Logo HŽ

Ilja Zeljenka - Symphonies SOČR O. Dohnányi, L. Slovák; Vladimír Bokes - Symphonies Slovenská filharmónia - B. Režucha, Štátna filharmónia Košice - R. Zimmer

Hudobný fond 2015

Dávno som nemal z novovydaných nosičov také zmiešané pocity... Keď sa v jesennej „žatve“ nových CD z produkcie Hudobného fondu objavili dva tituly so symfóniami Ilju Zeljenku a Vladimíra Bokesa, potešilo ma to, pretože niečo podobné sa žiadalo už dávno. Česi majú nahrané symfónie svojho Martinů, Dáni svojho Nielsena, Fíni Sibelia, Rautavaaru, Aha, Poliaci Szymanowského, Lutosławského aj Góreckého hneď v niekoľkých kompletoch a neraz s orchestrami a dirigentmi zvučných mien. A my? Pokiaľ ide o symfonickú tvorbu, po Moyzesovi a Kardošovi celkom prirodzene zídu na um mená Zeljenku a Bokesa. Dávno sme mali mať k dispozícii reprezentatívne vydané kvalitné štúdiové nahrávky všetkých symfónií týchto skladateľov, no dodnes tomu tak nie je. Predkladané tituly by sa teda mohli javiť ako perspektívny (hoci oneskorený) začiatok skvelého edičného počinu. Zeljenkova absolventská Symfónia č. 1 (1953) so svojou eklektickou zmesou vplyvov Honeggera, Martinů, Šostakoviča či Stravinského a v poradí druhá Symfónia in C pre sláčikový orchester (1961) orientovaná na prokofievovský neoklasicizmus tvoria kontrast, ktorý poskytol muzikológom oprávnenie hodnotiť Zeljenkov skladateľský vývoj v období rodiacej sa avantgardy ako protirečivý, no zároveň zaujímavo dynamický. Bokesova Symfónia č. 2 (1977–1978) zasa vošla do dejín ako zámienka na to, aby autor po jej premiére (1980) takmer na 10 rokov upadol do nemilosti režimu. A nasledujúca Symfónia č. 3 (1980–1981) sa stala po odkladanej premiére v roku 1989 symbolickým „umieráčikom“ režimu vo fáze jeho agónie (o peripetiách uvedení oboch diel sa možno dočítať v rapsodickom texte Melánie Puškášovej). Štyri symfónie sú teda dokumentmi povojnových dejín našej hudby, demonštrujú nielen osobitosti svojich tvorcov, ale v širšom zmysle odzrkadľujú tiež atmosféru doby svojho vzniku; to, čím vtedy žila slovenská hudba, akým spôsobom reflektovala podnety zvonka a pod.


Dôvodom istého rozčarovania je, že navonok atraktívne vyzerajúce obálky s decentne konzervatívnym, no pritom súčasne pôsobiacim grafickým riešením, slovensko-anglickými popiskami a vybavené novovytvorenými, informačne obsažnými sprievodnými textami v oboch jazykoch v skutočnosti ukrývajú iba „kostlivcov“ – archívne záznamy, ktorých zvuková kvalita je, žiaľ, prevažne žalostná a nezachráni ju ani ten najlepší mastering na svete. Okamžite tu vyvstáva otázka, prečo s chvályhodným úsilím vydať symfónie automaticky neprišlo aj úsilie znova – na úrovni vyhovujúcej súčasným štandardom – ich aj nahrať. U Bokesa to možno čiastočne ospravedlniť tým, že je tu po prvýkrát zverejnený záznam inkriminovanej premiéry Druhej symfónie, po ktorej sa voči skladateľovi zdvihla zo strany oficiálnych štruktúr vlna nevôle a prišiel dokonca príkaz na jej zmazanie. Stratila sa aj nahrávka Tretej symfónie (z bratislavského uvedenia dva dni po košickej premiére), a tak sa na CD nachádza kópia z autorovho osobného archívu. Obom záznamom to dodáva istú príchuť dobrodružného rebelantstva, v konečnom dôsledku však symfónie znejú šedivo a málo atraktívne. Verím, že Bystrík Režucha so Slovenskou filharmóniou (Symfónia č. 2) aj Richard Zimmer so Štátnou filharmóniou Košice (Symfónia č. 3) odviedli svoju prácu najlepšie, ako vedeli, avšak predsa len, štandard orchestrálneho hrania sa za tých 25–35 rokov značne posunul. A obzvlášť hudba bokesovského typu si pre dokonalé vychutnanie doslova vyžaduje celkom iné kvalitatívne parametre...
Zeljenkove symfónie sú síce štúdiové záznamy (upozornenie na zníženú kvalitu záujemca nájde až po rozbalení, na konci sprievodného textu), rozhodne to však nie je dôvod na prehnaný optimizmus. Interpretácia Symfónie č. 1 (SOČR, Oliver Dohnányi, 1986) mi z dnešného pohľadu pripadá všedná a rutinérska: chýba nielen presnejšia súhra, čistota intonácie a vyššia kultúra orchestrálneho zvuku, ale aj viac nápaditosti vo frázovaní či narábaní s dynamikou, viac tektonickej plasticity. Prvá časť znie viac-menej senza passione, druhá senza fuoco, tretia by zasa zniesla trocha viac grave... Symfónia in C (SOČR, Ladislav Slovák, 1961) má možno trocha presvedčivejší „ťah na bránku“, no technická kvalita záznamu (nie práve najlepšie „vycentrované“ mono) je poľutovaniahodná.
Každému, koho aspoň trocha zaujímajú osudy slovenskej hudby v minulom storočí, však odporúčam, aby si nahrávky určite vypočul. Som si istý, že väčšina mi dá za pravdu, že symfónie treba nahrať znova – tak, aby ich potenciálny záujemca po prvom vypočutí navždy neodložil do šuplíka. Nechcem tvrdiť, že by nemali byť zverejnené aj takéto záznamy – nepochybne majú svoju historickú hodnotu. No ak ich nahrávacie spoločnosti vydávajú, tak väčšinou v edíciách s prívlastkom „archive“ alebo „historical“ a väčšinou s automatickým predpokladom, že záujemca môže siahnuť po novších nahrávkach v najvyššej kvalite. Možno naivne, no predsa verím a dúfam, že sa raz dočkáme...




Aktualizované: 23. 02. 2016