Zvukové nosiče sú určené na nosenie zvuku. Zväčša hudby. Zavše však distributéri zabúdajú aj na ich ďalšie funkcie. Na vizuálno, na literárno, občas i na adresáta... To mi ako prvé prišlo na um, keď som do rúk dostala dosiaľ ostatný titul umeleckého tandemu Eugen Prochác – Rajmund Kákoni, kde je ale všetko naporiadku. Interakcia tu funguje priam ukážkovo. Mala som (a mám) pred sebou bielo-čierny obal s krásnymi fotografiami (Tomáš Benčík), príkladnou grafikou (Katshushika Garai) a zasväteným, obsažným sprievodným textom (Peter Katina). Jediné, čo mi trochu prekážalo, je v negatíve tlačený text (ale keby to tak nebolo, efekt a elegancia by sa vytratili). Ďalším a nie nepodstatným vtipným segmentom cédečka je jeho názov. (Autorkou, dosahujúcou v tomto prípade morgensternovské méty, je Marta Kákoni) Kľúčom k rébusu pôvodného titulku – Accelerande je jeho vtipne a zároveň významové členenie: Ac (akordeón) cel (violončelo) e rande (...).
Duo Prochác – Kákoni umelecky spolupracuje už vyše desať rokov. Oboch skvelých hudobníkov, špičkových inštrumentalistov, spája aj určitá dychtivosť v aktívnom vyhľadávaní netradičných umeleckých realizácií. Obaja prešli a prechádzajú angažovaním sa v rôznych (zväčša) atypických interpretačných formáciách. To samozrejme nie je všetko, ale dáva to odpoveď aj na vznik kombinácie dvoch nástrojov, ktoré sa líšia zvukovo, dispozične i farebne... Toto naoko pitoreskné spojenie však dáva priestor autorom a najmä interpretom, ktorí dokážu veľmi dôvtipne spájať a dopĺňať svoje tvorivé dispozície. Z pôvodných (duom inšpirovaných) skladieb pre toto obsadenie obsahuje CD kompozíciu Ladislava Kupkoviča Hexagonum – (pochopiteľne) šesťdielny cyklus, s poslucháčsky príťažlivým hudobným obsahom, skoncipovaný so znalosťou a remeselným fundamentom. Ďalšia z dedikovaných skladieb je Duas canções od Portugalca Tiaga de Sousu Derriçu, „rozospievaná“, ale aj rytmicky a metricky rafinovaná a členitá kompozícia.
Dva smutné tance od Juraja Hatríka sú ďalším opusom autora na jeho akordeónovej púti. Svoju afinitu a dôverné znalosti inštrumentálneho terénu tu preukázal v kombinácii s violončelom. Tance dávajú nazrieť do skladateľovho arzenálu, v ktorom majú silnú pozíciu zmysel pre farbu a jej vyvažovanie, lyrické klenby, hĺbka až fatálnosť výrazu i mimohudobné impulzy. Svojím typickým jazykom prehovorí aj Jevgenij Iršai: Ecinitna (opäť šifra spočívajúca v inverzii slova), tak ako sme zvyknutí, reprezentuje autora bohatej imaginácie, veľkých emocionálnych rozpätí, na hranice siahajúcich intervalových rozkmitov. Dramaturgiu dotvárajú transkribované skladby, krásne Zeljenkovo Largo (pôvodne s organom), Saint-Saënsova Modlitba, Hindemithova Smútočná hudba, Rostropovičova exponovaná Humoreska pre violončelo a napokon efektne, rustikálne či „ľahším perom“ sformulované prídavkové kusy Constantina Dimitrescu (Sedliacky tanec), Sulchana Cincadzeho (Sačidao) aj Astora Piazzollu (Butcher's Death a Michelangelo 70). Z každej jednej skladby cítiť hudobnú zainteresovanosť, vzájomnú inšpirovanosť, umelecký konsenzus. Dramaturgia cédečka je ozaj úctyhodná, pestrá, myslím, že garantujúca širší poslucháčsky záujem. Interpreti aj vydavateľ si to zaslúžia.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.