M. Železňák, R. Ragan,
P. Solárik, M. Motýľ,
A. Harvan,
E. Rothenstein
„Varovanie! Tento disk nie je určený tým, čo berú život príliš vážne...“ Približne v duchu takejto výstrahy na mňa zapôsobilo vstupné číslo čerstvo vydaného albumu Miloša Železňáka. Ostrovná (tak sa táto ouvertúra volá) so svojimi ťarbavými fanfárami, hrmotom bicích a hekticky improvizovanými vstupmi mierne rozladenej gitary sa na poslucháča doslova zosype, aby prenechala miesto piesni o hádzaní hrachu o stenu. V nej nad nehybným basom a ostinátnym rytmom zaznieva s ľahkým nádychom insitnosti Železňákov hlas deklamujúci text Štefana Baláža a dojem ľahostajnosti z opakovania nezmyselnej činnosti (teda hádzania hrachu) je priam dokonalý. Ak vás takýto úvod viac pobaví namiesto toho, aby ste s pohoršením raz a navždy vybrali CD z prehrávača, oceníte na tomto albume oveľa viac než jeho (aspoň z môjho pohľadu) mierne ironický podtón, ktorý mu prepožičiava sympatické odľahčenie. A toho, čo možno oceniť, nie je málo – od autorských a aranžérskych nápadov cez poctivé hudobnícke výkony až po kvalitu spracovania zvuku či nápadité riešenie obálky. V neposlednom rade je to aj celková dĺžka trvania (35:40), vďaka ktorej si album možno poľahky vypočuť vcelku bez toho, aby sa stihol stať nudným.
Miloša Železňáka som zachytil najmä ako člena Trojky Zuzany Homolovej (spolu s huslistom Samom Smetanom), po zvukovej aj štýlovej stránke veľmi zaujímavého zoskupenia, a ako autora albumu rusnacké (Hevhetia 2008), no jeho „žánrový rozptyl“ je omnoho širší. Výsledkom je, že Železňáka zrejme nikdy nebude možné zaradiť do tej či onej „škatuľky“, vždy bude mať punc všestranného a nezaraditeľného hudobníka, ktorý ide vlastnou cestou. Netreba veľmi hovoriť o tom, že v našej krajine to nie je práve ideálnou zábezpekou masovej obľuby...
Všetky piesne a niekoľko inštrumentálnych skladieb pochádzajú z jeho autorskej a aranžérskej dielne. Nechýba im nápad, ani náladové súznenie s Balážovými, niekedy surrealistickými, inokedy ironizujúcimi a kde-tu triviálnymi textami. K úspešnej hudobnej realizácii Železňákových nápadov značnou mierou prispievajú osvedčení spoluhráči – skvelá rytmika v obsadení Robo Ragan a Peter Solárik a traja hosťujúci „dychári“, bastrombonista Michal Motýľ, altsaxofonista Adrián Harvan a barytónsaxofonista Erik Rothenstein. Z tejto trojice ma osobne najviac oslovil prvý menovaný (v Kam idú „vystrúhal“ podarené sólo), no ani saxofonisti sa nedajú zahanbiť, napr. pri spoločnom nezáväzne improvizovanom kontrapunkte v Beguine pre Zuzanku (riffy dychových nástrojov v tejto skladbe sú zaranžované prosto geniálne!) či v svižnom záverečnom Verbungu pivárskom. Apropo blues. To „klasické gitarové“ by sme tu v čistej podobe hľadali márne, no z bluesového feelingu a bluesovej formy vychádza podstatná časť materiálu na albume. Nájdeme tu jeho podoby „šmrncnuté“ latinom, funky groove, letmú pripomienku Freddieho Freeloadera z Kind of Blue (Maják) alebo „púštne blues“ (hoci v názve má prívlastok „mesačné“) s gitarovým štýlom a kvázi „afro“ vokálmi à la Ali Farka Touré – no všetko iba „akože“.
Nemožno nespomenúť krásny booklet. Je ním malá a pekne ilustrovaná knižočka s textami piesní, ktorá je vlepená vnútri obálky. A tiež preklep na zadnej strane, ktorý však v duchu atmosféry albumu netreba brať smrteľne vážne: nástroj Erika Rothensteina sa (na rozdiel od angličtiny) po slovensky píše s y. Je to snáď jediná zjavná chyba na šarmantnom, nápaditom a profesionálne zrealizovanom dielku.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.