V prípade z albumu Ondreja Krajňáka venovaného skladbám Ernesta Oláha nazvaného slovnou hračkou s mnohými významami FOREVERNEST (večné hniezdo, navždy Ernest, pre Ernesta...) sme svedkami skvelého zvládnutia metódy súčasných klaviristov, ktorí našli cestu k prejavu spájajúcemu úspech u širokého okruhu poslucháčov s hlbšími umeleckými ašpiráciami. V tomto prístupe je zakódovaný aj istý kalkul s predstavami nešpecializovaného obecenstva o hudobnom krásne, zároveň však vyžaduje hlbokú znalosť rôznorodých, často zdanlivo protichodných postupov spolu s veľkou mierou vkusu pri ich uplatnení. Všestranné spojenia rôznych podôb jazzu a tiež koncertantného (artificiálneho) prístupu, kontrastné zmeny nálad od romantizujúcej lyriky po bravúrnu technickú exhibíciu, sa v súčasnosti spájajú predovšetkým s menom Leszeka Możdżera (najmä s jeho „komedovským“ albumom). Krajňák k tomuto spôsobu chápania a cítenia hudby zrejme dospel „vlastnou cestou“, vnútornou logikou vlastného hudobného vývoja. Snáď najefektívnejším a najoriginálnejším poznávacím znakom jeho konceptu je hypnotizujúca lyrickosť, ktorú zvýrazňuje nečakanými prerušením melodického prúdu pauzami vyvolávajúcimi dojem vnútorného prežitku, vrúcnosti i tvorivého nepokoja.
Nadšený ohlas odzrkadľujú i doterajšie recenzie (nemecká a dve české): jedna z nich (apologetická od Jana Hoceka na internetovom portáli Jazzport) sa končí slovami: „Panebože, jak dokáže být svět tak báječným místem k životu, když vzniká taková zázračná hudba!“ Druhá od Lubomíra Dorůžku v Harmonii je triezvejším, no o to závažnejším ocenením kvalít albumu: „V jazzových nahrávkach neznám album, které by v sepjetí s vážnou hudbou i domácim etnikem tak výrazně zdůrazňovalo souvislosti lokální hudební tradice.“ Napriek vyvolanému nadšeniu i nepochybnej pôsobivosti Krajňákova hudba nemôže dosiahnuť możdżerovské dimenzie úspechu (predaj nosičov, návštevnosť koncertov a pod.). Je to zapríčinené rôznymi mimohudobnými dôvodmi, vnútorný hudobný potenciál pre široký ohlas tu však nepochybne je.
Ondrej Krajňák je obdarovaný empatiou, ktorá mu umožňuje vcítiť sa aj do kompozícií neznámych autorov a tieto svojím umením vyzdvihnúť nad očakávania. V tomto smere sú skutočne majstrovské napríklad jeho nahrávky skladieb Ottu Hejnica, ktoré z neznámeho autora urobili špičkovú veličinu českej scény. Krajňákova pocta Oláhovi zasa znamená jeho dvojaké objavovanie: ako autora i interpreta. Táto misia nám pripomína 60. a 70. roky, najdôležitejšie obdobie Oláhovho profesionálneho života. Bola to éra, v ktorej množstvo hudobných talentov zakotvilo v zahraničných nočných podnikoch. Dlhoročné pôsobenie v baroch malo vo vtedajších podmienkach svoje ťažko odolateľné existenčné čaro; boli s tým spojené cesty po svete, tuzexové bony, prístupnosť pracích práškov, aparatúry i ďalších konzumných veličín. Za toto vymanenie sa z prostredia reálneho socializmu zaplatila ambiciózna a schopná časť hudobníkov veľkú daň. Každonočné hranie rôznorodého repertoáru v prostredí, kde sa i skvelé melódie stanú odrhovačkami a kde hudba bola hudobnou kulisou k tancu a k rozhovoru, dokázalo pohltiť množstvo talentov, ktoré mohli byť veľkou posilou slovenskej jazzovej scény. Barovou skúsenosťou prešli všetci exponenti slovenského jazzu toho obdobia, dôležité je trvanie a charakter tejto skúsenosti. Pre jazzovú „duševnú hygienu“ je najmenej bolestivý sólový klavír v kaviarňach a reštauráciách (v závere pôsobenia sa mu Oláh venoval v prestížnom viedenskom hoteli Bristol) a najotupujúcejšie boli barové prevádzky hudby „do tanca a na počúvanie“, kde dlhodobý angažmán ovplyvní hudobné podvedomie a do spontánnej improvizácie sa nutne „vkradnú“ banality z hrania v „hudobnom otroctve“.
Oláhovou 13. komnatou v tejto situácii bolo hranie jazzu v petersonovskej a garnerovskej konvencii (najčastejšie v súkromí a v prestávkach alebo na úvod produkcie, na domácej jazzovej scéne sa nevyskytoval) a komponovanie nápaditých melódií. Je zaujímavé, že negatívny vplyv dlhodobého komerčného účinkovania sa viac prejaví v interpretácii ako v kompozícii. Pri všetkej úcte k Oláhovmu pôsobivému a technicky brilantnému mainstreamu, Krajňákove petersonovské štylizácie sú dravejšie, jazzovým cítením naplnenejšie. Piesne Ernesta Oláha majú invenčný refrén a nápaditosť v nich zašifrovaná je únikovou cestou z jeho pracovného prostredia do súkromného sveta fantázie a krásnej hudby. Oláh evidentne nestál o širšiu exploatáciu svojich skladieb. Dokazuje to aj istá nedopracovanosť – v pocte Ellingtonovi Solitude čakáme napríklad na typický nosný bridge (pre Oláha by nepredstavovalo žiadny problém ho dokomponovať), komerčne je tiež neúnosné nazvať skladbu zhodne s už existujúcou. Každopádne je projekt FOREVERNEST záslužným objaviteľským činom, skvelým prekonávaním mostov medzi žánrami a typmi obecenstva i efektívnou propagáciou súčasnej slovenskej scény v zahraničí.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.