O. Hejnic,
O. Krajňák, J. Fečo
Meno českého bubeníka, perkusionistu a klaviristu Otta Hejnica mi bolo doteraz neznáme, no po nenápadnom, čiernobielom albume som ihneď siahol vďaka menám jeho spoluhráčov. Post klaviristu v jeho triu zastáva náš Ondrej Krajňák a zostavu dopĺňa kontrabasista Josef Fečo, ktorého na Slovensku takisto netreba predstavovať, hoci by si zaslúžil, aby sa o ňom hovorilo viac. Obaja sú zárukou najvyššej kvality; Krajňák dlhé roky patrí k popredným osobnostiam slovenského jazzového klavíra a kto počul hrať Josefa Feča, napr. v zostave lektorov letnej jazzovej dielne v rámci minuloročných koncertov na nádvorí Primaciálneho paláca, iste nepochybuje, že ide nielen o technicky mimoriadne disponovaného hráča, ale aj nápaditého sólistu.
Líder tria pôsobil v rôznych zoskupeniach v Európe aj zámorí, na konte má okolo troch desiatok platní v úlohe sidemana, pod jeho menom v roku 2004 vyšlo CD Live from New Orleans. Na aktuálnom albume sa prezentuje v rovnakej miere ako bubeník a skladateľ, v poslednej skladbe (pre klavír sólo) aj ako klavirista. Takmer 50 minút hudby tvorí 9 pôvodných autorských kompozícií, ktoré sa štýlovo prikláňajú k európskej podobe moderného jazzu. Využívaním kvintakordálnej harmónie (so spôsobom vedenia hlasov neraz blízkym klasickej hudbe), metrorytmickej nepravidelnosti aj siahaním po modálnych prvkoch sa v niektorých momentoch približujú koncepcii reprezentovanej napr. Avishai Cohen Triom, no Hejnicovo trio si zachováva svojský typ rytmického pulzu aj sadzby. Azda najsilnejšou stránkou je popri výraznej melodickosti prepracované harmonické stvárnenie tém. Tým, že sa za sebou so železnou pravidelnosťou striedajú rýchle motorické skladby s vyslovene lyrickými a pomalými kusmi, môže album na prvý pohľad pôsobiť príliš predvídateľne. To však nemusí prekážať, pretože tie prvé väčšinou majú emblematické témy (tie človeka pozývajú k opakovanému počúvaniu albumu), kým druhé zasa vďaka harmonickej nápaditosti neupadajú do neurčitej beztvarosti à la ECM a dýchajú atmosférou akejsi ťažko postihnuteľnej nostalgie...
Ako sólista ma najviac oslovil skvelý Ondrej Krajňák (čím nechcem znižovať hodnotu vkladu ostatných dvoch členov tria!), emotívny hráč a pohotový improvizátor, ktorý exceluje v rýchlych, akoby bebopových pasážach Sough (niektoré skutočne pripomínajú Gillespieho Bebop), no nestráca ťah ani pri hĺbaní v meditatívnych plochách Long Time Ago alebo Silver Rain. V každom prípade ide o vydarené a po všetkých stránkach kvalitne pripravené dielo, ktoré si zaslúži pozornosť jazzových fanúšikov.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.