Asi pred rokom som si z číreho rozmaru kúpil CD Ptáci našich polí a luk (Radioservis 2005). Teraz sedím v obývačke a počúvam Pěnici vlašskou, zatiaľ čo za oknom v tme bielo žiari sneh. Väčšinu „trackov“ nepoznám, neviem uhádnuť mená ich interpretov. Niektoré spevy sú mi povedomé – často ich počujem pri prechádzkach okolo nášho rybníka, niektoré vo mne zas prebúdzajú spomienky z detstva. Môj starý otec bol vynikajúcim znalcom vtáctva, vedel rozoznať jednotlivé druhy vtákov a rozprávať krásne príhody z ich života. Napríklad ako trasochvost žltý žije v symbióze s dobytkom a s koňmi, pretože sa živí hmyzom, ktorý sa okolo nich sústreďuje. Preto sa mu po česky hovorí konipas luční.  

Keď bol starý otec v ruskom zajatí, musel čistiť maštale s ustajnenými koňmi, ktoré sovietska armáda získala ako vojnovú korisť. Zajatecký tábor bol kdesi na východe Maďarska, kone aj zajatci čakali na svoj odsun na Východ. Okolo koní sa zlietavali mračná hmyzu, ktoré priťahovali množstvo malých žltých vtáčkov – „konipasov“. Tieto si niekedy sadali na chrbty svojich hostiteľov a vytvárali krásny ornament na čiernej srsti svalnatých koní. Keď jedného dňa vojaci nahnali kone do vagónov a odviezli preč, na lúke pred maštaľou ostalo množstvo opustených vtáčkov. A keďže okolo starého otca, ktorý musel vynášať z maštale hnoj, lietali muchy, začali sa okolo neho zlietať aj žlté trasochvosty. „Konipasky“ sa mohli premenovať na „lacipasky“, pretože pásli a strážili môjho starého otca Ladislava, až kým ho nepustili zo zajatia domov. „Nagyapa“ vedel popísať vtákov, ktorých videl, ale nevedel rozpoznať vtákov podľa ich spevu, pretože bol takmer celkom hluchý.  

A tak sedím v obývačke, počúvam Lindušku luční a premýšľam nad tým, že by som sa aspoň takto mal naučiť rozoznávať spevy a piesne vtákov, aby som o nich mohol rozprávať svojim dcéram. Som mestským dieťaťom, zvuky môjho detstva sú samozrejme iné ako zvuky detstva môjho starého otca. Naučil som sa orientovať podľa mestských zvukov – budil ma basový hukot pary púšťanej z teplární, električka, ktorá viezla robotníkov do VSŽ svojim vŕzganím a zvonením hlásila, že o 5 minút musím „vypadnúť“ do školy. Nízke prelety stíhačiek hlásili príchod leta. V Košiciach bola Letecká akadémia a pravidelne v júni prelietavali lietadlá nad našimi hlavami každých 15 minút. Neskoro v noci, keď už nebolo počuť šum mesta, sa nocou rozliehalo hlásenie staničného rozhlasu na železnicia húkanie rušňov pri posunovaní.

Vždy v piatok sa do pivovaru dovážali prázdne fľaše, podľa ich cinkania som ráno vedel, že sa blíži víkend.   Rád by som z týchto zvukov zostavil archív pre svoje deti, rovnako ako Ptáci našich polí a luk archivujú spev vtákov. Moje dcéry vyrastajú na vidieku, a tak ako ja nerozoznám vtáctvo, oni nerozoznajú električku č. 2 (má len jeden vozeň a vydáva menej trasľavý zvuk) od električky č. 6 (má dva vozne, ktoré pri vchádzaní do zákruty vydávajú krásne hororový škrípavý zvuk) a od „R-ky“ (rýchloelektrička, ktorá jazdila do VSŽ). Okrem albumu fotografií by som mal aj audioalbum, kde si môžu moje deti podľa zvuku predstavovať, ako vyzerá tvor, ktorý vydáva dlhý, hlboký, húkajúci zvuk.

Filmový režisér Peter Kerekes (1973) je absolventom Filmovej a televíznej fakuty VŠMU v Bratislave, kde pôsobí ako pedagóg. Viaceré z jeho dokumentárnych filmov (Človek o knihe, kniha o človeku, Balog Jozsef, Príbenník 66, Ladomírske morytáty a legendy, Most Márie Valérie, 66 sezón, Cez hranicu) získali ocenenia na festivaloch (U. R. T. I. Monte Carlo, International Leipzig Festival, Mediawawe Győr, Artfilm Trenčianske Teplice, študentský festival Áčko Bratislava...). Jeho najnovší film Ako sa varia dejiny (premiéra 19.2.2009) je portrétom vojenských kuchárov, ktorí v rôznych armádach zažili európske vojnové konflikty 20. storočia a na historické udalosti nazerajú z pohľadu, ktorý sa do istej miery rozchádza s tradičným výkladom dejín.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x