Do vienka som dostal viacero talentov – k tým najväčším patrili šport, spev a maľovanie. Túžbu študovať spev a maliarstvo však moja mama zamietla, pretože strýko, nestor slovenského výtvarného umenia Peter Július Kern, žil pomerne bohémskym životom. Vraj musím študovať niečo poriadne... A tak som zvolil právo. Ešte pred zápisom na univerzitu som však urobil talentové skúšky na Štátnom konzervatóriu a začal študovať aj spev. Bol som lyrickým barytónom, ale ako väčšina barytonistov, usiloval som sa spievať aj tenorové árie. Absolvoval som Eugenom Oneginom.
Na práve som bol výborným študentom a čoskoro som sa stal odborným asistentom. Keďže po odchode českých profesorov v roku 1948 sme ostali len ôsmi asistenti a dvaja profesori, stal som sa vedúcim Ústavu teórie štátu a práva. Avšak už v roku 1953 som bol – myslím, že aj na základe môjho hudobného talentu – povolaný do diplomatických služieb. Keď sme totiž na Trati mládeže v roku 1948 založili Lúčnicu, často sme vystupovali pred štátnymi funkcionármi. Minister zahraničných vecí, neskôr predseda vlády Viliam Široký azda rozhodol, že do diplomacie sú potrební takí, ktorí vedia aj spievať. Napriek tomu, že som celý život strávil v diplomatických službách, hudba ostala záležitosťou môjho srdca. Naďalej som v značnej miere uplatňoval svoj spevácky, alebo, pri hre na klavíri, muzikantský talent. Nehovoriac o tom, že pri svojom postavení, či už v Budapešti, Ženeve, alebo v New Yorku som mal možnosť vidieť tých najlepších umelcov svojej doby, napríklad Davida Oistracha.
Nesmierne rád mám orchestrálnu hudbu, predovšetkým Beethovenove a Čajkovského symfónie. Samostatnou kapitolou sú opery. K Toske som sa dostal ešte ako študent michalovského gymnázia prostredníctvom filmových spracovaní, ktoré nám posielali Taliani. Doma sme nemali žiadne zariadenie na prehrávanie hudby, len staručký gramofón, ktorý sme však ešte ako deti rozobrali. Spolu s bratom sme mali v detskej izbe malé rádio a keď som sa dozvedel, že bude spievať napríklad Gigli, radšej som nešiel do školy. Inej možnosti výberu hudby nebolo. Počas vojny ešte chodievalo za nemeckými vojakmi v Michalovciach frontové divadlo, vďaka ktorému som mal možnosť vidieť napr. inscenáciu Goetheho Fausta. Mám rád aj Wagnerove opery, osobitne Majstrov spevákov norimberských s ohromným finále, v ktorom hlavný majster Hans Sachs spieva o tom, ako si treba vážiť majstrov. Táto nádherná ária ma sprevádzala aj na vysokých postoch, pretože pripomínala úctu k ľuďom, ktorí niečo vedia a niečo dokázali.
V Budapešti ma zastihlo obdobie maďarskej kontrarevolúcie. V decembri 1956 sa v tamojšej opere rozhodli, že namiesto bojkotovania Kádárovej vlády budú hrať ďalej. Voľba padla na Verdiho Dona Carlosa. Avšak predstaviteľ hlavnej postavy – kráľa Filipa, svoju účasť na poslednú chvíľu odriekol. Keď som sa to dozvedel, napadlo mi, že Carlosa má naštudovaného aj bratislavská Opera. Telefonicky som okamžite vybavil záskok – výborného basistu, neskoršieho riaditeľa banskobystrickej opery Jána Hadrabu a z ambasády sme poňho poslali auto. Tajomník opery bol nesmierne rád, že som zachránil predstavenie. A čo viac – na pódiu budapeštianskej Opery sa vtedy po prvýkrát spievalo v slovenčine!
Mám rád aj „ľahkú“ hudbu, keď však sledujem súčasné „celebrity“, tak je to väčšinou bieda. Spevák potrebuje vdýchnuť hudbe dušu a v jeho výraze musí byť šarm, ako napríklad u Binga Crosbyho, Karla Gotta alebo Františka Krištofa-Veselého. Jeho hudba, ktorú sme „objavili“ ešte počas študentských rokov, sa vzápätí stala „našou“ muzikou. Rovnako ako neskôr spevácke majstrovstvo Štefana Hozu a Janka Blaha v nádherných piesňach Gejzu Dusíka...
Juraj Králik (1926) pracoval v oblasti diplomacie a medzinárodných vzťahov, predovšetkým na pôde OSN ako veľvyslanec i ako osobitný poradca dvoch generálnych tajomníkov. Získal množstvo ocenení (Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy za mimoriadne významné zásluhy v oblasti zahraničnej politiky, Cena E. E. Kischa). V roku 1948 stál pri zrode vysokoškolského folklórneho súboru Lúčnica, v ktorom aktívne pôsobil ako sólista a choreograf. Po r. 1989 prednášal na Ekonomickej univerzite a Právnickej fakulte UK. Maľuje akvarely zo života zemplínskeho ľudu a je autorom viacerých publikácii (Letokruhy diplomacie, Kariérny diplomat, Lúčnica moja láska, Medovňik - ľubovňik).
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.