Ján Levoslav Bella - Komorná tvorba

Počínajúc 90. rokmi 20. storočia sme zaznamenali výraznú renesanciu diela nestora slovenskej hudby Jána Levoslava Bellu (1843—1936), ktorá sa prejavila tak v recepcii ako v edičnej činosti. Je to významný obrat v poznávaní diela nášho velikána romantizmu aj vzhľadom na to, že táto činnosť už nemá črty náhodnosti, ale dostala trvalý a systematický charakter. Vytvorila sa tak šanca, aby sa Bellova hudobná tvorba stala nielen formálnou, ale aj reálnou súčasťou kultúrneho vedomia slovenskej spoločnosti. Centrálne miesto v rámci týchto aktivít patrí edícii Súborného kritického diela J. L. Bellu pod záštitou Hudobného centra, z ktorej dosiaľ, presnejšie v rokoch 1997—2006, vyšla séria A. Komorná tvorba.

Hudobné centrum prišlo aj s ďalšou inšpiratívnou myšlienkou: sprístupniť notový materiál pramenného vydania formou nahrávky na zvukový nosič. Trojalbum v podstate s kompletnou Bellovou komornou tvorbou pre sláčikové nástroje, prípadne so sprievodom klavíra bol vydaný roku 2006 a obsahuje celkovo dvanásť skladateľových diel, z toho jedno v dvoch verziách. Desať diel, označených hviezdičkou (*), spadá podľa údajov v booklete do kategórie „World premiere recording“. Excelentná nahrávka spĺňa všetky kritériá top-kvality a odhaľuje skutočnú estetickú krásu a veľkosť Bellovho komorného diela, za čo treba vysloviť uznanie všetkým slovenským a českým interpretom, ktorí sa podieľali na jej realizácii. Bolo by asi triviálne hovoriť o technickej suverenite a hráčskej pripravenosti, tá bola nevyhnutným základom, na ktorom sa budovali „vyššie poschodia“ vhľadu do hudobného textu a jeho výklad.

Interpretácia Bellových Dumiek, Piesne bez slov a neskorej verzie Dumiek pod názvom V cudzine v podaní renomovaného slovenského huslistu Juraja Čižmaroviča a klaviristky Zuzany Čižmarovičovej (obaja pôsobia t. č.v zahraničí) sa nesie v duchu fantazijného romantizmu a plne vystihuje bohatú škálu poetických nálad. Bol to dokonalý poetický dialóg dvoch nástrojov. Zvlášť treba vyzdvihnúť pregnantnosť v tvarovaní šesťčasťového cyklu V cudzine s extrémne početnými agogickými a dynamickými zmenami. Obdiv vzbudzuje aj Čižmarovičova hra so striebristo svietivými výškami a mäkkými nízkymi polohami. Vzletným pôvabom oslovuje interpretácia Bellovej Serenády a Elégie, v oboch dielach okrem už spomínaných umelcov spoluúčinkuje violončelista Ján Slávik. Sláčikové kvarteto g mol, dielo 23-ročného Bellu,zostalo dosiaľ hudobnej verejnosti prakticky neznáme, aj keď jestvovala aj jeho staršia rozhlasová nahrávka. Obsahuje síce už in nucleo prvky Bellových neskorších kvartet, avšak predsa len celkovo prevládajú  klasicizujúce rysy. Naštudovania sa ujalo Zwiebelovo kvarteto, mladý ambiciózny slovenský kvartetový ansámbel, založený roku 2001. Dielo znie kultivovane a presvedčivo, so zmyslom pre kompaktnosť tektoniky, čo je v tomto ranom kvartete zvlášť dôležité.   

Druhý disk patril Bellovým trom zrelým Sláčikovým kvartetám e mol (1896), c mol (1919) a B dur (1887), prvé dve v prepracovaných neskorších verziách. Pražské Zemlinského kvarteto sa v nich predstavilo osobitou koncepciou. Jej vonkajším znakom je väčšia tempová diferenciácia najmä v makroštruktúre, čiže medzi jednotlivými časťami, menovite rýchle časti majú ďaleko svižnejšie tempo, než na aké sme boli dosiaľ zvyknutí. Inovatívnosť ich koncepcie ale vyrastá predovšetkým z mikroštuktúry, z vnútornej kresby a presne diferencovanej hierarchickosti motivicko-tematických tvarov. Veľkými devízami súboru sú také kvality, ako zvuková apartnosť, brilancia, vzácna vyrovnanosť jednotlivých hlasov-nástrojov a artikulačná precíznosť. So strhujúcou virtuozitou interpretujú všetky tri kvartetá, čo zvlášť vynikne v Sláčikovom kvartete e mol v uhorskom štýle. Za úvahu však stojí otázka interpretácie 3. časti diela, Intermezzo (alla zingara), ktorá, myslím, umožňuje dva interpretačne rôzne prístupy.

Bella v tejto časti využil prvky novouhorského štýlu, aj keď v značne „sublimovanej“ podobe. Okrem označenia „alla zingara“ a tempovo-výrazového pokynu Focoso ma con grazia nezaznamenal však už v notovom texte žiadne ďalšie požiadavky na zvoľnenie tempa, ktoré by sa žiadalo v niektorých úsekoch. Nevedno teda, či odkazom „alla zingara“ predpokladal ako samozrejmosť aj aplikáciu rubata a rapsodickosti, ako to bolo typické pre interpretačnú manieru rómskych hudobníkov, alebo či naozaj mal na mysli skôr nezvrásnené, jednotné tempo pre celú časť. Zemlinského kvarteto zvolilo alternatívu hrať „ohnivo a s gracióznosťou“ v jednotnom tempe. „Osudový“ dramatizmus Sláčikového kvarteta c mol ozvláštnili umelci prvkami majestátnosti a heroického štýlu, Sláčikovému kvartetu B dur, u ktorého sa vždy zdôrazňovali jeho hravo-intímne črty, pridali zasa patinu umierneného dramatizmu.    

Tretí disk otvára skladateľovo Sláčikové kvinteto d mol, ktoré si už počas Bellovho života získalo výnimočné uznanie, keď mu na súťaži v Prahe udelili 2. cenu (1876). Kvinteto je kompozične navýsosť osobité, s majstrovským využitím kontrapunktických techník. Na štandardnej úrovni nahralo dielo Moyzesovo kvarteto za spoluúčinkovania violistu Petra Zwiebela. Moyzesovcom ako dlhoročnému etablovanému ansámblu prislúcha v pestovaní tradície Bellovej komornej tvorby bezpochyby jedno z čelných miest. K neprávom málo frekventovaným Bellovým dielam patria Sonáta G dur č. 1 pre troje huslí v prvej polohe a Sonáta Es dur č. 2 pre to isté obsadenie. Obidvom sa dostalo zadosťučinenia v podobe skvelej interpretácie v predvedení Juraja Čižmaroviča, Františka Töröka a Ivany Pristašovej.

Zwiebelovo kvarteto sa predstavilo ešte v nahrávke Bellovho opusu ultimum v oblasti sláčikovej komornej tvorby – Nokturna pre sláčikové kvarteto, v ktorom, zo známych dôvodov, skladateľ zvýraznil part violončela ako sólového nástroja. Môže len tešiť, že v Zwiebelovom kvartete vyrastá ďalší komorný súbor, ktorý výborne rozumie Bellovej poetike a sémantike. Obsažný text bookletu od bellovského znalca Vladimíra Godára je dokladom, ako výrazne pokročilo poznanie Bellovej komornej tvorby v poslednom desaťročí. Pravda, nedostatok pramenného materiálu dovoľuje v niektorých prípadoch určiť iba hypotetickú datáciu vzniku či verzií diela. Trojalbum predstavuje Bellovo dielo konečne v autentickej podobe podľa pramenného vydania a fascinuje poznanie, že je to hudobná tvorba špičkovej úrovne, navyše v kongeniálnej interpretácii.       

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.