Som veľkým milovníkom hudby a umenia všeobecne, rád a často chodím do opery, na koncerty klasickej hudby či na jazz. Paradoxom je, že moje rodinné zázemie nebolo veľmi hudobne zamerané. Mama ma viedla k umeniu, ale skôr k výtvarnému. Vždy som však chcel hrať na klavíri. Boli sme so sestrou na prijímačkách do vtedajšej ĽŠU. Vraj nemám hudobný sluch, a tak ma zapísali na výtvarnú. Mal som z toho dosť veľkú traumu.
K snu o klavíri som sa však nedávno vrátil. Keď som mal niečo pred štyridsiatkou, prišiel som k záveru, že som sa za posledných dvadsať rokov nič nové nenaučil. Nie že by som nikam nenapredoval, ale taký ten pocit, že som sa nenaučil nič úplné nové, iné. Preto som sa rozhodol zbaviť sa „traumy“ z detstva. Mám úžasného učiteľa, Michala Mročeka, s ktorým mám týždenne hodinu. Keby ma učil niekto iný, tak to už asi dávno vzdám. Začiatky boli naozaj trápenie. Veľká vďaka patrí Michalovi za úžasný prístup. Nenúti ma cvičiť nezáživné etudy, ale nájdem si skladbu, ktorú by som chcel hrať, a on mi urobí takú úpravu, ktorú zvládnem a zároveň mi do nej zakomponuje to, čo musím trénovať. Takže hrám skladbu, ktorá ma baví, a pritom sa učím techniku. Doma máme nové krídlo značky Petrof a cvičím naozaj každý deň aspoň pol hodiny. Na štyridsiate narodeniny som hosťom zahral skladbu z muzikálu La La Land, asi som všetkých poriadne šokoval. Od decembra minulého roku sme začali hrať aj jazzové skladby, čo je pre mňa hudobne úplne iný svet, práve teraz končím s Harlem Nocturne a začínam Love of My Life od Queenu.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.