Moje osobné dejiny sa zrkadlia v hudbe, ktorú som počúval. V čase dospievania to boli rozprávkové Prúdy, v čase vzbury temní Deep Purple, v čase rozletu slneční Yes, v čase spirituality asketický Pärt, v čase kontemplácie Reich. Hudba poskytla formu, do ktorej citovosť mohla vliať ešte beztvaré obsahy. Stavivo pre architektúru vnútorného sveta. V jeho základoch dodnes znie tá, ktorá ma očarila ako prvá a predznačila všetky ostatné – hudba Mariána Vargu. Hlboko vo mne zvonia jej zvonky, vlečie sa smutná ranná električka a ulice sú plné plášťov do dažďa. Mapa „mojej“ hudby je rozsiahla. Vyznačím na nej iba zlomy a vrcholy.
Zlomy
Zlom prvý – dvojalbum Tales From the Topografic Ocean mne dovtedy neznámych Yes. Prvé počúvanie – bieda! (vtedy som miloval Deep Purple) Otrasne zložité, a vokál speváka ako po kastrácii. V jeden zimný večer som si to predsa len vypočul celé. Platňa dohrala a bol som iný. Objavil som nový svet – svet polyfónie, rytmických zmien a rozsiahlych kompozičných útvarov. Hard-rock mi bol zrazu priúzky.
Zlom druhý – Oregon na Bratislavských jazzových dňoch 1984. Našiel som ich medzi kazetami istého študenta kompozície. Samí Bach, Bartók, Šostakovič, Stravinskij... a Oregon. Páska nemohla zachytiť, čo dokázali naživo. Kolektívna improvizácia. Nič také som dovtedy nepočul. Hudba tu vznikala z ničoho. Nástroje sa rozprávali pokojne a sústredene, každý takt prinášal prekvapenie. Otvorili mi cestu k súčasnej hudbe. Vo svojich kompozíciách totiž prepájali svet jazzu a Orientu so svetom súčasnej vážnej hudby.
Zlom tretí – Terry Riley a prvý koncert VENI ensemble. Dodnes v sebe cítim pozostatky toho údivu. In C – hudobná udalosť na pomedzi kompozície a improvizácie. Moja myseľ bola unášaná oceánom takmer nebadaných zmien. Bol som iniciovaný do sveta minimal music. A podľahol som. Cez Rileyho som sa dostal ku Glassovi, Adamsovi, Reichovi... Reichovu Music for 18 Musicianssom počul naživo v Bratislave. Sedel som za chrbtom autora. V rýchlo vibrujúcich vlnkách tónov sa cezo mňa valil príval bezhraničnej nehybnosti – koncentrovaný výron ducha. Tak nejako možno vyzerá večná blaženosť.
Cez minimalistov som sa dostal ku priekopníkom hudobného experimentu: Varèseovi, Cageovi, Stockhausenovi. Tí ma naučili, že pre cvičené ucho neexistuje hluk. Všetko je hudba. Bez tejto prípravy by som si dnes nevedel poradiť s hudobnými experimentmi môjho syna.
Vrcholy
Z vrcholov spomeniem iba dve mená. Medzi skladbami, ktoré počúvam, sú také, čo ma očaria, také, ktoré šokujú, alebo ohúria, ale i také, ktorých obsah bol vo mne skôr, než som ich počul. K tým posledným patria Arvo Pärt a Gavin Bryars.
Pärta som prvýkrát počul v kultovom filme Pokánie. Neskutočná Tabula Rasa, čistota vyvierajúceho prameňa. Hudba nebadane zaniká, aby nastolila Ticho. To obsažné ticho sa odvtedy stalo cieľom mojej modlitby. Pred koncertom v roku 2001 som sa s Pärtom stretol osobne. Pod klenbami Dómu svätého Martina nad kolekciou obrazov inšpirovaných jeho Miserere. Pripadalo mi, že sa poznáme už roky. Bol plný toho Ticha. Z kolekcie obrazov si vybral najmorbídnejší. Mŕtve telá letia nebom do neznámeho svetla. Tak vnímam Pärtovu hudbu. Paradox bolestnej radosti, zúfalej nádeje – zrodenie života zo smrti.
Gavina som našiel v obchode na Klobučníckej. After Rekviem – dlhé sláky a do toho rozorvaný hlas bustrovanej gitary. Najsmutnejšia hudba na svete. Veď čo asi začína tam, kde končí rekviem. Bryars je pozemskejší ako Pärt. V jeho smútku sa však zrkadlí Pärtovské nebo. S Gavinom som sa zoznamoval cedéčko za cedéčkom, až sme sa napokon stretli. Najprv v byte nad kostolom a potom na koncerte v kostole. Tu, v podzemnej svätyni, sme sa topili spolu s jeho Titanicom. Pred prázdninami som od neho dostal balíček. Nové nahrávky. Medzi nimi úžasný Koncert pre kontrabas. Počúvam ho i teraz, keď píšem tieto riadky.
Spomedzi mnohých spomeniem v závere aspoň niektorých: Shakti, Waitsa, Monka, Zorna, Goreckého, Tavenera, Schnittkeho, Kančeliho, Tüüra, Messiaena, Godára... K mojím posledným objavom patrí hudba mojich detí: Portishead, Lamb, Cinematic Orchestra, Vladislav Delay, Aphex Twin, Amon Tobin, Books, Boards of Canada. A posledný hudobný šok? Vystúpenie experimentálneho jazzového zoskupenia 4Walls na Pohode.
Končím. Svet je dnes plný dobrej hudby. Žiaľ nič z toho nehrajú v krčmách, v telke, ani v rádiu.
Daniel Pastirčák (1959) je kazateľom Cirkvi bratskej, básnikom, prozaikom, esejistom a výtvarníkom. Knižne debutoval meditatívnymi „rozprávkami o láske a večnosti“ Damianova rieka (1993). Vydal básnické zbierky Tehilim (1997), Kristus v Bruseli (2005) a rozprávkový príbeh Čintet (2000). Je ilustrátorom vlastných kníh.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.