Brno: Masarykova univerzita 2012
Význam projektu Poème électronique vytvoreného pre svetovú výstavu Expo 1958 dokážeme naplno oceniť až v súčasnosti, s odstupom vyše 50 rokov od jeho realizácie. Vo svetle rozvoja multimediálneho umenia v posledných dekádach sa tento počin javí ako prelomový, ak nie priam epochálny – Poème électronique spájajúca prvky architektúry, filmu, výtvarného umenia, svetelného dizajnu, priestorového pohybu a elektroakustickej hudby stojí na začiatku cesty, ktorou dnes kráčajú umelci postdigitálnej éry typu Ryojiho Ikedu. Zaujímavá je aj tým, že na jej autorstve sa podieľali osobnosti zásadného významu pre vývoj hudby a architektúry 20. storočí, Le Corbusier, Iannis Xenakis a Edgard Varèse. Kým zadávatelia projektu zo spoločnosti Philips v ňom videli príležitosť ukázať na svetovej výstave pokročilosť vlastných produktov v oblasti audiotechniky, svetelnej a premietacej techniky, tvorcovia ho chápali širšie, ako humanistické posolstvo ľudstvu vystavenému hrozbami studenej vojny.
Pomenovanie Poème électronique sa v širšom zmysle vzťahuje na samotný betónový pavilón Philips s jeho emblematickými hyperbolickými tvarmi, vo vnútri ktorého návštevníci sledovali 10-minútové predstavenie, v užšom zmysle označuje elektroakustickú kompozíciu Edgarda Varèsa, ktorá po rekonštrukcii z pôvodných záznamov na mg pásoch žije svojím vlastným životom ako autonómne dielo. Pavilón Philips navštívilo okolo 1,5 milióna záujemcov, no „víťazom“ Expa 1958 sa stal pavilón reprezentujúci práve vtedajšie Československo. Je preto škoda, že literatúra zameraná na túto problematiku je v našom prostredí viac ako skromná.
Túto medzeru vypĺňa nedávno vydaná publikácia Martina Flašara venovaná fenoménu Poème électronique. Autor je odborným asistentom na Ústave hudobnej vedy Masarykovej univerzity v Brne pre odbor Teória interaktívnych médií. K okruhom jeho záujmu patria nové médiá, elektronická a elektroakustická hudba, ale aj všeobecne hudba 20. a 21. storočia, a fragmenty predkladanej práce (týkajúce sa Varèsovej Poème électronique a Xenakisovej orchestrálnej kompozície Metastaseis) publikoval aj na stránkach Hudobného života.
Flašarova kniha si kladie za cieľ poskytnúť čo najúplnejší pohľad na historické, filozofické a estetické kontexty Poème électronique, aspekty jej technickej realizácie a možné dôsledky pre ďalší vývoj oblasti elektroakustickej hudby a multimédií – a to aj s vedomím dvoch hlavných rizík. Prvým je fakt, že pri natoľko komplexnom fenoméne je takmer nemožné, aby bádateľ vychádzajúci z pozícií muzikológie dôkladne obsiahol odbory, akými sú architektúra, matematika, film, elektrotechnika a ďalšie, druhým je zatiaľ nedokonalý metodologický a pojmový aparát, ktorým by ho bolo možné podchytiť.
Po úvode a načrtnutí možných metodologických prístupov prichádza kapitola venovaná teoretickým, technologickým a estetickým predpokladom Varèsovej tvorby. Dôraz, ktorý je kladený na tohto skladateľa, je pochopiteľný vzhľadom na Flašarove bádateľské východiská a primárny záujem o problematiku priestorovej projekcie hudby (resp. zvuku). Autor tu prináša zaujímavé úvahy o modalitách vzťahov hudba – priestor, resp. hudba – čas; ďalej sa dotýka napríklad Varèsových väzieb na myšlienky F. Busoniho, talianskych futuristov, ale aj dadaizmu či existenciálnej filozofie. Rozohráva tu viaceré motívy, niektoré len zbežne, a čitateľ miestami pocíti potrebu širšieho rozvedenia. Na druhej strane práca nikdy nestráca zo zreteľa vytýčený cieľ, takže tento postup možno chápať ako legitímny a zároveň praktický.
„Dejovú líniu“ na chvíľu prerušujú kapitolky venované Xenakisovi (jeho podiel na projekte bol absolútne kľúčový) a Le Corbusierovi, všetky nitky sa však zbiehajú k jadru publikácie, ktorým je kapitola o samotnej Poème électronique. Prináša úvahy o význame a konotáciách samotného názvu projektu, podrobnú históriu jeho technickej realizácie (vrátane množstva peripetií, ktoré najmä Varèsovi mimoriadne sťažovali prácu), charakteristiku jednotlivých zložiek (je zaujímavé sledovať skice a návrhy; v prípade Varèsovej elektroakustickej skladby boli nedávno objavené skladateľove schematické prepisy jazzových improvizácií, ktoré majú prekvapivo mnoho spoločného s jej formovým riešením...) a pokus o analýzu Poème électronique. Tá prirodzene naráža na problém s druhým z vyššie uvedených rizík. Preto možno skôr hovoriť o popise než analýze, napriek tomu tu však autor dokázal nájsť zaujímavé väzby na celkový kontext Varèsovho kompozičného myslenia. Poème électronique v širšom ponímaní potom hodnotí z hľadiska teórie umenia a teórie multimédií, zamýšľa sa nad transfermi prvkov medzi jednotlivými umeniami, uvažuje nad legitímnosťou jej poňatia ako „elektronickej hry“... To všetko Flašar podáva zrozumiteľným, čitateľsky príťažlivým jazykom a s dôvernou znalosťou mnohojazyčnej a nanajvýš aktuálnej literatúry k danej problematike.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.