Exaquier, dulce melos, nonportile…

Génius hudby ani v stredoveku nespal, ale tvoril a tešil sa z tónov a rozkoše, ktorú mu spôsobovalo hladkanie klávesov. Kedy a kto si prvýkrát sadol za polychordický inštrument a začal hrať obomi rukami? Kedy a kto objavil nádherné spektrum subtílnej polyfónie? To možno zostane navždy zahalené rúškom tajomstva a historikom ostane iba priestor na scholastické špekulácie.

Exaquier a clavicytherium

V stredovekej literatúre sa často objavuje názov klávesového nástroja exaquier (v anglickej literatúre chekker). David Kinsela o ňom napísal:„Chekker predstavuje organologickú Loch Ness.“ Frank Hubbard sa v roku 1955 vyjadril podobne: „Otázka exaquieru nás sužuje a ponára do nepredstaviteľnej tmy.“ Aké problémy však môže mať potom čínska organológia, keď 4359 rokov pred Cristoforim (t. j. 2650 p. n. l.) hrávali v Číne na nástroj ke, ktorý mal 50 strún (každú spletenú z 81 jemných hodvábnych vlákien) a pohyblivé kobylky. Čo to bolo? To už je naozaj poriadna Loch Ness! Značne transformovaným potomkom tohto nástroja môže byť dodnes (hoci zriedka) v Číne používaná klávesovo-gombíkovo-kladivková citara.1 Aké máme záchytné body pri lúštení záhad prvých klávesových nástrojov v Európe?
V roku 1000 Guido z Arezza (990–1050) vraj ako prvý použil klávesnicu na polychorde. Vymyslel údajne pohyblivú kobylku na monochorde, pridal viac strún a klávesy.2 Je to iba mýtus? V roku 1360 poslal anglický kráľ Eduard II. Jánovi Francúzskemu, ktorý bol práve vo väzení, exaquier vyrobený Jehanom Perrotom. O 17 rokov neskôr píše Guillaume de Machaut vo svojej poéme La Prise d´Alexandrie o „eschaquir d´Angleterre“: „Musses de blef c´on prent eu terre Trespie, l´eschaquier d´Engleterre, chofinie, flajos de sous.“ [„Múzy (t. j. hudobné nástroje) z dreva, dovezené z Trespie, ako eschaquier z Anglicka, symfónia (t. j. organistrum), flauty.”] Podobná zmienka pochádza aj od stredovekého francúzskeho básnika a skladateľa Eustacha Deschampsa (1378).

V roku 1385 kúpil burgundský dvor exaquier vyrobený v Tournai a o tri roky neskôr napísal kráľ Ján Aragónsky svojmu bratrancovi Filipovi Smelému, aby mu poslal exaquier –„instrument semblant d´orguens que sona ab cordes abte de tocar exaquier los petit orguena“ [„eschaquier, inštrument podobný organu, na ktorom znejú struny a  je ako malý organ (t. j. portatív)“]. Nástroj bol známy i v nemecky hovoriacich krajinách – v roku 1404 sa v Der Minne Regel spomína jeho nemecký ekvivalent Schachbrett. V roku 1511 kúpilo lotrinské knieža viacero nástrojov„faisant l´echiqier, orgues, espinette et fluctes“, v roku 1560 Antonius de Arena píše o „exacherium e strumento per danza“. Ide o posledný výskyt názvu v literatúre a exaquier vymiera – Loch Ness sa nenávratne ponára do jazera. Počas spomínaných 200 rokov sa exaquier objavoval hlavne v rukách kráľov a vysokej šľachty – musel byť teda dostatočne vyvinutý, aby mohol tvoriť kráľovský dar a ako taký musel byť i náležite luxusný.
Okrem týchto sporých údajov existuje aj množstvo ikonografických dôkazov o existencii dokonalých klávesových nástrojov v 15. storočí. Na rytinách, kresbách, obrazoch, v iniciálach, na ilumináciách, freskách i reliéfoch vidno množstvo čembál od portatívnych až po veľké, tiež nástroje položené na stole, ďalej klavicytériá (vertikálne čembalá) rôznych veľkostí, klavichordy i virginaly. Najstaršie zachované klávesové strunové nástroje ako aj prvé dvojmanuálové nástroje sú práve clavicythériá. Ktorý z nich zodpovedá exaquieru, ak vychádzame z toho, že nástroj často spomínaný v literatúre musel byť niekedy zobrazený? Vieme, že exaquier pochádzal z Anglicka a podľa Jána Aragónskeho je to nástroj podobný organu.

Z hľadiska polohy korpusu musí byť teda vertikálny, nemá však píšťaly, ale struny. Jeho rozmery sú podobné malému organu, portatívu alebo pozitívu. Je teda zrejmé, že exaquier je malé clavicytherium veľkosti portatívu alebo pozitívu! Tak to pochopili aj niektorí stavitelia historických nástrojov a stavajú chekker/exaquier ako portatívne clavicytherium s pomerne komplikovaným prenosom pohybu z klávesu na plektrum podľa Virdungovho traktátu Musica getutscht und auszgezogen (Bazilej, 1511), iní postupujú podľa nákresov Henryho Arnaulta de Zwolle. Keď sa použijú črevové struny, vydávajúce mäkký, melodický a spevný tón, šíriaci sa priamo k poslucháčovi a nie odrazom od vrchnej dosky horizontálne položených nástrojov, musí byť počúvanie takéhoto nástroja emotívnym zážitkom.  

Existujú aj kópie najstaršieho zachovaného klavicytéria (1480), ktoré je aj najstarším strunovým klávesovým nástrojom vôbec. Má dve rezonančné dosky, vrchná zaberá asi polovicu plochy korpusu a sú na nej tri veľké rozety vo forme gotických dverí. Spodná doska zapĺňa celú plochu korpusu a je na nej namaľovaný obraz. Na veku je zobrazená postava v rímskom odeve s kopijou v ruke. Toto clavicytherium má mosadzné plektrá, čo by zodpovedalo Arnaultovmu názvu čembala – clavicimbalum (cimbalum neznamená cimbal, ale činely). Nástroj z roku 1480 musel mať teda jasný, ostrý až briskný tón.

Exaquier i veľké clavicytherium majú struny napnuté vertikálne (kolmo na klaviatúru), no zachovali sa i dve klavicytériá so strunami vedenými pozdĺžne s klaviatúrou (Florencia, Museo Kraus a lipské Instrumentenmuseum der Universität). Tieto dva majú teda miesto brnknutia na struny na opačnom konci ako je klávesnica, teda hore. Ponad struny vedú abstrakty (ľahké drevené tiahla) od klávesov k bežcom a so strunami sa križujú v pravom uhle. To vytvára dojem šachovnice, čo mohlo byť základom slova exaquier. Oba nástroje majú zborové ostrunenie – 2 až 4 (!) bronzové struny pre každý kláves.
Clavicytherium z Lipska je dvojmanuálové, ide o najstarší zachovaný dvojmanuálový nástroj vôbec. Má 15 dvojitých strún v base (C–fis), 12 trojitých (g–fis1) a v diskante 22 štvoritých veľmi tenkých strún (g1–e3). Spodný manuál hrá tutti (zborovo), vrchný len na jednotlivých strunách. Dispozične ide teda o dokonalú strunovú kópiu gotického mixtúrového organu!

Hoci mal nástroj výšku len 88 cm, nebol portatívny, čo by bol aj nezmysel. Je to pozitívový nástroj, musí sa položiť na stôl, v minulosti mal možno aj vlastný gotický podstavec. Mechanika týchto dvoch klavicytérií nebola zrejme tichá, lebo abstrakty sú dosť dlhé a prevod je komplikovaný. Ani chod klávesov teda nebol veľmi príjemný, napriek tomu veľký rozsah – od C (s krátkou oktávou) po e3 a dva manuály umožňujú predstavu o vyspelosti klávesovej literatúry v stredoveku. Oba nástroje zrejme pochádzajú z rovnakej dielne a sú postavené ako typické talianske čembalá (con casa esterna, t. j. s vonkajšou skriňou), majú maľovanú skriňu, veko zvnútra je tiež maľované a nástroj si leží ako vo vatičke. Preto všetky najstaršie zachované klávesové nástroje pochádzajú z Talianska. Skriňa býva ošarpaná vekom a nepriaznivými udalosťami, no obsahu vo vnútri sa viac-menej nič nestalo.

Klavichord

Klavichord je veľmi často zobrazovaný ako malý útly nástroj. Je to najintímnejší klávesový strunový nástroj, znejúci v dynamike pianissimo. Preto sa príliš nehodil na komornú hru, slúžil skôr na rozjímanie a jemné muzicírovanie, v tomto zmysle je veľmi inšpiratívny. Organológovia uvádzajú ako jeho predchodcu monochord. Monochord je teoretický prístroj, nie hudobný nástroj, ktorý sa používal sa na meranie intervalov a ich vzťahov. Vo Vietname sa však monochord đán bấn  už vyše 1000 rokov používa ako hudobný nástroj, podobne ako v Číne z Vietnamu dovezená dlhostrunná citara 独弦琴 (duxianqin). „Monochord cum claviculae et tangent“ je doložený v Európe z roku 1157. Že by to bol pozostatok Guidovho vynálezu? Ramis de Pareja v Musica Practica (1482) píše, že nástroje s jednoduchým poťahom strún sú monochordy, s dvojitým (zborovým) klavichordy.

Johannes de Muris už viac než sto rokov pred Parejom opísal v Musica Speculativa (1328) monochordy s jednou až štyrmi strunami a monochordy s 19 strunami, čo je viazaný klavichord (t. j. niekoľko tónov je hraných na jednej strune). Z týchto vyjadrení je zrejmý pôvod klavichordu v monochorde. V roku 1404 Eberhard von Cersne v Der Minne Regel opisuje štyri základné typy klávesových nástrojov: Schachbrett (exaquier), clavicordium (klavichord), clavicimbalum (čembalo), clavicytherium a monocordium (monochord). Klavichord mal v Taliansku, Francúzsku a Flámsku často názov monocordium. Z roku 1400 pochádza reliéf anjela hrajúceho na klavichorde obomi rukami (Anglicko), Juan de Carrión namaľoval okolo roku 1400 podobného anjela. Taliansky maliar a iluminátor Leonardo da Besozzo namaľoval klavichord na gotickom podstavci so štyrmi nohami (1433), takže interpret pri ňom stojí a hrá obomi rukami. Z roku 1448 pochádza Codex Casimirianum (Franz Hoch, Coburg), zobrazujúci dvadsaťštyri kráľov z Apokalypsy, ktorí hrajú na dvadsiatich hudobných nástrojoch. Štyria v popredí spievajú moteto v štýle Ars nova na text Sanctus, ostatní sú vyobrazení s najdôležitejšími nástrojmi stredovekého inštrumentára. Medzi nimi je aj malý viazaný klavichord.

Na obraze v paláci vojvodu Federiga da Montefeltro v Urbine (1479) je na stole len tak mimochodom položený bohato intarzovaný klavichord, čo naznačuje vysokú vyspelosť talianskeho nástrojárstva. Má veľký rozsah od kontra F, G, A, B, H po f 3. Klaviatúra vyčnieva z korpusu bez balkónovej podložky, čo je typický znak gotických klávesových nástrojov. Čo všetko sa mohlo zachovať nebyť vojen! Klavichord je totiž taký subtílny, že mohol len ťažko prežiť zničujúce vojnové obdobia. Nečudo, že najstarší zachovaný nástroj, ktorý postavil Domenico da Pesano, pochádza až z roku 1543. Subtílnosť klavichordu súvisí s tým, že tri, štyri a kedysi až päť klávesov hralo na tej istej strune, teda nástroj mohol byť veľmi úzky. Voľný, neviazaný klavichord sa objavil až o niekoľko storočí neskôr, v baroku. Pre každý kláves mal jednu strunu, bol teda väčší i širší, existovali aj nástroje so zborovým ostrunením (zdvojené struny), ktoré boli ešte väčšie. Akordická hra v stredoveku ešte neexistovala a viazanosť klavichordu (nemožnosť zahrať malé a veľké sekundy) v polyfónii veľmi neprekážala. Klavichord mal mnoho mien: clavis, clavier (ešte aj v Bachových časoch), clavicord, manicord, tympanon, douce melle, dulcimer.

Bol veľmi obľúbeným nástrojom najmä v Nemecku, kde ho vedel vyrobiť každý schopnejší stolár. (!) Cechy nemali žiadne námietky, ak klavichord postavil stolár. Ak by sa však stolár pustil do organu, mal by opletačky s cechmi i súdmi. Pre potreby organistov sa začali neskôr stavať dvojmanuálové klavichordy s pedálom, pričom pedál bol úplne samostatný. Takýto klavichord bol ideálnym pre cvičenie organistu a jeho pedagogickú činnosť. Hoci mal dve klávesnice a pedál, jeho dynamika sa pohybovala od p do pp. Klavichord má aktívnu klaviatúru, organista teda nehral na klavichorde ako na organe, ale do istej miery mohol ovplyvňovať intonáciu a dynamiku. Aký by to bol dnes vynikajúci pedagogický prostriedok! No v dnešnej syntetickej dobe si radšej dáme na uši slúchadlá...

Dulce melos a nonportile

Henri Arnault de Zwolle „mâitre en Médecine et en Astrologie demeurant en Dijon“ (majster medicíny a astrológie, bývajúci v Dijone) píše v roku 1440 v teoretickom traktáte o „Clavicordium zui sonaret ut dulce melos“. Čo je dulce melos? Ďalšia Loch Ness? Podľa opisu Arnaulta mal dulce melos 12 párov strún natiahnutých nad koncami 35 kláves. Struny sú natiahnuté nad kobylky, ktoré ich rozdeľujú na tri sekcie a tak klávesy udierajú na struny vo svojich sekciách. Na konci klávesu je drevená tyčka, na konci ktorej je kus mosadze. Keď sa kláves stlačí, tyčka vyletí a kovovou časťou udrie strunu. Ide teda o legitímneho prapraotca dvoch súrodencov – kladivkového a tangentového klavíra. Dulce melos nemal však zrejme príliš dokonalú mechaniku, a tak ho klavichord, virginal, čembalo a clavicytherium vytlačili z existencie. Príležitosť využiť potenciál tohto nápadu prišla o niečo neskôr, v časoch Cristoforiho, Silbermanna, Steina a ďalších. Aj tak možno žasnúť, aký pestrý zvukový obraz mal pred sebou Guillaume de Machaut (1300–1377) len v súvislosti s klávesovými nástrojmi.

Exaquier, clavicytherium, čembalo portatívnej veľkosti, veľké čembalo, virginal, dulce melos, klavichord, organ a organový portatív – 9 nástrojov rozličnej zvukovej farebnosti a rozličnej možnosti použitia! A ak by sme k tomu pripočítali aj nonportile (v roku 1460 spomína toto spojenie klavicytéria a pozitívu pražský teoretik P. Paulirinus) potom by Machaut na workshope v Cambrai mohol žiakom predstaviť 10 rôznych klávesových nástrojov. Antonius de Arena (1574) vymenováva celú rodinu klávesových nástrojov: claverium (čembalo), organum (organ), espineta sola (spinet, virginal), espineta organisata (nonportile, spojenie clavicytheria a organu a virginalu a organu), manicordium (klavichord), eschacherium (portatívne clavicytherium), chiplachaplum (?), fonfonia (?) a calamela (?).

 

Čembalo

Ako vzniklo čembalo? Názov clavicymbolum sa objavil už v roku 1404 v traktáte Eberharda von Cersneho. Vo Weimarer Wunderbuch (1440) je rytina s tromi mužmi. Jeden práve dvíha veľký pohár s vínom, druhý hrá na čembale položenom na stole s tretí počúva. Čembalo má tvar veľkého krídlového psaltéria a na konci má zavesenú klaviatúru. Na kresbe žiaľ nie je nakreslená lišta prikrývajúca mechaniku bežcov – umelec zrejme nerozumel mechanike nástroja. Jan van Eyck (c. 1390–1441) namaľoval trio hudobníkov hrajúcich na gotickej harfe, stredovekej lutne a psaltériu. To má presne ten istý krídlovitý tvar ako čembalo vo Weimarer Wunderbuch. Hudobníci hnaní túžbou zahrať to, čo spievali viachlasé vokálne súbory, zrejme spojili psaltérium s klávesnicou. Žeby to urobil už Guido z Arezza v roku 1000?

Z roku 1450 pochádza výraz „salterio con tastiera“, čo poukazuje na genealógiu klávesového nástroja. Úlohou vynálezcov bolo vymyslieť spôsob rozoznenia struny inak ako priamo rukou (s brkom či kovovou návlečkou na prstoch, plektrom), ale prenesením pohybu ruky cez kláves a rôzne veľmi dômyselné mechanické prvky až po plektrum na klavicytériu a veľmi jednoducho na čembale. Bol to epochálny vynález. Teraz mohol jeden hudobník zahrať to, čo spievalo mnoho spevákov. Hudobník vyobrazený vo Weimarer Wunderbuch však zrejme hrá tance a intavolované ľudové piesne, lebo sa pritom je a pije. Klávesová literatúra bola teda od samého začiatku veľmi bohatá a rôznorodá.
Čembalo malo v tej dobe jeden manuál a v base nebola chromatika, čo bol vplyv organu, kde sa šetrilo materiálom na najhlbších, teda i najväčších píšťalách. Krátku oktávu v base (klaviatúra sa začína od E, ale na klávese E znie C, na Fis znie D, na Gis znie E) stavali na všetkých klávesových nástrojoch a hlavne na organoch veľmi dlho a úplnú chromatickú klaviatúru (od kontra F na čembalách a klavichordoch) priniesli až Francúzi v 18. storočí (grand ravellement). Na rezonančnej doske čembala bolo viacero pomerne veľkých roziet (podobne ako na klavicytériu), čo spôsobovalo špecifické zafarbenie zvuku. Nástroje existovali v rôznych veľkostiach: od najmenších portatívnych cez stolové až po najväčšie. Taliani stavali čembalá jemnej a ľahkej konštrukcie, dosky korpusu sa merali na milimetre.

Väčšinou boli z cédrového alebo cyprusového dreva, ktoré je dosť mäkké a aromatické. Aby nástroje uchránili, ukladali ich do drevených krabíc kopírujúcich tvar čembala  a nádherne zdobených maľbami, rezbami, nezriedka i skulptúrami. Keďže  nadmerné zdobenie samotného čembala by bránilo rezonancii, nástroj ostával väčšinou čistý. Skriňa pôsobila aj ako prídavný rezonujúci materiál, ktorý obohacoval farebné spektrum zvuku čembala o hlboké tóny. Cédrové drevo korpusu a skriňa zvuk prifarbovali, výsledkom bol veľmi nosný a mäkký tón. V neskoršom období Taliani stavali veľké a dlhé nástroje, ktoré neboli uchovávané v skrini (in casa esterna), dojem nástroja uloženého v skrini bol iba naznačený pri klaviatúre (false inner-outer). Tieto nástroje (clavicembalo da camera) mali hrubšie steny a silný nosný tón.

Virginal a spinet

Bol virginal len malou obdobou čembala? Nie. Virginal mal kovové plektrá i struny, spinet mal plektrá z pierok a zo začiatku mal struny črevové. Vo zvuku je to obrovský rozdiel. Konštrukčne však boli oba nástroje s obdĺžnikovou skriňou rovnaké. Až po roku 1561 mali oba plektrá z pierok. Taliansky vedec a fyzik Julius Caesar Scaliger v Poetices  v roku 1561 napísal: „nunc ab illis spinetam nominam“ – „odteraz sa aj clavicimbalum aj harpicordium nazývajú spineta, teda majú plektrá nie z kovu, ale z pierok“. Plektrá z mosadze sa až do renesancie používali v juhonemeckých virginalových čembalách (korpus mali ako veľké čembalo, body trsnutia mali od pražca až takmer po stred znejúcej dĺžky struny). Najstaršia zmienka o virginale pochádza z roku 1460 (P. Paulirinus), najstarší zachovaný nástroj je z roku 1493 (A. Paisiello z Modeny). Najstaršia správa o spinete je z roku 1496 a hovorí o tom, že kňažná D´Angoulęme si takýto nástroj kúpila. Najstaršie talianske virginaly a spinety majú obdĺžnikový a viacuholníkový tvar (penta- až oktogonálny). Oktogonálne sú v Taliansku najčastejšie, v Anglicku i Flámsku sa stavali iba veľké obdĺžnikové nástroje.

To, že virginal či spinet nie je iba malá obdoba čembala, dokazuje aj fakt, že sa zachovali aj dvojmanuálové nástroje a v zdobení virginaly a spinety ďaleko predčili čembalá. Taliani vyzdobovali virginaly veľmi bohato rezbami, intarziami, vkladanými drahými kameňmi a strieborným kovaním. Nejeden takýto skvost by mal dnes hodnotu miliónov! Zachovali sa aj obdĺžnikové spinety so zaveseným pedálom. Z toho je jasné, že virginal nie je nejakou malou náhradou čembala, ako sa dnes často tvrdí. Virginal sa od čembala značne líšil hlavne vo zvuku. Bod brnknutia na virginale je totiž uprostred znejúcej dĺžky struny. Keďže mriežka s bežcami prebieha šikmo, v diskante je najďalej a v base najbližšie. Klávesy teda nemajú rovnakú dĺžku – basové sú omnoho kratšie ako diskantové. Stavitelia sa ich snažili vyvážiť, lebo aj ich prostredný bod, na ktorom sú na lište zachytené, sa musí posúvať, a tak je ponor kláves smerom do basu čoraz plytší, čo spôsobuje pri hre značný diskomfort. Okrem toho všetky mechanické deje na klávesnici prebiehajú v najaktívnejšej časti rezonančnej dosky, a tak sa na ňu prenášajú i rôzne ruchy, čo tiež nie je veľmi príjemné. Bod brnknutia v polovici znejúcej struny však vydáva intenzívny, sonórny, hlboký a fantazijný tón podobný harfe, bez vysokých alikvótnych tónov, ktoré sú pre čembalo také typické. Čembalá majú na rozdiel od virginalu bod brnknutia tesne pri pražci a klávesnica je vyrovnaná.

Najväčšiu obľubu mali tieto nádherné nástroje v Taliansku, kde sa zachovalo 47 virginalov z 15. a 16. storočia. Čo vlastne znamená virginal? Do roku 1617 sa pojem virginal v literatúre vysvetľoval od slova virgo (panna). Virginal bol skutočne veľmi populárny medzi mladými dámami. (V skutočnosti je názov odvodený od slova virga, čo znamená paličku bežca, ako to vysvetľuje i Paulirinus: „Virginale dictum quod uti virga...“ Názov spinetu je zas odvodený od materiálu plektra – spina v latinčine znamená tŕň. V roku 1511 Sebastian Virdung píše, že „virginale ist neulich erfunden“. Virginal ale existoval už od roku 1460, ako je teda možné, že v roku 1511 bol „novovynájdený“? Virginalu totiž opäť dali črevové struny, a to bola novinka. Zvuk takéhoto nástroja s vtáčími brkami v plektrách (od roku 1561) sa musel veľmi odlišovať od nástroja clavicimbal s kovovými strunami a plektrami. Črevové struny sa však rýchlo trhali, a tak ich znovu nahradili kovovými. (Z tohto príkladu vidno, že aj v stredoveku si rôzne pramene z rôznych lokalít mohli navzájom odporovať.) Pokusy s črevovými strunami sa robili aj za čias J. S. Bacha, ktorý takéto nástroje veľmi obľuboval. Aj dnes existuje v USA niekoľko výrobcov, ktorí stavajú jemné, spevné čembalá s črevovými strunami. No keďže sa aj dnes črevové struny ľahko trhajú, na lacnejšie modely sa používajú nylonové struny. Tie lepšie držia ladenie a netrhajú sa. Ale pôvodná sladká a sýta farba zvuku sa stráca.

Ladenie  

Ako sa tieto stredoveké nástroje ladili? K dispozícii bolo jediné ladenie podľa Pythagora (tzv. čisté). Henri Arnaut de Zwolle v spomínanom traktáte (F-Pn lat. 7295) z roku 1440 uvádza vlastný systém ladenia, ktoré sa od čistého odlišuje iba v drobnostiach. Systém ostal nezmenený, len kvinty h-fis a cis-gis značne zúžil, takže D dur, A dur a E dur už neznejú tak plne a jasavo. To znamená, že všetky klávesové skladby do roku 1523 by mali byť interpretované v čistom alebo v modifikovanom ladení podľa de Zwolleho. Aj plán clavicimbala a clavicordia vypočítal Arnaut podľa Pythagora. Na jeho klavicytériu krivka kobylky presne zodpovedá Pythagorovmu výpočtu, menzúry clavichordia sú tiež podľa neho. Naladiť takéto nástroje inak ako pythagorejsky alebo podľa Arnauta by bolo úplnou chybou. Je zaujímavé, že aj už spomínané najstaršie clavicytherium (1480) má podobnú krivku kobylky ako Arnautovo clavicimbalum.

Stredoveký repertoár

Boli tieto stredoveké klávesové nástroje neohrabané, hralo sa na nich ťažko a veľmi pomaly? Nuž pozrime sa na Robertsbridge Codex (1330), ktorý pochádza z rovnakého obdobia ako správy o exaquieri. Obsahuje intavolácie motet z Roman de Fauvel (1314), o. i. diela Phillipa de Vitryho (1291–1361), ale aj pôvodné inštrumentálne skladby, ako napríklad dve kolosálne estampidy v organálnom štýle. Preto zrejme Arena napísal, že „exacherium e strumento per danza“. Dajú sa tieto estampidy hrať grave či pesante? Kto by tak tancoval? Ani intavolácie nenavodzujú predstavu golema za klávesnicou. Ak sa pozrieme na Codex Faenza, ktorého kópia pochádza z roku 1450, no intavolácie sú o 100 rokov staršie, tak tance – Tũpes (ũ sa číta „um“ a ak pridáme románsku predponu „es“, torzo Tũpes sa doplní na Estumpes), tieto dlhočizné pôvodné inštumentálne estampidy si vyžadujú rýchle tempo, inak by boli neznesiteľné. A intavolácia Soto l´Imperio del posente prince od Jacopa da Bolognu (1340–1360) je vyložene virtuóznou skladbou (a nie jedinou!). Ak by sa hrala pomaly, stratil by sa kontext kolorovaného diskantu. Autor tohto článku kedysi plánoval koncert z Codexu Faenza, kde by zazneli pôvodné vokálne skladby i ich intavolácie. Potom by každý uznal, že tempo oboch musí byť rovnaké.

Ak teda exaquier a iné klávesové nástroje stredoveku dovoľovali virtuóznu hru, mohli sa vyvinúť okolo roku 1300, keď už pred rokom 1330 hrali na nich estampidy do tanca a králi si ich posielali ako luxusné dary? Archetypy museli existovať oveľa skôr. Dala sa na týchto nástrojoch hrať polyfónia? Mali dostatočný rozsah? Nuž exaquier podľa Virdunga mal rozsah g–a2, dulce melos podľa Arnauta H–h2, clavicytherium z roku 1480 D–g2 a clavicimbalum Arnauta H–a2. Clavicythériá s vodorovne natiahnutými strunami majú rozsah od C po c3, resp. po e3. Na týchto nástrojoch možno zahrať čokoľvek z vtedajšej literatúry, dvojmanuálové nástroje umožňovali dokonca efekty echa alebo hru intavolácií dvojzborových skladieb, či zvýrazňovanie cantu firmu. Portatívne nástroje, ako napr. clavicytherium z Kefemarktu (1497), majú menší rozsah (g–g2), no clavicytherium z Dornbachu má už rozsah G-a2 a hoci je v portatívnej veľkosti, dá sa na ňom zahrať organálna estampida, moteto alebo conductus či ktorákoľvek intavolácia z Fundamentum Organisandi (1470) Conrada Paumanna či z Buxheimer Orgelbuch.

Ako to bolo na Slovensku?

Všetky doteraz uvedené údaje sa netýkali Slovenska. Znamená to, že u nás sa v stredoveku spomínané nástroje nevyskytovali? Ale určite áno! Len archívnych údajov je menej. Napríklad v roku 1469 mal akýsi Jacob Casper vyučovať hru na klavichorde „in cleuicordio instruxerit“ 3 To znamená, že klavichord musel mať k dispozícii, ak chcel učiť na ňom hrať. Aj manželka uhorského kráľa Mateja Korvína Beatrice si z Talianska určite doniesla rôzne hudobné nástroje a v rodine nemali iba pozitív, o ktorom správy dobre poznáme. Zo 17. a 18. storočia sú už správy o klavichorde už veľmi časté, nástroje sa u nás aj stavali.

Nevyriešené záhady

Kto a kedy priložil klávesnicu k monochordu alebo psaltériu? Bol to skutočne Guido? Vytvoril vtedy klavichord? Od tangenty klavichordu udierajúcej na strunu nie je ďaleko k plektru, ktoré na strunu brnká. Kto a kedy vymyslel šachtu, v ktorej sa pohybujú bežce s plektrami? Kto a kedy vymyslel zložitú mechaniku clavicytheria, mechaniku a princíp vytvárania zvuku v dulce melos? Kto a kedy vymyslel clavicythériá s vodorovným poťahom strún s 2-, 3- až 4-zborovým ostrunením a zložitými abstraktmi prenášajúcimi pohyb klávesy na plektrum? Komu a kedy napadlo spojiť organ s čembalom (claviorganum, v stredoveku nonportile)? Na tieto otázky nedá odpoveď ani ten najmúdrejší organológ na svete. Všetky položené otázky zatiaľ zostávajú v temnote 14. a 13. alebo dokonca 12. storočia. Hudobné nástroje niekedy nemali dlhý vývin, keďže evolúcia je v antropológii (i organológii) kontroverzným pojmom.

Jednoducho ich niekto vymyslel, zostrojil a boli na svete. Napríklad ako vznikol veľký cimbal, ktorý dnes používajú rómske, maďarské a moravské kapely? Do roku 1874 Rómovia hrávali na malom, plochom a ľahkom cimbale, ktorý si položili na kolená alebo na sud. Cimbal (santir) doniesli z Perzie. V roku 1874 však v Budapešti žijúci Čech Jozef Václav Schunda pretvoril tento malý nástroj na dnešný ťažký cimbal stojaci na štyroch nohách so zložitým systémom strún, čím zosilnil jeho volumen. Ak by sme vedľa seba položili santir a veľký cimbal, kto by povedal, že sú  „otec“ a „syn“? Teda ak by sme položili vedľa seba psaltérium v tvare krídla a čembalo, povedal by niekto, že sú pokrvnými príbuznými? Alebo monochord s jednou strunou a klavichord? Možno stačil jediný nápad, ako v prípade cimbalu, a vynálezca i nástroj boli na svete. Ale ako to naozaj bolo, zatiaľ žiaľ nevieme. Je to veľká, preveľká Loch Ness!   

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020