...spisovateľ Róbert Gál

K cielenejšiemu záujmu o hudbu som sa dostal cez strýka Egona a jeho zbierku platní, z ktorých mi „udreli do ucha“ najmä dve – Vivaldiho Štyri ročné obdobia a Šansony s Hanou Hegerovou. Obe ma naplňovali nepopierateľným pocitom hudobného blaha bez ohľadu na to, že jedna z nich bola hudbou baroka a druhá súčasnosti, a takisto bez ohľadu na rôznosť ich žánrov. Pamätníkom rád pripomeniem, že kúzlo platne spočívalo aj v jej fyzickej podobe, v jej vôni, obale, a následne v celom tom rituále zapnutia gramofónu, položenia platne na gumeno-železný kotúč a priloženia prenosky s ihlou na to správne miesto na drážkach. Nehovoriac o onom nezabudnuteľnom „pukaní“. Každý, kto má skúsenosť s hudbou, môže potvrdiť, že hudba vie iba dávať a nič neberie. A pre mňa bola hudba ešte viac než „iba hudbou“, bola akýmsi uchopením sveta v jeho možnostiach – a niekedy snáď aj únikom od neho. Pamätám si, ako som v polovici 80. rokov, túlajúc sa po republike s obľúbenou skupinou Stromboli, navštívil pár krásnych miest, na ktoré by ma inak nikto nedostal (nezabudnem na koncert v Mikulove, tuším niekedy v osemdesiatom šiestom).

Ak mám povedať pravdu, tak v tých rokoch som bol skôr priaznivcom českej hudby ako slovenskej – hovorím teraz hlavne o populárnejších žánroch vrátane rocku – a napríklad Elán mi vtedy naozaj nič nehovoril. Oveľa viac mi toho mal čo povedať Pražský výběr, MCH Band, Švehlík, Oldřich Janota, Iva Bittová… Potom som sa na niekoľko rokov stal „závislým“ na hudbe dvoch významných skladateľov, ktorými boli Alfred Schnittke a Astor Piazzolla. A napokon, niekedy koncom 90. rokov vstúpil do môjho života John Zorn a jeho zvláštne exaltovaná hudba plná vášní, úcty k tradícii i diabolského experimentovania. John Zorn so svojím vždy kompatibilne variabilným univerzom poskladaným z úplne všetkého, ktorý na jednej strane vizionársky vytvára niečo, čo tu nikdy nebolo, a na strane druhej eklekticky verne odráža celok toho, čo nás obklopuje „objektívne“ a čo prichádza do skladateľovej tvorivej dielne výhradne ako inšpirácia.

Keď hovorím o skladateľovi a jeho „tvorivej dielni“, mám na mysli celú komunitu ľudí, ktorá už niekoľko desaťročí poctivo za svojím guruom stojí a dokáže z jeho nevyčerpateľnej studne nápadov nielen brať, ale rovnako prirodzene sa sama dávať, a tým tento samonapájajúci sa potenciál kultúrnej subkultúry nielen realizovať, ale zároveň aj dopĺňať. Melódie „songbooku“ Masada sú súčasťou môjho každodenného života už dlhé roky, a to či už v rámci počúvania, alebo v rámci pohmkávania. Je naozaj zvláštne, koľko som sa toho prostredníctvom Zorna a jeho hudby za posledné roky dozvedel nielen o svete – napríklad z hľadiska estetiky súčasného umenia –, ale aj o tom, čo sa odohráva v oblasti môjho vnútorného života. Všimnime si ten výraz „odohráva sa“, ktorý používame predovšetkým v súvislosti s bežnými životnými procesmi.

Nedali by sa nájsť hlbšie súvislosti medzi hudbou – a napríklad jej rytmom – na jednej strane a dýchaním, tepom srdca, prípadne krvným obehom na strane druhej? A keď sa už takto pýtame, jestvuje hudba „maskulínna“ a „feminínna“? Aj táto otázka sa týka Zorna, ten totiž po rokoch tvorby hudby vyložene maskulínnej – a niekto by povedal, že miestami až myzogýnnej – prichádza na chuť femininite (album Femina z minulého roku, výraznejšie zapojenie ženských hlasov do projektov komornej hudby, a potom aj vokálne projekty rýdzo ženských hlasov, ako je hudba k filmu The Last Supper (2008) a vokálne kvarteto Mycale, ktoré sa práve vrátilo z úspešného turné po Izraeli). Nabudúce napíšem viac. Ďakujem za pozornosť.  

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.