Nahrávanie folklóru na území Slovenska XII

Janáčkovské fonogramy si získavali uznanie vlastne už od chvíle, keď vznikli. Svedčia o tom aj spomienky Františky Kyselkovej na nahrávanie v hostinci v Lazoch pod Makytou v roku 1910: „Já jsem totiž v hostinci také některou píseň zachytila do fonografu, vyměnila zvukovku a dala píseň právě zpívanou reprodukovat. Celá hospoda se k tomu sběhla [...].“ (Františka Kyselková: Jak jsem sbírala národní písně, Brno 1948)
Samozrejme, tu ide skôr o záujem vyvolaný technickou zaujímavosťou a zároveň o pocity prvých interpretov, ktorí mohli počuť sami seba. Ale s nadšeným prijatím fonografických nahrávok sa stretávame aj medzi odborníkmi. Citovali sme Janáčkovo hodnotenie fonogramov, ktoré zaslal v roku 1909 ako správu do Viedne. Na schôdzi Pracovného výboru pre českú národnú pieseň na Morave a v Sliezsku 5. mája 1910 dal Janáček na otázku: „Kterak dále sbírat?“ jednoznačnú odpoveď: „Fonograf“. V tlačovej správe Lidová píseň ve fonografu sa uvádza: „Fonograf zakoupený na zachycování zpěvů se osvědčuje věrným podáním a bude nyní znamenitou pomůckou.“ (Národopisný věstník českoslovanský, r. 5, 1910, s. 150–151). Na výročnej schôdzi 28. decembra 1910 po vypočutí niekoľkých nahrávok členovia Pracovného výboru znovu zdôraznili potrebu nahrávať aj recitovaný text piesní, lebo pri speve sa často nedalo rozumieť slovám. O presvedčivosti, s akou pôsobili fonogramy na súčasníkov, svedčí skúsenosť s nahrávaním duchovných piesní. V roku 1912 boli na inšpekcii v Organovej škole v Brne dvaja kanonici Olomouckého arcibiskupstva a Janáček im prehral piesne z Božanovho kancionála, nahraté vo Vnorovoch. Po ich vypočutí dalo arcibiskupstvo oficiálne povolenie spievať piesne z Božanovho kancionála na rímskokatolíckych bohoslužbách, čím odvolalo zákaz vnorovského farára.
Zaujímavý postreh o možnosti zachytiť pri nahrávaní to, čo sa nedá zaznamenať ani v najdôkladnejšom notovom zápise, prináša článok Emila Axmana: „Ve fonografu je zachycen charakter zpěvákova hlasu, ozdobování nápěvu, jež v notách velmi těžko se dá vypsati; mnohé písně jsou neurčité svou tóninou, zpívají se v dur i v moll, nápěvy jejich zpívá zpěvák pokažé jinak – takže vím z vlastní zkušenosti, jak těžko je takovou píseň fixovati. A fonograf? Zachytne všechno.“ (Lidová píseň ve fonografu, Pozor, 19. 9. 1910). Axman si uvedomoval nevyhnutnosť zachytiť konkrétnu realizáciu piesne, čo nebolo pre všetkých zberateľov samozrejmé.
Leoš Janáček sa pri štúdiu zvukových nahrávok sústreďoval najmä na sledovanie tempa piesní. Vyplynulo to z jeho presvedčenia o potrebe aplikovať vo folkloristike pozitivistické metódy. V roku 1914 sa písomne obrátil na lingvistu a dialektológa Josefa Chlumského, ktorý pôsobil v experimentálnom laboratóriu Collège de France v Paríži. Vďaka Chlumskému sa Janáček zoznámil s vtedajšími výsledkami experimentálnej fonetiky, ktorou sa na Collège de France zaoberal zakladateľ tohto odboru Jean-Pierre Rousselot. Pri meraní pracoval Janáček najprv len so sekundovou ručičkou hodiniek, neskôr si zaobstaral Hippov chronoskop, ktorý meral s presnosťou desaťtisíciny minúty. Janáčkove údaje o trvaní strofy niektorých piesní v sekundách boli po sto rokoch využité na overenie správnej rýchlosti prehrávania valcov.
Janáčkovo nadšenie z prvých fonogramov a z piesní, ktoré na nich boli zachytené, sa odrazilo v úprave Šest národních písní, jež zpívala Gabel Eva pre spev so sprievodom klavíra z roku 1909. Ich interpretáciu chcel zveriť speváčke Marii Calme Veselej a klaviristovi Václavovi Javůrkovi. Na naštudovanie ich pozval k sebe, aby si vypočuli spev Evy Gabelovej a pesničky si prespievali spolu s pôvodnou interpretkou. Toto uvedenie sa nerealizovalo, lebo premiéra sa konala až 5. marca 1911 s inými interpretmi.
Po roku 1912 nahrávacie akcie Leoša Janáčka nepokračovali. Azda na tom mala najväčší podiel skutočnosť, že po prvotnom nadšení bol Janáček trochu rozčarovaný z technických možností fonografu. Akoby si väčšmi uvedomoval jeho nedostatky ako prednosti: „Za živou písní je třeba jít, pozorovat ji – třebas za keřem, kdekoli. Fonograf je pro ni nešťastný prostředek! Opotřebuje se. Pětkrát jej spustím a není z toho nic. Jak se vydře ta masa jehlou, je po písni!“ (prednáška, Svobodné učení selské, Brno 1922)
Azda ešte väčšmi Janáčka odrádzal negatívny vplyv prítomnosti prístroja na psychiku spevákov: „Sběrateli je třeba nerušeného celého skladebného průběhu lidového skladatele – pěvce: od centrálního podnětu až k projevu vůle sdělovat píseň. Nevynucovat si píseň, neměnit prostředí zpívajícího, nezastrašovat jej svou přítomností – neb lesklou nálevkou fonografu. Nejdokonalejší bude notovaný obraz, naslouchám-li z úkrytu, nepozorován, písni.“ (K notaci lidové písně. In: Leoš Janáček o lidové písni a lidové hudbě. Praha 1955, s. 503)
Napriek týmto okolnostiam si Leoš Janáček veľmi dobre uvedomoval nenahraditeľnosť zvukového záznamu pre etnomuzikológiu. Preto ho neskôr zaujala možnosť využiť trvanlivejší záznam, ktorý sa dal ľahšie uchovať aj vďaka jednoduchšiemu kopírovaniu lisovaním – gramofónovú platňu. Ešte v roku 1928, v poslednom roku svojho života, presadzoval na schôdzi Štátneho ústavu pre ľudovú pieseň, aby bola v Prahe nahrávaná ľudová hudba Samka Dudíka z Myjavy, a sám s muzikantmi vyjednával o podmienkach nahrávania.

Pre ďalší osud fonografických valcov je dôležitá Janáčkova odhodlanosť, s akou uchránil v roku 1917 zbierku pred žiadosťou ústredia akcie Ľudová pieseň v Rakúsku, aby boli zbierky odovzdané do Viedne. Janáček odpovedal, že Organová škola v Brne je najbezpečnejším miestom na uloženie valcov počas vojny, že s nahrávkami stále pracuje a nebolo by možné bezpečne ich previezť. Fonogramy teda ostali naďalej v Brne a po vojne ich opatroval Štátny ústav pre ľudovú pieseň, neskôr Akadémia vied Českej republiky. V roku 1954 sa Olga Hrabalová z Ústavu pre etnografiu a folkloristiku v Brne postarala o ich prepis pôvodným fonogramom (upraveným elektrickou prenoskou) na gramofónové fólie v štúdiu Fotophon v Brne. Tieto mäkké platne v roku 1986 prepísal majster zvuku Jiří Burda zo Supraphonu na profesionálne magnetofónové pásy. Pásy využili v roku 1998 editori Jiří Plocek a Jaromír Nečas na zostavenie reprezentatívneho výberu nahrávok, ktoré vyšli na CD s knižkou Nejstarší zvukové záznamy moravského a slovenského lidového zpěvu. Kompletný súbor nahrávok sa dočkal vedeckého vydania v roku 2012.

Prepis originálnych valcov urobil na modernom univerzálnom archeofóne Franz Lechleitner z Archívu fonogramov Rakúskej akadémie vied vo Viedni. Čiastočne sa podarilo prehrať aj rozbité valce, ktoré z črepov zrekonštruoval Milan Fügner, bývalý pracovník Výskumného ústavu zvukovej, obrazovej a reprodukčnej techniky v Prahe. Nahrávky vydal Etnologický ústav Akademie věd České republiky, pracovisko Brno. Súbor tvoria 2 CD so slovenskými piesňami zo Strážovských vrchov, Javorníkov a z Terchovskej doliny (spolu 98’13”), 1 CD s nahrávkami z Moravy (Vnorovy) a CD-ROM (nesprávne označený ako DVD), na ktorom sú zoznamy piesní, oskenované pôvodné zápisy piesní od Hynka Bíma, Františky Kyselkovej a Leoša Janáčka, nové transkripcie piesní, ktoré nemajú pôvodné zápisy, komentáre a ďalšia dokumentácia. Sú tu i zvukové záznamy, ktoré pre zlú technickú kvalitu neboli zaradené na CD 1–3, a zvukové ukážky dokumentujúce reštaurovanie nahrávok.

Súčasťou vydania sú dve knihy. V prvej sú štúdie o dejinách nahrávania folklóru, o fonografických akciách Pracovného výboru pre českú národnú pieseň, o janáčkovských fonografických nahrávkach a ich dobovej recepcii. Nahrávkam piesní z oblasti Strážovských vrchov a Javorníkov sa venuje štúdia Hany Urbancovej, nahrávkam z Terchovej a okolia štúdia Alžbety Lukáčovej a piesňam z Vnorov štúdia Lucie Uhlíkovej. Ďalej tu nájdeme technické štúdie a správy o fonografických valcoch a ich reštaurovaní, spomienky Františky Kyselkovej a podrobné vydavateľské správy, registre a obrazové prílohy. Obsahom druhej knižky sú textové transkripcie (pripravili Jarmila Procházková, Hana Urbancová, Alžbeta Lukáčová a Lucie Uhlíková), ktoré sú vzhľadom na technickú kvalitu nahrávok aj vynikajúcou pomôckou pri ich počúvaní.
Takéto vydanie storočných nahrávok ľudových piesní je neoceniteľným prameňom pri etnomuzikologickom bádaní, ale poskytuje aj neobyčajne vzrušujúci zážitok pre každého vážnejšieho záujemcu o folklór a o kultúrne dejiny národa. A znovu v nás prebúdza ľútosť, že ešte stále nemáme rovnako spracované a sprístupnené nahrávky Karola Antona Medveckého a ďalších zberateľov, ktoré sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Martine, ani nahrávky Bélu Bartóka, Zoltána Kodálya a Mártona Vikára.


Jevgenija Liňovová
Ruská folkloristka Jevgenija Eduardovna Liňovová, rodená Papricová, sa narodila v Breste 9. januára 1854, zomrela v Moskve 24. januára 1919. Pochádzala z rodiny učiteľa a riaditeľa strednej vojenskej školy, jej matka bola speváčka a učiteľka spevu. Jevgenija študovala spev na konzervatóriách v Moskve, Petrohrade a vo Viedni, ako speváčka debutovala vo Viedni v roku 1873. Ako kontraaltistka vystupovala v operách vo Viedni, Budapešti, Paríži, Londýne a v Moskve. V 80. rokoch 19. storočia sa zapojila do ilegálneho študentského hnutia. Písala si s Friedrichom Engelsom a prekladala ho do ruštiny. V roku 1889 sa zosobášila s inžinierom Alexandrom Loginovičom Liňovom (1840‒1916). Liňov bol v styku s narodnikmi, za revolučnú činnosť bol väznený a v roku 1890 odsúdený na vyhnanstvo z Ruska. Jevgenija s ním odišla do Londýna a v roku 1892 do New Yorku, kde ostali do roku 1896. Liňovová tu založila ruský spevácky zbor, ktorý mal v repertoári klasické i ľudové piesne.

Už koncom roku 1892 vystupoval v Carnegie Hall, v roku 1893 ho pozvali na veľkú medzinárodnú výstavu v Chicagu, kde jeho vystúpenia dopĺňali expozíciu ruského maliarstva. Ako jednému z najlepších zborov na výstave mu usporiadali turné po USA.
Jevgenija Liňovová sa zaujímala o ľudové piesne už pred emigráciou, ale intenzívnejšie sa im začala venovať práve v Amerike. V Chicagu vydala zbierku ruských ľudových piesní v anglickom preklade s komentárom a poznámkami. S fonografom sa pravdepodobne zoznámila vďaka Henrymu E. Krehbielovi, hudobnému kritikovi New York Tribune, ktorý sa venoval aj etnomuzikológii. Liňovová si u Edisona kúpila fonograf a už v Amerike na ňom pokusne nahrávala. V roku 1896 dostal inžinier Liňov v Moskve prácu na budovaní prvej trasy električky.

Liňovovci odišli do Moskvy a tu sa na návrh hudobného skladateľa Pavla Ivanoviča Blaramberga stali členmi Národopisného oddelenia Spolku milovníkov prírodovedy, antropológie a národopisu. Jevgenija sa tu mala angažovať ako hudobníčka, Alexander ako inžinier, ktorý poznal najmodernejšie zariadenia na záznam zvuku. Mal za úlohu vyriešiť problém, ako nahrávať ruský viachlasný spev. Edisonov fonograf bol totiž schopný zachytiť jednou trúbou maximálne 5–6 spevákov. Alexander Liňov uvažoval o dvoch možných riešeniach – o využití celého systému fonografov alebo o zapojení viacerých trúb na jeden fonograf. Nakoniec prišiel na pomerne jednoduché a zrejme účinné riešenie. Použil tri trúby či lieviky a spojkou ich napojil na záznamovú prenosku s rycou ihlou.
Prvé nahrávky robila Jevgenija Liňovová na zdokonalenom fonografe v roku 1897 v strednom Rusku. Výsledky výskumu predviedla v tom istom roku na zasadnutí spolku a ako o tom svedčí odozva v dobovej tlači, riešenie inžiniera Liňova spĺňalo všetky požiadavky. Takto nahrala Jevgenija Liňovová v strednom Rusku a v Novgorodskej gubernii v rokoch 1897‒1901 asi 170 piesní, dodnes sa zachovalo približne 100 valcov z tohto obdobia. Pri spolku bola založená etnomuzikologická komisia, ktorej členmi boli skladatelia a etnografi Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov, Michail Ivanovič Ippolitov-Ivanov, Sergej Ivanovič Tanejev a ďalší. V roku 1903 sa Jevgenija Liňovová stala tajomníčkou tejto komisie a odišla nahrávať na Ukrajinu. Neskôr bola s fonografom na výskume medzi ruskými sektármi na Kaukaze (1910), v Rakúsko-Uhorsku (1913) a v Kalužskej gubernii (1914).
V roku 1909 cestovali Liňovovci po západnej a strednej Európe a 25.‒29. mája sa Jevgenija aktívne zúčastnila na III. zjazde Medzinárodnej hudobnej spoločnosti vo Viedni, ktorý sa konal pri príležitosti 100. výročia Haydnovej smrti. Pravdepodobne tu sa začala zaujímať o piesne slovanských národov, ktoré žili v Rakúsko-Uhorsku. Na podujatie dostal pozvánku aj predseda Pracovného výboru pre českú národnú pieseň na Morave a v Sliezsku Leoš Janáček, ale rozhodol sa, že do Viedne nepocestuje, len pošle správu o činnosti výboru.
Okolo 8. septembra bol Janáček v Luhačoviciach a zoznámil sa tam s Liňovovcami, ktorí boli ubytovaní v Dome Bedřicha Smetanu. Jevgenija venovala Janáčkovi svoju knihu Velikorusskija piesni v narodnoj garmonizacii (1904), ktorá sa zachovala aj so skladateľovými poznámkami. Je to napríklad nesúhlas s autorkiným tvrdením, že na zberateľské práce je najvhodnejšie obdobie pred začiatkom poľných prác, vyjadrený poznámkou: „ženská!“
Je pravdepodobné, že toto stretnutie utvrdilo Janáčka v jeho rozhodnutí kúpiť fonograf na nahrávanie ľudových piesní, a je možné, že už tu (alebo pri neskoršom pozvaní) dal Janáček Liňovovej návrh, aby prišla nahrávať viachlasný spev na hornotrenčianske Považie a na Kysuce.
Jevgenija Liňovová sa vrátila do Rakúsko-Uhorska v roku 1913, aby nahrávala viachlasný spev slovanských národov, ktoré žili na tomto území. V jej rukopisných zápisoch sa dočítame: „Necelé tri mesiace, ktoré som tu prežila, to je priveľmi krátky čas, aby sa človek dôkladnejšie oboznámil s novou krajinou, s málo známym jazykom. Ale niektoré dojmy, ktoré som tam zažila... niektoré stránky života sú natoľko zaujímavé, že sa cítim byť morálne zaviazaná podeliť sa s tým, čo som videla a spoznala.“ (Iz pojezdki 1913 goda, podľa citátu v knihe J. Kann-Novikovovej, s. 139)
Žiaľ, tieto zápisky robila Liňovová napochytro, na útržkoch papiera, azda priamo na cestách, a zachovalo sa z nich iba torzo. Dočítame sa, že cesta po slovanských krajinách Rakúsko-Uhorska mala byť predmetom samostatnej správy pre Etnomuzikologickú komisiu v januári 1914, ale ani tento dokument sa nezachoval. Jeden neveľký zošit v pozostalosti Jevgenije Liňovovej má nadpis Slovackije piesni (Černiaki). Na niekoľkých ceruzkou popísaných lístkoch sú Liňovovej prvé transkripcie často len úvodných taktov piesní.
Z výskumov v Rakúsko-Uhorsku (Halič, Slovensko, Slovinsko) sa zachovalo 116 valčekov, ktoré sú uložené v archíve fonogramov Ruskej akadémie vied v Puškinovom dome v Petrohrade a boli prepísané na magnetofónové pásy. Prácu s týmto materiálom sťažuje aj skutočnosť, že pri neskoršom archivovaní boli azda pomiešané nahrávky slovenských a slovinských piesní, ako sa nazdáva slovinský etnomuzikológ Drago Kunej. Presnejšie údaje o nahrávkach z hornotrenčianskeho Považia a z Kysúc zatiaľ nie sú dostupné.
Už v roku 1906, keď publikoval Jiří Polívka svoj obsiahly článok Fonograf ve službě národopisu a priniesol v ňom prehľad využitia fonografu v dialektológii a etnomuzikológii (spomína aj K. A. Medveckého), mimoriadnu pozornosť venoval práve Jevgeniji Liňovovej. Citátom z Polívkovho príspevku si môžeme priblížiť aspoň niečo z atmosféry, akú zažila Jevgenija Liňovová pri nahrávaní v Rusku a na Ukrajine: „Tak ku př. zaznamenala o jedné své pěvkyni, mladé a neobyčejně veselé to ženě, že zpívajíc píseň, která se v jejich představách stotožňovala s tancem, nakazila celý, z osmi osob sestávajcí sbor svým veselím, a to se odrazilo i na fonografu: nálada znamenitě byla podána, ale technická strana utrpěla, neboť zapadaly do fonografu i zvuky dosti divoké. Nepříjemně ohlásilo se ve fonografu, když píseň v malé komnatě příliš hlučně se zpívala.

V jiné písni, zpívané od pěti žen, bylo slyšeti pouze dva jasné hlasy, v jiné písni, zpívané od 8 mužů, zbylo ve fonografu pouze 6 hlasů. Vydavatelka připojila na konci svých vývodů řadu výroků lidových o fonografu. Z těch možno souditi, že lid nebyl celkem jat jakousi pověrečnou bázní před nevídanou mašinou, ani obzvláštním úžasem. Někdy ještě poučoval lid pěvkyně, aby do ,trouby‘ strčily ,huby‘, neodvracely jich na stranu a p. Sám pak lid nasvědčoval, že fonograf věrně podává jeho písně: ,Sotva pochybíš, už to vytkne‘, ,Jak se mašinka rychle naučila‘, ,Jděte poslechnout svou píseň‘, ,Lidičky! Z trouby zpívá lid!‘, ,A kde to sedí?‘, ,Zrovna šest lidí v troubě zpívá‘, tak a podobně vyslovoval se dobrodušně lid.“ (Fonograf ve službě národopisu. Národopisný věstník českoslovanský, 1906, s. 167–174)

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.