...režisér a kameraman Ivo Brachtl

Prvú spomienku na hudbu mám v podobe otcovho „hmkania“, keď ma držal v náručí. Ďalšia vtipná je zo základnej školy – dostal som jednotku z „hudobnej” za odvahu, keď sa súdruh učiteľ priznal, že by nemal odvahu spievať mojím hlasom... Neskôr som dospel do veku, keď ma moja mama začala posielať na klavír. Staručká milá pani Valachová povedala, že mám sluch, a tak som tam chodil štyri roky, až kým pani nezomrela. Dnes viem aká škoda, že som nechodil dlhšie. K tomuto postrehu však viedla ešte dlhá cesta.

Ďalšie stretnutia s hudbou boli na koncertoch Slovenskej filharmónie. Mama zakúpila abonentky a brávala raz mňa, raz brata, inokedy otca. Chodieval som tam celkom pasívne. Pozitívne bolo, že som sa hudbe nebránil a ona sa kdesi vo mne ukladala. Potom prišlo štúdium na vysokej škole a prvé roky praxe. Dva roky som nakrúcal kinožurnály. Tu som stretol pani Martu Hejtmánkovú, s ktorou som strihal a ozvučoval všetko, čo som nakrútil. Trpezlivo ma viedla po ceste do sveta, kde sa stretal rytmus výpovede filmu v strihovej skladbe s vlastným rytmom a príbehom hudby. Dramaturgia mi občas ako „mladému” tolerovala „pokusy” aj v oblasti zvuku. Tak sa stalo, že jedného dňa znela v kine aj konkrétna hudba pána Milana Adamčiaka. Zlomom bola pre mňa spolupráca s Dežom Ursinym. Bol to on, kto si ma vybral, ja som predtým o ňom netušil.

Neviem, ako to bolo možné, ale prvou Dežovou skladbou, ktorú som počul (v Prahe u Zdenky Krejčovej cez slúchadlá), boli Darčeky z CD Ten istý tanec. Hudbu k svojim filmom si Dežo nahrával sám. Dostal som sa k nej, až keď sme ju „nasadzovali” v strižni. Hudbu k poslednému filmu, ktorý som ešte nakrúcal s Dežom, už skladal a nahrával Jaro Filip. Bol som pri tom a zažíval, ako sa Jarove predstavy prejavovali v momente, keď sa dotkol kláves. Tá chvíľa ma vtedy celkom „zhltla” a až z odstupu si uvedomujem vzácnosť toho času. Jarove tóny a akordy sa vplietali medzi políčka filmu, stávali sa súčasťou obrazu. Jaro Filip celkom prirodzene vplynul do pre neho netypického spôsobu hudobného vyjadrenia. Bolo to dobré. Ďalší zážitok s hudbou, tentokrát so spevom, som mal pri projekte, ktorý som nakrúcal na výstave skla v šamorínskej synagóge.

Skôr ako spev sa tam hodilo označenie „hudba hlasu”. Sýte tóny Moniky Kaprálikovej sa niesli priestorom, odrážali sa od vystavených sklenených baniek a viedli pohyby baletky. Bola to interakcia hudby a pohybu v obraze – naživo. Zatiaľ ostatnýkrát som sa „hral” s hudbou a filmom v rámci projektu Henkel Slovensko Slovensku na vernisáži výstavy Endre Nemesa. Dokument o tomto jedinečnom maliarovi prechádzal od Maďarska, Slovenska, Česka až po Švédsko. Film sme mali zostrihaný, výpovede a ruchy mali svoje miesto, len hudba chýbala. Tá sa nahrávala naživo na vernisáži. Cigánski diabli boli nachystaní v plnej zostave, koncertný program mali naskúšaní spolu s filmom.

Návštevníci vernisáže, neskôr aj diváci filmu už vnímali celok, v ktorom sa menili hudobné žánre podľa krajiny v obraze a vnímali súznenie hudobníkov s obsahom výpovedí. Doteraz sa v tejto úvahe neobjavila odpoveď na otázku čo počúvam. Je to aj preto, že obvykle, keď mám čas, dávam prednosť tichu. Hudba je pre mňa plná podnetov a nemôžem ju preto počúvať popri niečom. Mám rád rôzne žánre. Cítim vôňu mora v širokom úsmeve neďaleko San Juan del Sur, keď hrá latino, Lou Reed je New York, s Dežom a Jarom sedím pri Dunaji. Po hraniciach sveta ma na jednej strane sprevádzajú CD labelu Horus CyclicDaemon, na druhej strane v nepredstaviteľnej rýchlosti bez pohybu znejú Deva Premal & Miten.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.