Košická Hevhetia expanduje: pozoruhodný ohlas mimo domácich teritórií mala dlhoročná spolupráca AMC Tria s Ulfom Wakeniusom či eponymný album poľského speváka Grzegorza Karnasa. V posledných mesiacoch sa na zahraničných internetových fórach spomína duo Adam Kowalewski/Piotr Wyleżoł, trio izraelského klaviristu Ofira Shwartza, sexteto francúzskeho speváka Loïsa Le Vana či nórsky experimentálny projekt wESTAMAN.
Severská zvuková štúdia je spoločným dielom trojice Erland Dahlen – Hallvard Wennersberg Hagen – Bjørn Charles Dreyer; každý z nich je v prostredí škandinávskej scény rešpektovaným umelcom participujúcim na rôznorodých projektoch osobností ako Mari Boine, Jan Bang, Ketil Bjørnstad či Eivind Aarset. Štyridsaťminútový wESTAMAN uvádza poslucháča do ambientného sveta lodných motorov s podvodnými zvukmi turbín, ktoré vytvárajú pozoruhodné alikvoty (v úvodnej Catamaran z nich vzniká zaujímavý melodický rad). Nechýba vlnobitie so sférickým husľovým chorálom (hosťujúci tanzánsky huslista Mohammed Issa Matona v Hydrophone Blues) či presvetlenie temných podmorských priestorov takmer country atmosférou (pedal steel gitara znejúca nad zvonivou kalimbou v Pwani). Východoafrické inšpirácie a názvuky nie sú náhodné, pretože nahrávky katamaranových podkladov vznikli v Mtoni Marine Center na Zanzibare. Škandinávskou atmosférou poznamenaný podmorský sónický prieskum nemá len strojové dimenzie, príkladom je rockovo nabudená gitarovka TINA či meditatívne finále Submerge.
Nórskeho bubeníka (na pôde wESTAMANu aj hráča na píle) Erlanda Dahlena priviedol pod krídla slovenského vydavateľa Prešovčan David Kollar; obaja sa minulý rok spoznali v kapele severského gitarového mága Eivinda Aarseta, keď slovenský gitarista hosťoval na sérii jeho koncertov.
Kollar prešiel za posledné roky značným vývojom – od jazzrockovej kapely k medzinárodnému power triu, od sólových filmových spoluprác k tandemu s bubeníkom Gergőm Borlaiom a od skupinových performance k prestížnym koncertným projektom s Aarsetom. Po jednej z operácií svojho syna sa zavrel do štúdia so snahou „vyplakať sa“ prostredníctvom elektrickej gitary, mandolíny, gamelanovej zvonkohry a elektronických krabičiek. Výsledok má veľa podôb: od dynamických amplitúd cez éterické prebúdzania sa v nemocničnej izbe s bezslovnými vokálmi Lenky Dusilovej a Indie Czajkowskej, po rozorvaté noisové úseky. Svoje tvrdenie, že potenciál elektrickej gitary využívajú mnohí len čiastočne, sám deklaruje ruchmi elektrického signálu prerušujúcimi v nepravidelných intervaloch chorál hraný slákom na mandolíne (úvodná In the Middle of Somewhere) či hyzdením frenetického gitarového sóla prostredníctvom kruhového modulátora (Today at 18:00). Do priestoru vstupuje uprostred ničoho a uzatvára ho nedopovedanou frázou či kontrastom (prenikanie Dusilovej bezslovného vokálu cez preznievajúce „mraky“ krehkých zvukových stien v Shine Throught the Heaven).
Nevyhýba sa programu (chvenie vo Fear and Trembling), priznáva šumy a vďaka mikrofónu zabudovanému v gitare vyťahuje nepočuté zvuky (bubnovanie na strunách pod preznievajúcimi klastrami). Napätie uvoľňuje takmer terapeuticky pokojným využívaním gamelanu (Take a Breath in Silence) či zvukovým záznamom z detského ihriska s preznievajúcou trúbkou z neďalekej hudobnej školy (Playground at 16:37), ktorým album končí. Špeciálnym hosťom nahrávky mal byť pôvodne Eivind Aarset; keď mu však Kollar poslal master v takmer finálnej podobe, ten mu odpísal, že k osobitej koncepcii slovenského gitaristu už nemá čo dodať. V každom prípade ich pokračujúca spolupráca (napríklad na projekte Artrance) prináša ovocie pozoruhodnej sorty a The Son atmosférou i osekaním prebytočných elementov smeruje k škandinávskej estetike.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.