...fotograf Matúš Zajac

Odmalička som sa pohyboval v umeleckom prostredí a v podstate aj v hudobnom svete. Moja stará mama bola učiteľkou klavíra a svoje ratolesti viedla k hudbe, samozrejme k tej klasickej. Moje obdobie s klavírom bolo nesmierne zábavné aj poučné, ale vždy ma to skôr ťahalo k výtvarnému umeniu. Nemôžem nespomenúť stretnutia mojich rodičov so skvelými hudobníkmi Dežom Ursinym, Mariánom Vargom, Jarom Filipom, Pavlom Hammelom a ďalšími, občas aj u nás doma. Moja mama Alta Vášová je skvelou scenáristkou muzikálov Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, Niekto ako ja a iných. Dennodenne sa u nás doma počúvala muzika a počúva sa aj dnes, stále viac tá klasická. Môj brat hrá na bicích nástrojoch a miluje jazz, ktorý som od roku 1987 začal fotografovať.

Keďže preferujem tesný osobný kontakt, riešil som fotografie jazzových velikánov cez priamy portrét, vyjadrujúci emocionalitu okamihu obnažujúceho vnútro ich mysle. Mojimi nespornými zážitkami boli koncerty Pata Methenyho, Hirama Bullocka, Michela Petruccianiho, Randyho Breckera či Chucka Berryho – bolo to krásne fotografické obdobie. Cyklus portrétov som vystavoval samostatne a na skupinových výstavách doma aj v zahraničí. Ako hudobný fotograf som spolupracoval s viacerými slovenskými aj českými kapelami na obaloch platní a koncertných dokumentoch. Nezabudnem na skupinu Bez ladu a skladu – bola to neuveriteľná skúsenosť s fajn ľuďmi. Dobre sa spolupracovalo s kapelami No gravity či Acheron, ktoré mali vždy veľa energie a nápadov. Kopytovci niesli v sebe obrovský humor nielen v skladbách, ale aj v štúdiu. Veľmi ma oslovil pesničkár Svatopluk Karásek, ktorého som portrétoval a strávil pri tom nádherné chvíle. Lucia Piussi zo Živých kvetov ma očarila priamočiarosťou a pochopením fotografie ako umenia. Aká hudba mi prirástla k srdcu? Musím sa priznať, že „neškatuľkujem“ žánre, tak len spomeniem svoje obľúbené „kapelky“, ktoré mi zvyčajne vyhrávajú v aute alebo pri upravovaní fotografií. Pre údernosť a priamočiarosť mám úplne najradšej skupinu Slayer.

Skvostné albumy Reign in Blood, South of Heaven či Seasons in the Abyss alebo aktuálna novinka World Painted Blood mi učarovali. Na ich koncerty chodím po celej Európe, vždy ma prekvapia niečím novým a bubeník Dave Lombardo je pre mňa jedným z najlepších, akých som kedy počul. Ako fotograf sa venujem dokumentárnej fotografii a portrétu. Na svojich potulkách svetom som sa stretával s rôznymi kultúrami. Už pätnásty rok pracujem na knižnom projekte Podoby, ktorý zaznamenáva rôzne viery a ich rituály. Samozrejme aj tu sa stretávam s nádhernou hudbou v interiéroch chrámov či malých kostolíkov, prenikajúcou rovno zo srdca do duše. Inšpirujú ma emócie a hudba mi ich dáva. Pri listovaní nádherných obrazových knižiek si rád púšťam rockovú muziku spojenú s klasikou. Therion je presne to, čo ma dostáva do hladiny sústredenia a vnímania. Táto švédska skupina kombinuje rock so symfóniou, jej skladby sú nápadité, plné pre mňa tak dôležitej emocionality.  Jindřich Štreit prepojil vo svojej poslednej veľkolepej publikácii Vítkovice fotografiu s hudbou, do každej knihy vložil CD. Je to nádherná kombinácia. A zážitky? Zrejme najdojímavejším bol ten, keď si Bruce Dickinson vyberal na tlačovke asi šiestich fotografov na koncert Iron Maiden. Keď mi podával press kartu, povedal: „Tento týpek je náš, cítim z neho, že miluje našu muziku.“ Bola to pre mňa ohromná česť a nezabudnuteľný zážitok. Samozrejme, dostal som sa aj do nepríjemných situácií, keď mi na koncerte Sepultury ochrankár vylial kýbel studenej vody priamo do objektívu. Keď si teraz prezerám svoje snímky z koncertov, cítim, ako uteká čas. Viacero veľkolepých muzikantov, ktorých mám na negatívoch, už nie je medzi nami: Chuck Schuldiner, Peter Steele, Hiram Bullock, Michel Petrucciani a ďalší. Je mi za nimi smutno, ale nezabudol som na nich, či už cez fotografie, muziku alebo spomienky...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.