Legendárny americký huslista Yehudi Menuhin sa stal slávnym už ako malé dieťa, keď ho tlač označovala ako „virtuóza v zamatových kraťasoch“. Zo zázračného dieťaťa však vyrástol renomovaný sólista, dirigent, organizátor festivalov, zakladateľ škôl a filantropický podporovateľ charity, ktorého kariéra trvala sedemdesiat rokov. Menuhin mal na koncertoch i nahrávkach ľahko rozpoznateľný, expresívny zvuk a oduševnelý výraz plný vrúcnosti. Nahrávať začal v roku 1928 ako dvanásťročný a keď na začiatku 90. rokov prestal koncertovať, pokračoval v kariére ako dirigent. Hoci bol Američan, väčšinu života prežil v Európe a sám sa označoval za internacionalistu. Získal čestné švajčiarske občianstvo i titul britského rytiera a politika, humanizmus i vízie utopickej budúcnosti preňho boli často rovnako dôležité ako hudba. V apríli 2016 uplynulo sto rokov od narodenia tohto hudobníka, jedného z najväčších huslistov 20. storočia.
Zázračné detstvo
Yehudi Menuhin sa narodil 22. apríla 1916 v New Yorku. Jeho rodičia Moshe a Marutha boli židovskí emigranti z Ruska, ktorí sa stretli v Palestíne v roku 1909 a vzali sa v New Yorku v roku 1914. Menuhin z otcovej strany pochádzal z významnej rabínskej dynastie. V roku 1919 si rodina zmenila meno z pôvodného Mnuchin na Menuhin. Syna nazvali Yehudi, čo znamená Žid. Bola to reakcia Yehudiho rozhorčenej matky, keď im vlastník prenajatého bytu uviedol ako výhodu ich nového bývania, že sa v budove „našťastie nenachádzajú žiadni Židia“. V roku 1918 sa rodina presťahovala do San Francisca, kde otec Moshe živil rodinu vyučovaním hebrejčiny.
Yehudi si už ako trojročný vypýtal od rodičov husle a jeho prvým učiteľom bol Sigmund Anker, ktorý sa špecializoval na hudobné vzdelávanie malých detí. O štyri roky malého Yehudiho prevzal Louis Persinger, koncertný majster symfonického orchestra v San Franciscu. Rodičia si boli vedomí, že majú doma zázračné dieťa, ale boli veľmi opatrní, lebo na syndróm zázračného dieťaťa už „vyhorelo“ pred Menuhinom mnoho nádejných umelcov. Preto obmedzili synove verejné vystúpenia a trvali na tom, aby on i jeho dve sestry Hephzibah a Yaltah, obe klaviristky, získavali vzdelanie doma.
Yehudiho verejný debut sa uskutočnil v roku 1924 v Oaklande, kde ako sedemročný zahral Bériotovu skladbu Scéne de Ballet s klavírnym sprievodom Persingera a o rok neskôr tu uviedol celý recitál. Keď sa Persinger presťahoval do New Yorku, Menuhin ho nasledoval a debutoval v Manhattan Opera House v roku 1926. Persinger sa v tom istom roku ako dirigent postaral aj o jeho prvé koncertné vystúpenie v San Franciscu, kde uviedli Symphonie Espagnole od Édouarda Lala. V roku 1927 Menuhin účinkoval ako sólista v Beethovenovom Husľovom koncerte s Fritzom Buschom a New York Symphony Orchestra. Malý Yehudi mal na svoje koncerty fantastické ohlasy. „Môže to znieť absurdne, ale preukázal zrelú koncepciu Beethovenovho Koncertu,“ napísal Olin Downes v New York Times, keď jedenásťročný Menuhin vystúpil v Carnegie Hall. O rok neskôr nasledoval debut aj v Paríži a Bruseli, kde získal výnimočné uznanie od publika i kritikov.
Jeho sponzorom sa stal bohatý sanfranciský advokát Sidney Behrman, ktorý platil rodinné cesty do Európy a podporoval rozvoj kariéry mladého Yehudiho, získavajúceho si priazeň množstva ľudí. Úspech mu priniesli aj tri koncerty s dielami Bacha, Beethovena a Brahmsa pod taktovkou Bruna Waltera a Berlínskej filharmónie v roku 1929. Menuhinovci sa vzápätí natrvalo usadili v Európe, najskôr v Bazileji, potom neďaleko Paríža. Od Henryho Goldmana dostal Yehudi nádherné stradivárky „Prince Khevenhüller“ a od roku 1935 sa ocitol v kolotoči pravidelných svetových turné. Po koncerte v Berlíne v roku 1929 zašiel za Yehudim slávny fyzik Albert Einstein, pobozkal trinásťročného zázračného chlapca a povedal: „Yehudi, dnes si mi opäť dokázal, že Boh existuje.“
Ľudia nablízku
Menuhina v jeho mladom veku ovplyvnili viaceré osobnosti. Počas pobytu v Európe v roku 1927 ho poslal Persinger k svojmu starému učiteľovi, belgickému huslistovi a skladateľovi Eugèneovi Ysaÿovi. Ten bol nadšený, akým intuitívnym spôsobom chlapec narába s husľami. Menuhin dokázal brilantne zahrať veľmi náročné virtuózne diela, no pritom sa prstovým cvičeniam a etudám vyhýbal. Ysaÿova metóda i jeho pokročilý vek sa však mladému Yehudimu nepáčili, a tak si našiel skladateľa a huslistu Georgea Enesca, u ktorého študoval v Paríži a v jeho rodnom Rumunsku. Enescu natrvalo ovplyvnil štýl Menuhinovho hrania a ostali blízkymi priateľmi až do skladateľovej smrti v roku 1955. Menuhin potom debutoval v Berlíne v roku 1928 a o rok nato v Londýne. V roku 1932 ako iba šestnásťročný realizoval slávnu nahrávku Koncertu h mol od Edwarda Elgara, ktorý dirigoval sám skladateľ. Elgar v liste skladateľovi Deliusovi napísal: „spôsob, akým ten chlapec hrá môj koncert, je úžasný.“
Menuhin žil od 50. rokov v Londýne, podľa vlastných slov priťahovaný láskou k hudbe Edwarda Elgara. Silné puto ho spájalo aj s Bélom Bartókom, u ktorého si v roku 1943 objednal Sonátu pre husle sólo. Napriek tomu, že mal rodinu a obrovské množstvo priateľov, jeho vôbec najbližším človekom mu bola jeho sestra Hephzibah, ktorá sa zároveň stala na štyridsať rokov jeho koncertnou a štúdiovou partnerkou. Od roku 1933 s ňou realizoval množstvo nahrávok a keď v roku 1981 zomrela, povedal: „Pri nácviku skladieb sme potrebovali len zopár slov. Hrali sme takmer automaticky, akoby sme boli jedno telo a jedna duša.“
Osobné problémy
Po turné v roku 1934 v Európe sa Menuhin vrátil do Kalifornie, kde si rodina vybudovala rozsiahle sídlo. Hoci Menuhin hovorí o „rozmarných, mladíckych a veselých rokoch“, a už v tomto období pocítil prvú veľkú krízu sebadôvery, dal si dvojročnú pauzu od hrania a počas tejto doby sa intenzívne vzdelával. Zrušil všetky koncerty a musel sa vysporiadať s faktom, že jeho predošlej hudobnej príprave chýbalo formálne technické štúdium (podľa niektorých zdrojov ako devätnásťročný nedokázal zahrať stupnicu A dur a vôbec neovládal hudobnú teóriu). Ale technika nebola jeho jediným problémom. Životopisec Robert Magidoff napísal, že Menuhinove problémy boli skôr psychického rázu a spôsobiť ich mohla prehnaná ochrana zo strany rodičov, hlavne matky. Tá, keď si Yehudi v roku 1938 vzal za manželku Nolu Ruby Nicholasovú, udeľovala svojej neveste pravidelne inštrukcie, týkajúce sa detailov, akú stravu má Yehudimu pripravovať a kedy sa majú zdržiavať intímneho života.
Matka mala naňho celoživotný „protektorský“ vplyv a zomrela ako storočná v roku 1997, len dva roky pred svojím synom. Keď sa však Yehudi po odmlke vrátil v roku 1937 na koncertné pódiá, bol stále hodnotený ako jeden z najlepších svetových huslistov. Ďalšia osobná kríza nastala po deviatich rokoch, po rozvode s manželkou. V roku 1947 si vzal tanečníčku Dianu Gouldovú, s ktorou mali dve deti. Krízu spôsobovalo ďalšie napätie v manželstve, rozsiahla devastácia, ktorú na vlastné oči videl v zničenej Európe po 2. svetovej vojne, i smrť syna Alexisa tesne po narodení v roku 1955. Počas kariéry zažil Menuhin ešte niekoľko osobných kríz, pričom počas každej úplne prestal koncertovať a dlho prehodnocoval svoj prístup k husliam a hudbe celkovo.
Mierotvorca s husľami
Menuhinov humanizmus a vnútorný pocit, že by mal prispieť k svetovému mierovému úsiliu po rokoch vojny, ho primäli k tomu, aby s postupujúcou americkou armádou hral koncerty v európskych oslobodených mestách – v Antverpách, Bruseli a Paríži. Hral v koncentračných táboroch, vystupoval v amerických kempoch, často s klavírnym sprievodom skladateľa Benjamina Brittena. V apríli 1945 zahrali koncert pre oslobodených väzňov z tábora Bergen-Belsen. Rok predtým hral pre bojové útvary v Pacifiku na Havaji a koncertoval aj na vojenských základniach na Aljaške a Aleutských ostrovoch. Správa generála Eisenhowera pre generálny štáb konštatovala, že „prítomnosť Menuhina v Európe spolu s bojujúcimi oddielmi je v tomto kritickom momente vojny zásadná a mimoriadne dôležitá v jeho dopade na morálku mužstva“. Celkovo odohral Menuhin počas 2. svetovej vojny pre spojenecké sily takmer päťsto koncertov. Keď sa však vrátil späť do USA, viacerí kritici skonštatovali, že jeho tón zrazu stratil svoj pôvab.
Politické aktivity
Menuhin sa vytrvalo zapájal aj do aktuálnych politických problémov a často bol odsudzovaný pre svoje utopické a naivné humanistické a mierové vízie. Jeho životopisec Humphrey Burton napísal: „Nikdy nebol iba hudobníkom, vždy chcel robiť aj ďalšie veci a prispievať svojou hudbou k humanite.“ Viaceré židovské organizácie ho napríklad obvinili z toho, že hneď po vojne vystúpil s Berlínskou filharmóniou pod vedením dirigenta Wilhelma Furtwänglera, ktorý bol obviňovaný z kolaborácie s nacistickým režimom. Menuhin však dirigenta obhajoval a pri pokuse bojkotovať Furtwänglerov angažmán v Chicagskej filharmónii zo strany silnej loby, ktorú zastupovali slávni umelci Isaac Stern, Vladimir Horowitz, Arthur Rubinstein či Arturo Toscanini, sa dokonca postavil proti nim. Menuhin bol vôbec prvý Žid, ktorý po vojne vystúpil s Berlínskou filharmóniou.
Kvôli týmto kontroverziám ho v Izraeli prijímali vlažne a počas jedného koncertu v Tel Avive mu dokonca hrozili nastraženou bombou. Yehudi však tvrdil, že išlo o akt zmierenia a že chcel rehabilitovať nemeckú hudbu a ducha. Nemal rád žiadnu formu nacionalizmu. V roku 1967 vystúpil na koncertoch pre izraelské organizácie, no vzápätí odohral koncert pre arabských utečencov. V roku 1991 vystúpil s prejavom v izraelskom parlamente Knesset, kde kritizoval Izrael za obsadenie Západného brehu. Jeho nekompromisný zmysel pre spravodlivosť šokoval autority aj v Sovietskom zväze, keď počas svojej návštevy v roku 1971 nečakane apeloval na sovietsku vládu, aby rešpektovala ľudské práva. Jeho vízie sa čiastočne naplnili, keď v Kremli po páde komunistických režimov v Európe v roku 1989 mohol dirigovať Händlovho Mesiáša.
Kráľ festivalov, súťaží a nahrávok
Menuhin založil vo švajčiarskom Gstaade v roku 1956 hudobný festival a v roku 1977 školu Menuhin Academy. Stal sa umeleckým riaditeľom Bath Festivalu v Anglicku. V roku 1963 založil Yehudi Menuhin School v Stoke d‘Abernon v Anglicku. Od roku 1971 bol prezidentom Trinity College v Londýne. Bol sponzorom, patrónom a členom dozorných rád v stovkách kultúrnych a charitatívnych organizácií. V roku 1983 založil Medzinárodnú súťaž Yehudiho Menuhina pre mladých huslistov. Viacerí jej víťazi patria dnes medzi prominentných huslistov, ako Nikolaj Znaider, Julia Fischer, Ilya Gringolts alebo Daishin Kashimoto. Osobitá je i Menuhinova nahrávacia kariéra. Jeho zmluva s EMI trvala takmer 70 rokov a je vôbec najdlhšou v histórii hudobného priemyslu. Svoju prvú nahrávku realizoval ako trinásťročný v novembri 1929 a poslednú v roku 1999, keď mal 82 rokov. Pre EMI nahral ako huslista i dirigent takmer 300 diel.
V roku 2009 vydalo EMI 51-diskový box mapujúci Menuhinove štúdiové aktivity. Tento rok vychádza na počesť legendárneho huslistu rozsiahly 80-diskový box vo Warner Classics nazvaný The Menuhin Century, ktorého výber robil Menuhinov dlhoročný priateľ, slávny režisér Bruno Monsaingeon. Menuhinov recept na správnu koncertnú prípravu bol pomerne jednoduchý: „Ako koncertný huslista pravidelne trénujem celé hodiny, dni a týždne pred vystúpením. Viem, že pokiaľ je moje telo pripravené, moja krv správne cirkuluje, môj žalúdok je ľahký, moja myseľ jasná, hudba znie v mojom srdci, moje husle sú čisté a naleštené, moje struny sú v dobrom stave, vlasy sláčika sú husté a rovnomerne napnuté, tak iba vtedy som kompletne pripravený.“ Počas svojej kariéry nahral Menuhin väčšinu klasického husľového repertoáru, premiéroval Bartókovu Sonátu, dve Blochove Suity, Waltonovu Sonátu a viaceré skladby od Georgea Enesca a Ralpha Vaughana Williamsa.
Vždy používal originálne partitúry, uvádzal mnohé zriedkavo hrané a nepovšimnuté diela. Tvrdil, že „málo známe či úplne neznáme diela vždy slúžili interpretovi i publiku ako stimul“. Menuhinova interpretácia bola cenená pre jeho zrelosť a dôstojnosť a magazín Herald Tribune dodáva, že „to, čo v Menuhinovej interpretácii počujete, vám zoberie dych a nechá vás bezmocne stáť a premýšľať o mystériách ľudského ducha“.
Dirigent na vedľajší úväzok
Yehudi Menuhin mal od mladosti vrelý vzťah k dirigovaniu. „O dirigovaní orchestra som sníval od jedenástich,“ spomína. Svoj dirigentský debut absolvoval už v roku 1942 s Dallas Symphony Orchestra. Od 60. rokov dirigoval pravidelne symfonické, operné i koncertantné diela a postupne viedol takmer všetky slávne svetové orchestre. Dirigovanie označoval za „najúplnejšiu aktivitu, lebo v sebe kombinuje prácu tela s prácou mysle, srdca, emócií, pamäti a intelektu“. Od roku 1976 Menuhin kvôli problémom opäť načas prestal hrať a postupne koncertoval stále menej, no o to viac sa venoval dirigovaniu. Ďalší zlom prišiel na začiatku 90. rokov, keď si Menuhin opäť uvedomoval svoje technické problémy a keďže zároveň začal trpieť čiastočnou stratou sluchu, bol donútený úplne prestať hrať a sústrediť sa na dirigovanie.
Od Východu na Západ
Menuhin mimoriadne obdivoval východné umenie a kultúru. Dlhé roky praktizoval cvičenie jogy. Jej čaro objavil v 50. rokoch, používal ju aj ako relax pred koncertmi a každý deň praktizoval dvadsaťminútovú stojku na hlave. V Indii mal vlastného guru, stal sa ním B. K. Iyengar. Menuhin bol vášnivým zástancom zdravého životného štýlu a zdravej stravy. Obhajoval vegetariánstvo, bol obhajcom ekológie v časoch nezáujmu o túto tému a často rozprával o nebezpečenstve znečisťovania životného prostredia. Obhajoval vynálezy, predpovedal rozvoj elektromobilov a vyučovania cez internet. Veľmi obdivoval populárnu a rockovú hudbu, najmä Beatles. V roku 1979 napísal s Curtisom W. Davisom štúdiu The Music of Man, ktorá mapovala rozsiahlu žánrovú oblasť od dobovej hudby až k punk rocku. Spolupracoval s viacerými indickými hudobníkmi a bol jedným z prvých umelcov, ktorí naplno realizovali hudbu „naprieč žánrami“ – crossover.
Koncertoval s Alim Akbarom Khanom, ktorého v roku 1955 pozval do USA, i s legendárnym indickým sitaristom Ravim Shankarom, s ktorým vydal v roku 1967 album West Meets East a ktorý sa po získaní ceny Grammy a obrovskom komerčnom úspechu postupne rozrástol až na trilógiu. Menuhin koncertoval s rumunskými a rómskymi ľudovými huslistami a koketoval aj s oblasťou jazzu. S francúzskym jazzovým huslistom Stéphanom Grappellim spolu nahrali šesť albumov, ktoré obsahujú čiastočne improvizované jazzové duetá a populárne skladby od Gershwina, Berlina, Portera a ktoré vychádzali v rokoch 1973–1983.
Nedokončená cesta
Yehudi Menuhin si do staroby udržal svoj entuziazmus, vitalitu, auru nevinnosti a svoj často komplikovaný, vizionársky spôsob uvažovania o svete. Jeho kariéra trvala takmer 70 rokov. V Berlíne, kde mal v marci 1999 dirigovať koncert, náhle ochorel a 12. marca v Nemocnici Martina Luthera zomrel. Vydal dve knihy pamätí, Unfinished Journey v roku 1977 a Theme and Variations v roku 1979. Bol mu udelený rytiersky titul, bol držiteľom Rádu čestnej légie a množstva čestných doktorátov a v roku 1993 mu britská kráľovná Alžbeta udelila doživotný šľachtický titul Life Peer Lord Menuhin.
Magazín Time o Menuhinovi uviedol: „Jeho hra znela plným tónom, bola to expresívna a razantná interpretácia so zvýšenou spirituálnou intenzitou.“ Huslista Isaac Stern po jeho smrti napísal: „Menuhin bol zásadnou postavou tohto storočia – bol to výnimočný hudobník a skvelý človek. Jeho spôsob hry, hlavne v mladosti, spájal úchvatnú patricijskú eleganciu s prirodzenou muzikálnou líniou, ktorá ideálne vyhovovala štýlu každej kompozície.“ A odkaz samotného Yehudiho znel typicky vizionársky: „Ak chcete hrať skvelú hudbu, musíte uprieť svoj zrak k vzdialeným hviezdam.“
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.