Czech Philharmonic Choir of Brno,Brno Philharmonic, P. Fiala,S. Šaturová, J. Sýkorová,T. Černý, P. Mikuláš
Sú nahrávky alebo koncertné výkony, po ktorých vypočutí recenzent ostáva v rozpakoch, čo si vlastne o čerstvo absorbovanom jave má myslieť. Nahrávka Requiem Antonína Dvořáka v podaní filharmonického orchestra a zboru z Brna pod taktovkou Petra Fialu k nim patrí. Dvořákova zádušná omša vznikla v roku 1890 – spolu so sériou ďalších diel pre Londýn – a je azda najautentickejším dielom svojho druhu v dejinách. Možno práve preto skrýva jeho interpretácia toľko úskalí. Rozsiahla skladba (trvá hodinu a tri štvrte) je hudobným symbolom zániku, pominutia, rezignácie, odchodu a lúčenia. Jej rozhodujúcim znakom je prvoplánová fragmentárnosť spôsobená hromadením cezúr – nie však pre nedostatočné ovládanie skladateľského remesla, ale pre spomenuté významy. Voľne koncipovaný vokálno-inštrumentálny kolos dáva priestor priebežne všetkým štyrom vokálnym sólistom a rovnako aj zboru (rola orchestra je tu o čosi skromnejšia). Uzavreté, zväčša však formovo a výrazovo nevyprofilované časti sú nositeľmi množstva motívov a hudobných znakov a jediným jednotiacim činiteľom skladby je štvortónový motív kríža. Preniknúť k podstate tejto úprimnej a veľkolepej hudobnej výpovede, bez náznaku vonkajškovej teatrálnosti, chce veľkého umelca...
Nahrávka vznikla štúdiovým prispôsobením dvoch koncertných vystúpení, ktoré sa konali v Janáčkovom divadle v Brne. Dojem z prvého stretnutia s CD bol skvelý. Upútali ma celková zvuková jemnosť a čistota, kvalita intonácie, ušľachtilosť melodických línií, vysoký stupeň citovej angažovanosti aktérov a najmä priliehavá atmosféra hlbokej vážnosti. Po viacnásobnom prehrávaní však vystúpili do popredia aj nedostatky. Najvážnejší spočíva v statickosti výrazu a nevyhranenosti koncepcie. Petr Fiala je iste vynikajúcim zbormajstrom a skladateľom, no na odvážnejšiu, originálnejšiu interpretačnú aktualizáciu tohto diela si zrejme netrúfol. Chýbala mi suverenita kráčania jasným smerom a kohézna, sústredená sila globálnej výstavby: dirigent akoby prenechal iniciatívu spevákom v detailnejšom stvárnení mezzo- a mikroštruktúry. Iste, presadiť svoju vôľu a názor v konfrontácii so štyrmi osobnosťami vokálneho umenia môže byť ťažké, hoci skutočným šéfom predvedenia vokálno-inštrumentálneho diela by mal byť stále dirigent...
Dvořákovo Requiem je dielo zväčša pomalé, tiché a hlboko meditatívne. O to viac ho treba na príslušných miestach oživovať, aby poslucháč (drsnejšie povedané) nezaspal. A práve to je najväčší problém nahrávky: nie vždy dostatočná pregnantnosť artikulácie (nemám na mysli sólistov), plastickosť frázovania, práca s drobnými tempovými zmenami a s drobnokresbou vôbec, ale aj s možnosťami vertikálnej diferenciácie hlasov. Dirigent nedovolil skĺznuť do žiadnych extrémov a dbal na zachovávanie základnej nálady, no nevyvaroval sa hrozby nedostatočnej dynamickosti a určitej šedosti. Viaceré ľudovo-pastorálne polohy núkali možnosť účinného kontrastu, tá však zostala nevyužitá. Celkom presne od 96. taktu 1. časti som jednoznačne cítil potrebu „ísť dopredu“, pretože skladba začínala stagnovať. K dobru však treba pripísať veľa preduchovnenosti na étericky vzdušných miestach, viaceré vkusné a nenásilné gradácie; presvedčivé boli aj appassionatové úseky vysokého emocionálneho napätia (Rex tremendae, Lacrimosa). Dies irae znelo dôstojne a majestátne, hoci niektoré hlasy sa strácali a fúga Quam olim Abrahae bola pri prvom zaznení príliš pedantná (pedantnosť je azda najpriliehavejším slovom pre celkovú charakteristiku interpretácie). Confutatis so svojím „bičujúcim“ husľovým ostinatom pôsobil príliš uhladene, takmer ľahkovážne. Svojou poetickosťou však zaujala časť Pie Jesu.
Z aktérov nahrávky treba vyzdvihnúť masívny zvuk a vyváženú intonáciu Českého filharmonického sboru Brno, ktorého zbormajstrom je Petr Fiala. Zo štvorice sólistov vyčnieva bas Petra Mikuláša svojou kultivovanosťou, šľachetným pátosom a vyrovnanosťou vo všetkých polohách. Ďalší traja speváci reprezentujú mladšie generácie. Lyrický soprán Simony Šaturovej, odchovankyne bratislavského konzervatória, je lahodný, mäkký a pružný, no vo vysokých polohách menej presvedčivý; spinto tenor Tomáša Černého je príjemný, ale vo vyšších polohách značne forsírovaný. Mezzosopranistka Jana Sýkorová disponuje pekným hlasovým fondom, v strednej a nižšej polohe spieva veľkou šírkou, ale miestami na úkor jemnejších výrazových odtieňov. Výkon orchestra Filharmonie Brno bol spoľahlivý, hoci veľakrát by som si vedel predstaviť aj precíznejšie vykreslenie hudobných myšlienok.
Summa summarum: toto CD môže slúžiť ako vhodný odrazový mostík na zoznámenie sa s dielom, ale v porovnaní s referenčnými, oveľa dramatickejšie pulzujúcimi, kreatívnejšími nahrávkami pod vedením Marisa Janssonsa (2009, Symfonický orchester Bavorského rozhlasu) a Zděňka Košlera (1988, Slovenská filharmónia) ho nemôžem označiť za extrémne zaujímavé ani inšpirujúce.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.