Začiatkom apríla zazneli v Slovenskej filharmónii stratené Markove pašie Johanna Sebastiana Bacha v rekonštrukcii maďarského dirigenta a hráča continua Somu Dinyésa, ktorý tieto pašie naštudoval so súborom Solamente naturali. Dielo, o ktorého skompletizovanie sa na základe zachovaného libreta už desaťročia pokúšajú muzikológovia i interpreti, predstavuje Stanislav Tichý, ktorý napísal i recenziu na tento netradičný koncert.
Najslávnejší kantor kostola sv. Tomáša v Lipsku skomponoval podľa nekrológu a životopisu od Johanna Nikolausa Forkela (1802) päť pašií, kompletné sa však zachovali len dvoje: BWV 245 podľa Jánovho evanjelia (1. verzia z roku 1724) a BWV 244 podľa Matúšovho evanjelia (1. verzia z roku 1729). O zvyšných troch pašiových kompozíciách vieme nasledovné: patrí medzi ne pôvodná jednozborová verzia Matúšových pašií uvedená v inventári knižnice Bachovho syna Carla Philippa Emanuela Bacha (až neskôr J. S. Bach dielo prepracoval do podoby s dvomi zbormi a dvomi inštrumentálnymi ansámblami), ďalej Lukášove pašie BWV 246, ktoré však odborníci v súčasnosti pokladajú za Bachovu rukopisnú kópiu diela jeho nám dnes neznámeho súčasníka. Tretím dielom sú Markove pašie BWV 247, ktoré boli v lipskom Thomaskirche pravdepodobne po prvýkrát uvedené na Veľký piatok 23. 3. 1731. Rukopis, ktorý bol v roku 1764 propagovaný lipským vydavateľom J. G. Breitkopfom, sa nezachoval a jeho jediná známa kópia z 19. storočia od F. Hausera podľa svedectiev zhorela v roku 1945 pri bombardovaní. Zachovalo sa však tlačené libreto pašií od Bachovho spolupracovníka Picandera (1700–1764), ktorého vlastné meno bolo Christian Friedrich Henrici. Zo zachovaného textu vidno, že dielo malo z hľadiska formy podobnú koncepciu ako Jánove a Matúšove pašie, t. j. pozostávalo z dvoch dielov, v ktorých sa vzájomne prelínali tri línie: epická (dejová), poetická (reflexívna) a chorály. Základnú, epickú líniu, tvorí doslovné zhudobnenie nemeckého Lutherovho prekladu 14. a 15. kapitoly Markovho evanjelia, ktoré formou recitatívu prednáša Evanjelista, priamu reč jednotlivých postáv (Kristus, Judáš, Peter, Pilát, atď.) spievajú ďalší speváci a reč davu ľudí (veľkňazi, učeníci, dav zhromaždený pred Pilátom a pod.) je zhudobnená v tzv. turbae-zboroch. Poeticko-reflexívnu líniu diela tvoria úvodný zbor, záverečné zbory prvého a druhého dielu pašií a árie s veršami od Picandera. Treťou líniou sú chorály symbolizujúce zhromaždenie veriacich. K jednotlivým dejovým epizódam sú vhodne vybrané strofy z duchovných piesní, ktoré spieva zhromaždenie pri evanjelických bohoslužbách.
V súčasnosti je jednoznačne preukázané, že Bach do svojich vrcholných cirkevných vokálno-inštrumentálnych diel (Vianočné oratórium, Matúšove pašie) preberal kompozične mimoriadne hodnotné časti zo svojich duchovných i svetských kantát. Je možné, že už pri komponovaní príležitostných diel určených pre jednorazové uvedenie (kantáty ku sobášu, pohrebu, voľbe mestskej rady a podobne) mal na mysli ich konečné uplatnenie s novým textom vo väčšom diele, ako o tom uvažuje napríklad Nikolaus Harnoncourt v knihe Hudobný dialóg v kapitole Metóda paródie u Bacha. Táto metóda bola v Bachovej dobe celkom bežná a spočívala v tom, že pod existujúcu hudbu skladateľ podložil nový text s rovnakou štruktúrou metra a rýmu. Príkladov, na ktorých možno detailne študovať, ako to Bach robil, je mnoho. Najznámejšie sú vo Vianočnom oratóriu, BWV 248 (v častiach prevzatých zo svetských kantát BWV 213, 214 a 215), krátkych latinských omšiach (BWV 233 –236) a v Matúšových pašiách. V ich prípade sa síce nezachovala hudba predlohy – bola ňou hudba k smútočnej slávnosti za Bachovho bývalého chlebodarcu (knieža Leopolda z Anhalt-Köthenu) – zachovalo sa však libreto s analogickou zhodou veršov v častiach, ktorých hudbu Bach prevzal do Matúšových pašií.
Hľadanie podoby strateného diela
Už v 60. rokoch 19. storočia si redaktor viacerých zväzkov súborného vydania Bachových diel Wilhelm Rust všimol pri skúmaní Picanderovho textu Markových pašií metrickú a veršovú zhodu úvodného a záverečného zboru ako aj troch árií s tými, ktoré sa nachádzajú v zachovanej Bachovej Smútočnej óde (Trauer-Ode) BWV 198 z roku 1727 pre zosnulú manželku kurfirsta Christianu Eberhardinu. Emocionálny výraz hudby je podobný ako v pašiách. Na Rustovu myšlienku nadviazal pri prvej čiastočnej rekonštrukcii pašií v roku 1964 Diethard Hellmann. Dodnes sa väčšina odborníkov (vrátane Friedricha Smenda a Alfreda Dürra) zhoduje v tom, že uvedené časti prevzal Bach do Markových pašií, podobne ako aj v tom, že predlohou pre altovú (kontratenorovú) áriu Falsche Welt bola prvá ária z kantáty Widerstehe doch der Sünde BWV 54. V prípade ďalších dvoch z celkovo šiestich árií Markových pašií sa však jednotliví „hľadači“ pôvodnej podoby pašií líšia. Čo sa týka záverečného zboru Prvého dielu pašií viacerí z nich (napr. Simon Heighes vo svojej kompletnej rekonštrukcii diela z 80. rokov minulého storočia) sem kladú chorálovú fantáziu z úvodu Bachovej kantáty Ach Herr, mich armer Sünder BWV 135, v ktorej cantus firmus (na Slovensku evanjelikom i katolíkom známa melódia pašiového chorálu Ó hlava ubolená) zaznieva v dlhých notových hodnotách v base zboru. Podobne aj Johann Sebastian Bach uzavrel Prvý diel Matúšových pašií chorálovou fantáziou O Mensch, bewein’ dein’ Sünde gross, ktorá bola pôvodne úvodným zborom staršej verzie Jánových pašií.
Problém chýbajúcich recitatívov
Doplnenie šestnástich chorálových strof nepredstavuje pri rekonštrukcii príliš veľký problém, pretože Bachov syn Carl Philipp Emanuel Bach vydal zozbierané otcove úpravy evanjelických chorálov (čiastočne z jeho kantát a pravdepodobne aj zo stratených diel) v štyroch zväzkoch v rokoch 1784 až 1797. Tieto sú dnes k dispozícii – samozrejme, výber z nich sa môže v prípade jednotlivých pokusov o rekonštrukciu diela líšiť. Najväčšou prekážkou kompletnej rekonštrukcie Markových pašií sú chýbajúce recitatívy a turbae-zbory. Je veľmi pravdepodobné, že práve túto epickú líniu diela Bach skomponoval nanovo. Priekopník pašiových rekonštrukcií Diethard Hellmann sa ich nepokúšal obnoviť – pri uvedení považoval za dostatočné prepojiť jednotlivé zrekonštruované zbory, árie a chorály hovoreným prednesom príslušných pasáží z Markovho evanjelia. Ďalšími možnosťami sú: 1.) recitatívy a turbae-zbory nanovo skomponovať, prípadne s použitím úprav vhodnej Bachovej hudby pre turbae-zbory (takto postupovali napr. Gustav Adolf Theill, Johannes H. E. Koch, Ton Koopman a ďalší), 2.) použiť upravené recitatívy z Matúšových pašií, aj keď text sa nebude doslovne zhodovať, no dejová línia ostane zachovaná (Soma Dinyés), 3.) použiť štýlovo príbuznú hudbu Bachových súčasníkov alebo dokonca 4.) použiť štýlovo odlišnú hudbu Bachových predchodcov, aby poslucháč mohol ľahko rozlíšiť, kde skutočný Bach začína a končí (Jos van Veldhoven s použitím diela talianskeho hudobníka a skladateľa Marca Gioseppe Perandu, pôsobiaceho v Nemecku v 17. storočí). Treťou uvedenou cestou sa vydal Austin Harvey Gomme, jeho verzia pre uvedenie (performing version) je dostupná v publikovanej podobe (vydavateľstvo Bärenreiter). Gomme prebral do diela recitatívy a turbae-zbory z Markových pašií Reinharda Keisera (1674–1739). Toto dielo si samotný J.S.Bach veľmi vážil, najmenej dvakrát ho uviedol (asi už v roku 1713 vo Weimare a v roku 1726 v Lipsku) a nechal sa ním inšpirovať vo svojich vlastných Matúšových pašiách, keď podľa Keiserovho vzoru sprevádza slová Ježiša Krista v recitatívoch „svätožiarou“ sláčikových nástrojov. Problémom však je, že Keiserove pašie začínajú až 26. veršom 14. kapitoly Markovho evanjelia. Simon Heighes v jednej z najpresvedčivejších kompletných rekonštrukcií taktiež prevzal recitatívy z Keiserovho diela, prvých 25 veršov skomponoval nanovo a prvé tri turbae-zbory čerpal z inej vhodnej Bachovej tvorby. Reprezentatívnu nahrávku Heighesovej verzie realizoval Roy Goodman (1996), ďalšie nahrávky rôznych rekonštrukcií diela rýchlo pribúdali a počítajú sa už na desiatky. Tlačou vyšli okrem už uvedenej rekonštrukcie A. H. Gommeho aj verzie G. A. Theilla (1. vydanie: Forberg-Verlag, Bonn; 2. rozšírené vydanie: Salvator-Verlag, Steinfeld), J. H. E. Kocha a A. Glöcknera (obidve verzie vydal Carus-Verlag) a A. F. Grychtolika (Edition Peters).
Otázky bez jednoznačných odpovedí
Samozrejme, nemožno očakávať, že sa podarí zrekonštruovať presne to, čo počuli poslucháči v Thomaskirche pri prvom uvedení diela – vari nemohol geniálny tomášsky kantor mnohé časti vrátane zborov a árií nanovo skomponovať, prispôsobiť si Picanderovo libreto, prebrať časti z tých svojich diel, ktoré sa nezachovali, zmeniť inštrumentáciu alebo vybrať iné vhodné chorálové strofy, či inak ich upraviť? „Odpoveď na tieto otázky by sme dostali, keby sa autograf Markových pašií vynoril – podobne ako zbierka Altbachische archiv alebo rukopis Mozartovej Pražskej symfónie – neočakávane kdesi z ruských stepí. Na to musíme ešte čakať. Rok? Desaťročie? Veky? Ktovie...“ píše maďarský organista a dirigent Soma Dinyés v sprievodnom slove ku uvedeniu jeho rekonštrukcie diela v Bratislave.
Markove pašie v Bratislave
Na cykle Kantáty so Solamente naturali (pod umeleckým vedením Miloša Valenta) sa už niekoľko rokov organizačne podieľa Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Bratislava – Staré mesto. Koncerty súboru Solamente naturali a zboru Vocale enseble SoLa sa zvyknú konať v bratislavskom Malom alebo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici. Diela cirkevnej hudby z pera veľkého lipského kantora sú popri koncertnom predvedení uvádzané aj v rámci evanjelickej liturgie, čím sa v súlade s tradíciou obnovuje ich pôvodná funkcia. V posledných rokoch sa súbor prepracoval nielen k interpretácii najnáročnejších Bachových chrámových kantát, ale aj k uvádzaniu jeho najväčších diel: Omše h mol (2015), Jánových pašií (2016) a v tomto roku unikátnych stratených Markových pašií BWV 247 v rekonštrukcii a naštudovaní Somu Dinyésa. Umelec, ktorého návštevníci koncertov súboru Solamente naturali poznajú ako dlhoročného hráča continua, sa tentokrát predstavil v úlohe dirigenta. Aj teraz odznela časť programu (vybrané čísla z pašií) v rámci doobednej bohoslužby na Kvetnú nedeľu vo Veľkom kostole, zatiaľ čo celé dielo bolo tentokrát výnimočne prezentované v rámci cyklu koncertov Slovenskej filharmónie Stará hudba v Malej sále Reduty v nasledujúci večer (10. 4.). Medzitým umelci ešte dielo uviedli v nedeľu popoludní v rímskokatolíckom Farskom kostole v Budapešti. Notový materiál diela pripravil Soma Dinyés. Čo sa týka veľkých zborov v úvode a závere diela, záverečného zboru Prvého dielu pašií a šestnástich chorálov, jeho verzia pre uvedenie sa v podstate zhoduje s verziou Simona Heighesa. S. Dinyés podobne postupoval aj v prípade árií (adaptáciou troch árií zo Smútočnej ódy BWV 198 a prvej árie z kantáty BWV 54), len posledné dve árie v Druhom dieli dieli vyriešil iným spôsobom. V poslednej árii použil nové Picanderove slová ku hudbe basovej árie z kantáty Christ unser Herr zum Jordan kam BWV 7 (na túto možnosť upozornil už Friedrich Smend) a text „Angenehmes Mordgeschrei!” nápadito aplikoval na dueto z kantáty Was Gott tut das ist wohlgetan BWV 99. Najproblematickejšiu úlohu, absenciu recitatívov a turbae zborov z Bachovej ruky, vyriešil spôsobom, ktorý vysvetľuje v sprievodnom slove ku koncertu: „... texty Matúšových a Markových evanjelií (myslia sa kapitoly použité v pašiách – pozn. autora článku) sú takmer zhodné. Z toho dôvodu som do svojej rekonštrukcie prebral recitatívy z Matúšových pašií, aby Bachova hudba zostala zachovaná, no vzhľadom na texty Markovho evanjelia bolo potrebné urobiť niektoré drobnejšie úpravy. Spomedzi troch synoptikov je Matúš na slová najštedrejší, musel som preto prispôsobiť jeho text Markovej vecnosti, Bachova nenapodobiteľná hudba zostala.“ Samozrejme, texty nie sú identické úplne doslovne. Opis jednotlivých udalostí presne podľa Markovho evanjelia mali poslucháči v programových bulletinoch aj so slovenským prekladom a na pódiu znelo podanie tých istých udalostí vo verzii upravenej z Bachových Matúšových pašií. Oceniť treba prípravu objemnejšieho programového bulletinu ku koncertu, obsahujúcom popri sprievodnom texte S. Dinyésa a A. Šubu aj (takmer) kompletné libreto Markových pašií (škoda, že akýmsi nedopatrením vypadli slová záverečného zboru Prvého dielu – č. 23 Ich will hier bei Dir stehen a basovej árie č. 42 Welt und Himmel). Na prekladoch sa podieľali Andrej Šuba a Ján Litvák, pri choráloch boli voľne použité dobové preklady z evanjelických kancionálov Jána Glosiusa Pondelského, Václava Kleycha a Juraja Tranovského používaných v 18. storočí na území Slovenska, ktoré poskytla hymnologička Zlatica Kendrová.
Dielo zaznelo v podaní špecialistov na starú hudbu v podstate v komornom obsadení, aké je v súčasnosti celkom bežné, najmä ak sa hudba interpretuje na dobových nástrojoch, resp. ich kópiách. Vedie k transparentnejšiemu vyzneniu a dynamickej rovnováhe všetkých hlasov partitúry. Obsadenie je opodstatnené i historicky – chóry kostolov, kde sa táto hudba hrala a spievala, obvykle neboli príliš priestranné. Základnú náladu diela umocňoval farebne bohatý orchester poskytujúci množstvo rôznych farebných kombinácií s charakteristickým „pašiovým“ zvukovým koloritom. Okrem tradičnej zostavy sláčikových nástrojov (5 huslí, viola, violončelo a kontrabas) hrali aj 2 violy da gamba, 2 flauty, 2 hoboje, fagot, teorba a organový pozitív. Náročný part evanjelistu suverénne predniesol dokonale pripravený skvelý nemecký tenorista Martin Koch. Pašiový príbeh líčil s angažovaným dramatickým prežívaním, jedinú výhradu možno vzniesť k tomu, že jeho hlasový prejav bol vzhľadom na neveľkú sálu (a pomer k ostatným spevákom) dynamicky prisilný. Ostatní sólisti účinkovali zároveň aj ako členovia zboru a kedže nie všetci boli na plagátoch a titulnej strane programového buletinu uvedení, je vhodné informácie o nich upresniť. V prvom dieli pašií spievala sopránovú áriu Er kommt Gabriella Szili, dve altové árie predniesla Eszter Balogh. Druhá z nich (Falsche Welt) nadobudla vďaka svižnému tempu a výraznej akcentácii ťažkých dôb inštrumentálneho sprievodu „rozhorčený“ výraz. Druhý diel pašií uviedol tenorovou áriou Mein Tröster Matúš Šimko a dueto Angenehmes Mordgeschrei! spievali Anna Morva-Gulyás (soprán) a Jarmila Balážová (alt). Posledná, basová ária Welt und Himmel zaznela v podaní skvelého Tomáša Šelca, ktorý v dejovej línii pašií spieval aj slová Ježiša. Postavu Božieho Syna priblížil svojím vzrušeným dramatickým stvárnením viac k jeho ľudskej podstate, zatiaľ čo väčšina interpretácií Bachových pašií obvykle zdôrazňuje Kristovu láskyplnú božskú podstatu, ktorá nenávidí hriech, nie samotného hriešnika, takže aj v najväčšom utrpení a ponížení reaguje nie s hnevom, ale s bolestným vnútorným zármutkom a ľútosťou nad každým hriešnym konaním. Biblické výroky ďalších postáv spievali Anna Morva Gulyás a Hilda Gulyásová (slúžky na veľkňazovom dvore), Peter Kollár (Peter, Pilát, stotník) a Matúš Trávníček (Judáš, veľkňaz). Čo sa týka zboru Vocale enseble SoLa, v každej hlasovej skupine spievali traja vokalisti s výnimkou tenorov, ktorí boli len dvaja, čo však vzhľadom na zvyčajnú zvukovú prieraznosť tenorovej hlasovej polohy ideálne postačovalo. Prirodzene, v takomto komornom zložení (obzvlášť, keď jednotliví speváci disponujú výraznou individualitou prejavu) je najväčším úskalím farebné zladenie a dynamická vyváženosť jednotlivých hlasových skupín (v rámci skupiny i zvuku celého zboru), a práve na toto s vytrvalou starostlivosťou dbá jeho umelecká vedúca Hilda Gulyásová. Soma Dinyés dirigoval od organového pozitívu s veľkým porozumením pre možnosti ľudského hlasu (zbor i sólistov doslova cítil na vlastnej bránici) a pozorne strážil transparentnosť všetkých partov, čo je veľmi dôležité najmä pre počuteľnosť spodných hlasových polôh v áriách. Interpretácia chorálov bola obzvlášť ukážková – v súlade s textom prirodzene agogicky tvarovaná, avšak v miere, ktorá nenarúšala vnímanie pravidelnej pulzácie metra. Chorály boli stvárnené s jedinečnou starostlivosťou – nestereotypne, s diferencovaným výrazom v tempe i dynamike, vďaka čomu niektoré z nich vyzneli odhodlane, iné pokorne, meditatívne, hoci niekomu sa tempá a najmä záverečné ritardandá niektorých chorálov mohli zdať príliš pomalé, romantizujúce. Napomohlo to však k umocneniu kontrastu dramatickej dynamiky deja a jeho hĺbavej reflexie na pôdoryse rozsiahleho hodinu a trištvrte trvajúceho diela. Mäkšiemu celkovému zvukovému vyzneniu, ktoré by ho priblížilo k akustike chrámu, by však prospelo uvedenie vo Veľkej sále SF, čo by ani vzhľadom na počet účinkujúcich (Evanjelista, 11-členný zbor a 17 inštrumentalistov – spolu 29) nepôsobilo neprimerane. Lístky na koncert boli do jedného vypredané ... V každom prípade, uvedenie zrekonštruovaných Markových pašií od evanjelického kantora J. S. Bacha na Slovensku bolo jedinečnou udalosťou a príspevkom ku 500. výročiu Lutherovej reformácie, ktoré si tento rok pripomína celý kresťanský svet.
Pramene:
1 HEIGHES, Simon: sprievodný text k CD s rekonštrukciou Bachových Markových pašií (dir. Roy Goodman, 1996)
2 KRAEMER, Uwe: sprievodné slovo k LP nahrávke čiastočnej rekonštrukcie Markových pašií Dietharda Hellmanna (dir. Diethard Hellmann), Calig-Verlag München, 1983.
3 HEINEMANN, Michael a kol.: Das Bach-Lexikon. Laaber Verlag, 2000.
4 HARNONCOURT, Nikolaus: Hudobný dialóg. Bratislava: HC, 2003.
5 ZAVARSKÝ, Ernest: Johann Sebastian Bach (2. rozšírené vyd.) Praha: Supraphon, 1986.
6 DINYÉS, Soma: sprievodné slovo ku koncertnému predvedeniu Markových pašií v Bratislave 10. 4. 2017
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.