V rodine mi z času na čas niekto pripomenie, že som sa vraj najprv naučila spievať a až potom hovoriť. Spievala som takmer neprestajne. Doma, cestou do škôlky a aj vo vlaku, ktorým sme chodievali k starým rodičom. Neodpovedala som ani na pozdrav, ani na otázky, len som spievala... (Asi na tom niečo bude, lebo tie najstaršie pesničky, ktoré poznám, sa mi ešte vždy vynárajú v detsky skomolenej podobe: „A ja som sa vlasklesklamala...“) Vyrastala som teda s ľudovými pesničkami. No s dospievaním som – tak ako, žiaľ, väčšina z nás – dospievala a začala počúvať.
No áno, AC/DC. Počúvala som ich takmer denne, celé roky. Ešte aj v čase ranej dospelosti, keď som sa ustavične samej seba pýtala, prečo robím to, čo robím, a prečo chcem to, čo chcem... Odpoveď na otázku prečo AC/DC mám dnes skondenzovanú do krátkej formulácie „lebo autenticita a bytostné nasadenie“ alebo ešte kratšie „poctivosť“. Čosi v dnešnom svete také vzácne, že kapele naozaj stačia povestné tri akordy, za ktoré sa jej kritici už 35 rokov vysmievajú, na zabezpečenie „nepochopiteľnej vernosti a oddanosti už tretej generácie publika“. V čom sa ich „poctivosť“ prejavuje? Že hrajú a spievajú výlučne o tom, čím žijú a na čo umierajú – ako ich niekdajší spevák Bon Scott? Že v ére videoklipov celé roky odmietali akýkoľvek obrazový sprievod svojej hudby okrem koncertných záznamov? Že ako jedna z mála kapiel „nevypredávajú“ svoje pesničky prostredníctvom iTunes a že nikdy nevydali kompiláciu typu Best Of?
Že keď na pražskom koncerte v marci tohto roku viac než 60-ročnému spevákovi Brianovi Johnsonovi začal zlyhávať hlas, tak s nepoľavujúcim nasadením a žilami na krku koncert aspoň „dorapoval“ či „dodeklamoval“, no ani na chvíľu sa neznížil k imitovaniu prostredníctvom playbacku? Nech je to akokoľvek, poctivosť, táto „posledná cnosť“, ktorú podľa Jaspersa nespochybňujú ani najradikálnejší spochybňovatelia všetkých hodnôt Kierkegaard a Nietzsche, je bytostnou súčasťou nielen drsnej a priamočiarej hudby AC/DC.
Obohatená o duchovný náboj, oduševnený prednes a majstrovské ovládanie vlastnoručne vyrobených nástrojov – a vďaka tomu divotvorná a životodarná – je tiež súčasťou hudobného prejavu ŽiariSlava a s ním spriaznených Bytostí, pohybujúcich sa za okrajom oficiálnych hudobných i iných scén. Sami svoju hudbu nazývajú novodrevná: drevná v zmysle prírodná a pôvodná, nová v zmysle podôb a tém, aktuálnych tu a teraz. Drevné sú nástroje – korýtkové husle, koncovky, fujary a „basfujary“ či polozabudnuté bubny doby –, niektoré melódie a hudobné postupy. Nové sú, predovšetkým, texty. Vedomý si sily slova, ako dnes nemnohí, ŽiariSlav do nich nevkladá nič, čo by si človek neželal, aby sa naplnilo.
Naopak: „Jazvy ti pridajú, čo samoľúbi nemajú, ani tisíc chmár ťa nevyženie z raja...“ A tiež: „Nech sa stratí hmla, čo zraky múti...“ (Či nie práve k tomu nabáda i Beatrice Danteho v prvom speve Raja, keď mu hovorí: „Ty menej by si žasol a v očiach by si videnie mal priame, keby si klamnú predstavu z nich striasol...“) Viem, čo všetko by sa dalo ŽiariSlavovej hudbe vyčítať, od „neškolenosti“ až po vedomé nadväzovanie na naše (toľkokrát „opľuvané“) „slovenské, slovanské, indoeurópske, všeľudské a všebytostné korene“. Viem však aj, že deti, ktoré ju začujú, sa ihneď roztancujú a izbové rastliny pri nej rozkvitajú...
Maok. Vždy, keď si na jeho meno spomeniem, pre seba dodám „Dobrodej“. Niektorí ho možno poznajú ako autora filmovej hudby či približne 15 vlastných (a ako to u slobodymilovných býva, v bežnej distribúcii nedostupných) albumov. To je však iba časopriestorový výčnelok hudobného univerza, v ktorom prebýva a z ktorého sa k nám jeho prostredníctvom prelievajú čarovne znejúce lepšie svety: „Rozplačte sa, moje oči, krása je vo svete, čo sa točí...“
A ešte Arvo Pärt. Priezračná číročistosť. Trblietavé výšiny. A stud po nich hmatať ťažkopádnymi slovami...
Ľudský svet má takú podobu, akú mu v každom momente jeho existencie dávame my, ľudia. Niekedy sa neustrážim a halucinujem o tom, ako by asi vyzeral, keby sme ho všetci utvárali tak ako tí, ktorých hudbu počúvam...
Patrícia Elexová sa venuje prekladaniu filozofických textov z nemčiny. Vo vydavateľstve Kalligram publikovala preklady diel K. Jaspersa (Malá škola filozofického myslenia, Rozum a existencia, Šifry transcendencie), I. Kanta (Základy metafyziky mravov), A. Schopenhauera (Metafyzika pohlavnej lásky, O kráse a umení), R. Steinera (Filozofia slobody) a vo vydavateľstve Petrus Zadné schody filozofie W. Weischedela. Prekladá tiež texty súčasných nemeckých rozprávkarov (R. Kübler, C. Funke), z ktorých niektoré vyšli vo vydavateľstve Slovart.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.