Mnohí hudobníci, skladatelia aj interpreti, patrili medzi známych gurmánov. A mnohí z nich túto svoju vášeň preniesli aj do hudby. Peter Katina v úvodnom dieli nového seriálu MusicZoom, ktorý vychádza z rovnomenných popularizačných prednášok v košických Kasárňach/Kulturparku, prináša hudobné menu, ktoré pobaví i prekvapí svojou pestrosťou.
Keď sa povie hudba a jedlo, nemožno si nespomenúť na text slávnej árie anglického barokového skladateľa Henryho Purcella If Music Be the Food of Love s citátom zo Shakespearovho Večera trojkráľového: „Ak je hudba pokrmom lásky, tak hraj ďalej!“ Ide, samozrejme, o metaforu, no v hudbe od stredoveku po barok existujú aj explicitnejšie odkazy na jedlo, veď nielen hudbou je človek živý. Odhliadnuc od drobných vtipných skladbičiek, medzi aké patrí napríklad chronicky známy Mozartov Chlieb s maslom, či Mendelssohnovho gastronomického vyznania so sladkým názvom Grand Duet pre parené buchty a tvarohovú štrúdľu, existujú aj diela významných skladateľov 20. storočia, ktorí sa tejto téme venujú s nadhľadom: napríklad jazzový balet Kuchynská revue Bohuslava Martinů s podtitulom Pokušení svatouška hrnce, kde spolu tancujú časti kuchynského náčinia, v Orffových Carmina Burana v časti Olim Lacus Colueram zase spieva pečená labuť: „Beda mi, ležím na tanieri celá čierna a opečená!“, zaujímavé je aj „zmrzlinové sexteto“ Ice Cream Sextet z opery Street Scene Kurta Weilla. Dokonca aj taký „vážny“ skladateľ, akým bol Luciano Berio, vo svojej skladbe pre zbor pod názvom Cries of London používa text inšpirovaný zvolaniami londýnskych pouličných predavačov: „Cesnak, dobrý cesnak, je liekom na všetky choroby a keď zdravie stratíš, bež si kúpiť cesnak...“ Azda najväčší hold kulinárskemu umeniu vzdal Jean Françaix v trojčasťovej skladbe pre miešaný zbor Ode à la gastronomie, kde oslavuje bohyňu Gastéréu ako „desiatu z múz“. Začneme však, ako inak, od Bacha.
Káva ako luxus
Dielo Schweigt stille, plaudert nicht BWV 211, známe aj pod názvom Kávová kantáta, patrí medzi svetské kantáty Johanna Sebastiana Bacha. Skladba vznikla niekedy medzi rokmi 1732 a 1735. Inak vážny kantor si v nej berie za vzor v 18. storočí obľúbený žáner komického intermezza, ktoré obsahovalo postavu mladej, atraktívnej a vtipnej ženy a staršieho, menej chápavého muža, archetypy žánru commedia dellʼarte. Libreto Bachovho diela naznačuje, že niektorí ľudia v 18. storočí považovali pitie kávy za zlozvyk. Autorom je poštový úradník Christian Friedrich Henrici, prezývaný aj Picander, ktorý napísal aj libreto k Matúšovým pašiám. Kávová kantáta obsahuje tri hlasy (soprán, tenor, bas), sláčiky, flautu a continuo. Postavami sú Rozprávač, starý Šlendrián a jeho dcéra Lízka. Kantáta vtipne reflektuje dobovú novinku, ktorá sa stala módnym trendom. V texte otec vyzýva dcéru, aby sa vzdala kávy. Dáva jej ultimátum, že jej odoprie oblečenie a jedlo, jej je to však jedno. Hrozí jej tiež, že jej odmietne nájsť manžela. Lízka ale vyhlasuje, že sa vydá, iba ak jej ženích dovolí piť toľko kávy, koľko bude chcieť. Svojhlavá dcéra nakoniec víťazí a v závere všetky tri postavy spievajú, že „pitie kávy je úplne prirodzené“. Part Lízky je ódou na tento nápoj: „Káva chutí sladšie než tisíc bozkov, jemnejšie než muškátové víno a ak ma chcete potešiť, doneste mi kávu ako darček!“ Z dejín vieme, že káve vo veľkom holdovali napríklad Voltaire, Jonathan Swift, Honoré de Balzac sa ňou údajne predávkoval. Bach, zdá sa, bol tiež kávovým nadšencom. Súbor Collegium musicum, ktorý založil Georg Philipp Telemann v roku 1702, mal pravidelné koncerty v Zimmermannovej kaviarni neďaleko lipských mestských hradieb, tu sa uskutočnila aj premiéra Kávovej kantáty. Skladba zodpovedá dobovému žánru tzv. moralizujúcej kantáty, pričom predmetom odľahčenej kritiky je nadmerné pitie kávy, v tých časoch luxusnej komodity. Káva dorazila do Európy približne v časoch Bachovho narodenia a na začiatku 18. storočia ovplyvnilo nadšenie pre kávu v západnej Európe takmer celú pruskú ekonomiku. Existujú dohady, že predobrazom rebelantskej Lízky mohla byť Bachova vlastná dcéra. Elisabeth Friderica, jediná Bachova dcéra, ktorá sa vydala, má rovnaké meno ako hlavná postava kantáty.
Labužník Rossini
Gioachino Rossini bol jedným z najpopulárnejších a najúspešnejších operných autorov všetkých čias. Ako 38-ročný mal za sebou 38 opier a bol svetovou celebritou, preto sa druhú polovicu života rozhodol stráviť na odpočinku. Okrem Talianska žil aj v Paríži, kam sa opäť vrátil v roku 1855, aby si vo svojej novej vile v Passy napravil chatrné zdravie. V posledných desiatich rokoch života sa vrátil ku komponovaniu, písal však len pre priateľov. Známou je séria jeho skladbičiek s názvom Péchés de vieillesse (Hriechy staroby). Ide o zbierku 150 vokálnych a klavírnych diel vytvorených v rozpätí rokov 1857 až 1868. Cyklus predstavuje salónnu hudbu, náladové kúsky, založené na starších skladbách, určených na neformálne sobotné večierky, počas ktorých Rossini zabával hostí v salóniku svojej francúzskej vily. Štvrté vydanie Hriechov staroby má podtitul Štyri predjedlá a štyri dezerty. Pozornosť v ňom venoval svojej manželke Olympe Pélissierovej, psovi Ninimu a obľúbenému papagájovi Perrucheovi. Medzi Dezerty skladateľ zaradil Figy, Mandle, Hrozienka a Oriešky, po ktorých nasledujú Predjedlá: Reďkovky, Ančovičky, Nakladané uhorky a Maslo. Rossini nemal nikdy ďaleko k dobrému stolovaniu, jeho babička bola pekárka a on sám sa vyučil za mäsiara, navyše bol skvelý domáci kuchár a jeho celoživotnou vášňou bolo chutné jedlo. Traduje sa, že v živote plakal iba trikrát: prvýkrát, keď počul spievať jedného skladateľa, druhýkrát na premiére svojho Barbiera zo Sevilly a tretíkrát, keď mu počas pikniku spadlo plnené kura do rieky. Rossini bol veľmi vtipný človek, jedna z jeho skladieb sa napríklad volá Malá prechádzka z Passy do Courbevoie. Prechádza všetkými tónmi chromatickej stupnice a podľa Rossiniho sa má hrať „veľmi homeopaticky“. Jeho Astmatická etuda je taká rýchla, že sa nedovolí interpretovi ani nadýchnuť. Známy gurmán je okrem svojich opier slávny aj v gastronómii a viacero jedál bolo pomenovaných na jeho počesť, napríklad Tournedos Rossini, narýchlo opečený rezeň z hovädzieho chrbta, ktorý špeciálne pre Rossiniho vytvoril šéfkuchár Marie-Antoine Carême.
Králik à la Bernstein
Skladby Leonarda Bernsteina dokázali efektívne preklenúť priepasť medzi klasickou a populárnou hudbou, často vychádzajúc z tonality umne skombinovanej s 12-tónovým systémom. Slávny dirigent však trpel pocitom nedocenenia svojich závažných diel zo strany kritikov a ľutoval, že sa komponovaniu nemohol venovať viacej. Bernstein bol známy bonviván, veľa času trávil v reštauráciách, zbožňoval dobré jedlo, pitie a veľa fajčil. Keď bol v New Yorku, zvykol večerať v oddelenom salóniku v Ruskej čajovni. Z jeho posedení s bujarou spoločnosťou sa stala tradícia. Bernstein si dal obvykle dve škótske a následne si objednal bliny. Potom zašiel do podniku U Reubena na sendvič s tatárskym biftekom a dvojitou cibuľou. V tomto období napísal niekoľko piesní, medzi nimi i úspešný cyklus pre speváčku Jennie Tourelovú s názvom La bonne cuisine (Dobrá kuchyňa) z roku 1948. La bonne cuisine alebo Štyri recepty pre spev a klavír vychádzajú z literárneho diela La bonne cuisine française od Emila Dumonta z roku 1899, Bernstein ich preložil do angličtiny a zhudobnil. Z Dumontovho „menu“ si vybral Plum Pudding (Slivkový puding), Queues de Boeuf (Volské chvostíky), Tavouk Gueunksis (turecký recept na kuracie prsia so sladkým pudingom) a Civet à Toute Vitesse (Králik narýchlo). Tento bizarný a vtipný niekoľkominútový minicyklus dvoch rýchlych a dvoch pomalých piesní, v ktorom sú doslova „prerozprávané“ celé recepty na prípravu jedla, mal premiéru 10. októbra 1948 v Town Hall v New Yorku v podaní Jennie Tourelovej a autora.
Jazzoví gurmáni
V oblasti jazzu sa jedlo v názvoch skladieb často objavovalo v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Pravdepodobne to súviselo aj s tým, že jazzové produkcie sa najčastejšie realizovali v baroch, reštauráciách a kaviarňach, miestach ako stvorených na to, aby sa v nich o pôžitkárstve rozprávalo, hralo a spievalo. Z množstva skladieb, ktoré názvom či obsahom reflektujú jedlo, možno spomenúť napríklad Salt Peanuts Dizzyho Gillespieho, albumy Milesa Davisa s názvami Cookinʼ, Steaminʼ, ďalej Snoʼ Peas preslávenej Billom Evansom, skladby Cookinʼ od Clifforda Browna, Home Cooking Horacea Silvera, Swedish Pastry Charlieho Parkera či Taco With A Pork Chop Raya Browna a mnoho ďalších.
Iba zemiaky
Jednou z najznámejších jazzových skladieb s jedlom v názve je nepochybne All That Meat and No Potatoes. Jej autorom je Thomas Wright Fats Waller, americký jazzový klavirista, organista, skladateľ, spevák a zabávač. Jeho inovácie tzv. stride piano štýlu z Harlemu sa stali základom modernej jazzovej interpretácie. Waller sa postupne stal jedným z najpopulárnejších hudobníkov svojej doby a úspechy žal rovnako v USA, ako aj v Európe. Študoval klasickú hru na klavíri u Carla Bohma a legendárneho Leopolda Godowského, klavirista Oscar Levant nazval Wallera „čiernym Horowitzom“. Andy Razaf ho opísal ako človeka, ktorý „dokázal klavír rozospievať, človeka veľkého telom i dušou, známeho svojou štedrosťou a veselou povahou“. Waller, disponujúci brilantnou technikou, hral výnimočne ľahko a mal takmer nevyčerpateľnú invenciu. Z jeho generácie sa mu vyrovnali azda iba Art Tatum a Earl Hines. Waller mal obrovské ruky, na klávesnici dosiahol interval duodecimy, slepý klavirista George Shearing sa raz vyjadril, že „potriasť si rukou s Fatsom Wallerom bolo ako zhrabnúť do ruky trs banánov“. Waller bol mimoriadne plodný autor, v rozmedzí rokov 1920 – 1930 napísal veľké množstvo skladieb. Pre nedostatok peňazí ich predával za smiešne sumy a autorstvo je neraz pripisované iným. Údajne je autorom hitu I Canʼt Give You Anything but Love, Baby. Medzi jeho najznámejšie skladby patria Ainʼt Misbehavinʼa Honeysuckle Rose, ktoré mu v rokoch 1984 a 1998 umožnili vstúpiť do Siene slávy Grammy. A prečo sa v piesni All That Meat and No Potatoes spieva o mäse a zemiakoch? Podľa Wallerových súčasníkov išlo o frázu, ktorá označovala príťažlivú ženu so skvelou postavou, no malým poprsím. Traduje sa klebeta o vzniku piesne. Wallerovi sa vraj veľmi páčila jedna vokalistka, jedinou chybičkou jej krásy bol už zmienený nedostatok, a tak o tom napísal pieseň. Ďalšou možnou verziou je, že text jednoducho vyjadruje Wallerovu nespokojnosť s porciou, ktorá obsahovala veľa mäsa, no takmer žiadne zemiaky. Fatsov životný štýl si vybral svoju daň na zdraví: nepretržite pracoval, veľa pil, fajčil a prezývku „Fats“ (Tlsťoch) mal odjakživa.
Opekačka s Armstrongom
Louis Armstrong nahral kultovú skladbu Struttinʼwith Some Barbecue, ktorú napísala jeho manželka, klaviristka Lil Hardin, po prvýkrát v roku 1927. Názov zodpovedá módnemu trendu dávať piesňam názvy s jedlom, ako je to v skladbách Big Butter and Egg Man from the West alebo Potato Head Blues. Ale ide naozaj o jedlo? Neobvyklý názov piesne odjakživa vzbudzoval zvedavosť. Veď kto by sa už prechádzal po ulici s rebierkom? Napriek tomu sa v piesni spieva: „Pán čašník, jedno-dve rebierka prosím a vykročím si, budem sa prechádzať s kúskom grilovaného mäsa.“ Odpoveď na otázku o neobvyklom názve skladby dal americký jazzový spevák Cab Calloway, tiež milovník dobrého jedla, o čom svedčí aj jeho pieseň Everybody Eats When They Come to My House z roku 1947. Jeho slávny slangový slovník Jive Dictionary hovorí, že pod slovom „barbecue“ sa v skutočnosti v harlemskom žargóne myslí „priateľka, kráska“. Podobné dvojzmysly boli pre obdobie raného jazzu typické, pričom autorkami sexuálnych narážok bývali nezriedka aj ženy. V roku 1941 dopísal k Lilinej piesni pesničkár Don Raye nový text, ktorý je už jednoznačne o jedle, kým pôvodný hovorí skôr o krásnej žene v náručí Armstronga. Táto idyla však skončila ešte v roku 1929, keď sa hviezdny pár rozišiel a neskôr rozviedol. Po ňom Lil Hardin žalovala bývalého manžela o autorské práva piesne. Spor vyhrala, no ešte po rokoch Armstrong pripisoval autorstvo sebe. V každom prípade, skladba obsahuje krásne sólo slávneho trubkára, ktoré bolo odvtedy nespočetnekrát kopírované. O popularite Struttinʼ with Some Barbecue svedčí, že bola nahratá viac než 600-krát.
Šostakovičov Čaj pre dvoch
Tea for Two je pieseň z roku 1925. Pochádza z muzikálu No, No, Nanette s hudbou Vincenta Youmansa na libreto Irvinga Caesara. Ide o dueto Nanette a Toma z 2. dejstva o tom, ako si predstavujú spoločnú budúcnosť. Populárna skladba, ktorej prvá nahrávka pochádza z roku vzniku, sa objavila aj v muzikálovom filme Tea for Two z roku 1950 s Doris Dayovou a Gordonom MacRaem. Pieseň bola taká slávna, že zarezonovala dokonca aj v sovietskom Rusku a v roku 1927 oslovil dirigent Nikolaj Malko Dmitrija Šostakoviča, aby vytvoril orchestrálny aranžmán skladby. Malko sa so Šostakovičom stavil o sto rubľov, že to spamäti nedokáže do hodiny. Šostakovič stávku vyhral s časom 45 minút. Skladbu uviedol pod názvom Tahiti Trot op. 16 a mala premiéru v roku 1928. Stala sa tiež súčasťou baletu Zlatý vek z roku 1929. U sovietskeho publika bola žiadaným hitom, až kým neprišiel stalinský zákaz pre údajný dekadentný západný vplyv a v Sovietskom zväze sa nesmela hrať celé desaťročia. Tea for Two sa stala obľúbeným jazzovým štandardom a nahralo ju množstvo kapiel a inštrumentalistov, spomenúť možno Arta Tatuma, Theloniousa Monka, Oscara Petersona, Louisa Armstronga, Duka Ellingtona, Ellu Fitzgeraldovú, Franka Sinatru, Tonyho Bennetta, Nata Kinga Colea či Bennyho Goodmana. Vincent Youmans je dnes takmer neznámy, no v 20. rokoch 20. storočia patril na Broadwayi k najväčším menám. Spisovateľka Zelda Fitzgerald ho spomína v románe Save Me The Waltz a Cole Porter mu vzdal poctu v piesni You Are the Top. Jedným z umelcov, ktorí najviac preslávili Tea for Two, bol klavirista Bud Powell. Pieseň sa objavila na jeho štúdiovom albume The Genius of Bud Powell z roku 1956, ktorý sa pôvodne volal Bud Powellʼs Moods a ktorého reedícia vyšla v roku 1992 spolu dvomi ďalšími verziami piesne.
Neexistujúca omáčka
Frim Fram Sauce je jazzová pieseň, ktorú najviac preslávilo jazzové trio slávneho klaviristu Nata Kinga Colea, hoci Cole nebol jej autorom. Nat King Cole, vlastným menom Nathaniel Adams Coles (1919–1965), bol americký jazzový spevák a klavirista. Patril k najvýznamnejším predstaviteľom amerického jazzu a dokonca viedol vlastný televízny program The Nat King Cole Show. Jeho trio v zložení klavír, gitara a kontrabas znamenalo revolúciu v ére veľkých bigbandov a stalo sa vzorom pre moderné jazzové triá. Pieseň Frim Fram Sauce vznikla v roku 1945, hudbu napísal Joe Ricardel, autorom textu je Redd Evans, ktorý s Coleom spolupracoval na viacerých piesňach. Frim Fram Sauce je ľahko zapamätateľná najmä pre svoj text: hosť sa rozpráva s čašníkom v reštaurácii počas objednávania jedla. Zákazník si prezerá viaceré jedlá, napríklad bravčové kotlety, koláče alebo ražný chlieb, no nič z toho nechce. V refréne nakoniec vysvetľuje, čo si vlastne želá: „Frim-fram omáčku s oss an fay a shifafa ako prílohou.“ Nakoniec hovorí: „Ak to nemáte, prineste mi účet za pitie!“ Pieseň sa stala populárnou a v repertoári ju malo veľké množstvo ďalších hudobníkov, ktorí ju zaradili na svoje nahrávky, napríklad Ella Fitzgerald s Louisom Armstrongom, Les Brown, John Pizzarelli či Diana Krall, ktorá ju vydala na albume na King Coleovu počesť pod názvom All For You. Pravdepodobný význam osobitých gastronomických termínov vymyslených pre pieseň Frim Fram Sauce vyšiel v slovníku etymológa a filológa Williama Safirea v 2002, podľa ktorého je „frim-fram“ alteráciou slov „flim-flam“, čo znamená nepodstatnú, nezmyselnú, iracionálnu vec. „Oss an fay“ je podľa neho latinský výraz pre „fussin“, čo znamená „podráždiť“ a „shafafa“ má vraj nejasný sexuálny podtón. V každom prípade slovná skomolenina „frim-fram“ je vyjadrením momentálnej túžby po nedosiahnuteľnej, imaginárnej omáčke. Podľa iných zdrojov sú slová ako „frim-fram“, „shafafa“ alebo „oss an fay“ len formou vokalizovanej tzv. doo-wop formy, veľmi obľúbenej v bluesovom žánri.
Popularizačný cyklus Music Zoom: Netradičné rozprávanie o hudbe bola séria tematických prednášok hudobného publicistu Petra Katinu, ktoré pozostávali z hovoreného slova a hudobných ukážok a zameriavali sa na oblasť klasickej hudby, jazzu, world music a menšinových žánrov. Prednášky prebiehali v rokoch 2014–2016 v košických Kasárňach/Kulturparku.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.