N. Nikitin, M. Stewart,
G. Jonáš, J. Griglák,
J. Döme
Uplynul sotva rok a Nikolaj Nikitin nahral svoj druhý album. Neutíchajúca aktivita saxofonistu a skladateľa vzbudzuje obdiv a, prirodzene, aj chuť porovnávať. Nový album je odlišný predovšetkým z hľadiska koncepcie – po osobnejšom, extrovertnejšom debute Personal Suite prichádza introvertnejší, lyrickejší, no zrelší, kompozične zovretejší a koncentrovanejší celok plynúci akoby na jednej vlnovej dĺžke. Názov nemohol byť zvolený lepšie, pretože dokonale vystihuje atmosféru hudby. Možno je to spôsobené absolútnou prevahou molových tónin (celý album sa odohráva len v troch navzájom príbuzných základných tóninách!) a ostinát v base alebo mäkkým, kompaktným zvukom fantasticky hladko pulzujúcej rytmiky v obsadení Juraj Griglák – Jozef Döme, či rozprávkovo zasneným zvukom Rhodes piana a Hammondu obsluhovaných nápaditým Gabrielom Jonášom, a možno všetkými týmito faktormi dohromady... Skutočne, z New Winter Stories tiahne akási ťažko popísateľná nostalgia dlhých zimných večerov, čím ale nechcem povedať, že by hudba pôsobila jednotvárne či nebodaj uspávajúco. Naopak, dominujú rýchlejšie tempá, živý tanečný pohyb, no všetko je akoby zastrené pomyselnou snehovou prikrývkou. Album nenudí aj preto, lebo ho tvorí „iba“ 5 skladieb (všetko Nikitinove autorské kompozície) plus dva „alternate takes“, možno ho teda „stráviť“ na jedno posedenie, čo je jednoznačné pozitívum.
Ďalším výrazným rozdielom oproti Personal Suite je exkluzívny hosť, neworleánsky trubkár Michael „Patches“ Stewart. O jeho spolupráci s Nikitinovou formáciou sa už popísalo dosť, takže ďalšie hromadenie superlatívov teraz pokladám za zbytočné; môžem zdôrazniť len to, že Stewart sa pri všetkej brilancii a virtuozite pokorne drží v úlohe sidemana. Jeho nástup v úvodnej On the Snow Bound Path, harmonicky krásne riešenej balade, pripomenie sound Milesa Davisa (sordinu „Patches“ odloží až v tretej skladbe), no ľahučké vibrato ho prezrádza... Za zmienku stojí aj vydarené sólo Juraja Grigláka v tejto skladbe. Zimná cesta pokračuje podprahovo pulzujúcim Dreamin‘ a v skackavom valčíkovom rytme Late Tooth, prezrádzajúcom Nikitinovu afinitu k Waynovi Shorterovi, aby vyvrcholila v December Step, parafráze Coltranových Impressions obohatenej o bridge slúžiaci ako predel medzi sólami. Končí sa v nostalgickej ostinátnej skladbe Behind the Window, ktorá – podobne ako Nikitinovo staršie Bolero – evokuje etnické asociácie. Mne konkrétne výjav z rómskeho pohrebu, po ktorom si dvaja hlavní protagonisti vymieňajú spontánne nadhodené frázy.
Zaujímavosťou je December Step Alternate Take „1967“, kde je oproti verzii v hlavnej časti albumu zmenená poloha Hammondu a bicích v zvukovej panoráme nahrávky. Toto rozostavenie (výsledok zvukárskej a masteringovej alchýmie Róberta Pospiša, Martina Sillaya a Joea Tarantina) odkazuje na nahrávky velikánov amerického jazzu modálnej éry. Aj štýl hry Jozefa Dömeho tu vzdialene pripomína P. J. Jonesa na Davisových Milestones. To bol však rok 1958...
Nemožno obísť vizuálnu stránku albumu – krásne ilustrácie Noémi Kolčákovej Szakállovej mu dodávajú zvláštny, ľahko exotický nádych a výborne dokresľujú kolorit hudby. Na krste zazneli aj nové skladby, ktoré sa už na New Winter Stories nedostali. Znamená to, že sa zrejme čoskoro dočkáme pokračovania...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.