopina, Bacha, Mozarta, Weberna či Beatles... Toto tvorenie „hudby o hudbe“ je typicky európskou a aj veľmi klasickou vlastnosťou. Rovnako ako potreba oboznamovať recipienta s podrobnosťami o okolnostiach vzniku každej skladby a jej kompozičných princípoch, ako to robí Daniel Matej, dopĺňajúc krásny, poetický a (ako inak) spomienkový text jeho dobrého priateľa a súpútnika Jaroslava Šťastného v graficky ukážkovo zvládnutom booklete. Preto sa obmedzím už iba na osamotené postrehy a dojmy.
Album nezakryje charakter „výberovky“ a myslím si, že sa o to ani nemusí snažiť. K postoju Daniela Mateja ako antiestablishmentového nonkonformistu (ktorý priam kričí z úvodnej minúty a štvrť prvého tracku) sa to napokon výborne hodí. Ak sa človek predsa len rozhodne počúvať ho ako jednoliate pásmo, musí počítať s opakovným haydnovským efektom „úderu na tympany“, ktorý mu nedovolí ostať pohodlným. Tak je tomu v úvode NICE, obsedantnom drásavom škriabaní v podaní skvelého sláčikového kvarteta fama Q nasledovanom absolútne kontrastným krištáľovo čistým kráľovstvom jemných flažoletov. Ako studená sprcha vzápätí pôsobí ľadovo mechanicky znejúci klavír Ivana Šillera v I tried them and they were all ROTTEN, pocte Erikovi Satiemu a jeho výstrelkom parazitujúcim na hudbe „establishmentových skladateľov“. Potom prichádza titulná Memories of You No. 1, štrnásť variácií na známy Cageov výrok „Nemám čo povedať, a predsa to hovorím...“, ktorej rozvláčna nuda záhadným spôsobom motivuje k opakovaným počúvaniam, no a hneď po nej, celkom bez prípravy, nasleduje rana medzi oči v podobe počítačom generovanej skrumáže vytvorenej z materiálu Bachovho chorálu na spôsob etúd pre mechanický klavír Conlona Nancarrowa, no ešte extrémnejšie zhustenej a zrýchlenej...
Veľmi zaujímavým počúvaním sú záznamy z archívu Austrálskeho rozhlasu v pomyselnom strede albumu. Pochádzajú zo SoundStream New Music Festival Adelaide, kde bol Matej v roku 2012 rezidenčným skladateľom a s miestnymi mladými umelcami uviedol rad svojich skladieb. Structures, Pages (...and Improvisations) sú dirigovanou improvizáciou s použitím verbálnych pokynov a tiež možnosťou „spracovania“ vybraných stránok z klavírnych diel Schönberga a Weberna. Pre mňa ako hráča, ktorý neraz účinkoval v jej uvedení, je fascinujúce počuť, ako sa s autorovými pokynmi a jeho impulzívnym dirigovaním vysporadúvajú hudobníci z opačného konca sveta. Austrálčania sú vynikajúci; veľmi dobre pochopili ideu skladby a nanajvýš kreatívne ju stvárnili tak v detailoch, ako aj v celkovej dramaturgii, nehovoriac o tom, že v nej ako virtuózny sólista kraľuje Matejov starý známy (a spriaznená duša), huslista Jon Rose. Mladá Austrálčanka so slovanskými koreňmi Marianne Grynchuk je interpretkou ďalšej u nás pomerne často uvádzanej skladby (when I’m) FIFTY (for) piano (LULLABY) pre klavír, ladené fľaše a pískanie, ktorá vďaka nej dostáva podmanivo zasnenú, jemne feldmanovsky podfarbenú atmosféru. K nej sa album vracia po sérii zábavných elektroakustických CAVE songs (remixed) v záverečnej parafráze slávneho Chopinovho Prelúdia e mol v podaní Ivana Šillera. Jeho materiál je tu predostretý ako na dlani, vo svojej krehkej nevinnosti a kráse. Nemôžem si v tejto súvislosti nespomenúť na letmú chopinovskú alúziu v závere Traced Overhead Thomasa Adèsa a na to, aké diametrálne odlišné dokážu byť výsledky dvoch súčasných autorov skúšajúcich podobnú vec. A atmosféra, ktorá ma tak prekvapila vtedy v Petržalke, sa vynára znova, kruh sa uzatvára...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.