Hoci hudba a kolky nemajú na prvý pohľad veľa spoločného, v tvorbe Wolfganga Amadea Mozarta nachádzame niekoľko zaujímavých prienikov. Je všeobecne známe, že Mozart obľuboval biliard či kolky. Podľa Konrada Küstera mu ich spolu s jazdou na koni odporučil viedenský lekár Sigmund Barisani ako formy fyzických cvičení. Mozartov životopisec Georg Nikolaus von Nissen uvádza, že skladateľ napísal fragmenty z Dona Giovanniho počas hry kolky v záhrade svojej priateľky Josefy Duškovej a niektoré čísla z Čarovnej flauty v kaviarni pri biliarde.

„Medzičasom mám pripravené kolkové ihrisko [Kegelstatt] v záhrade, pretože moja žena je veľkým fanúšikom tejto hry.“
(Mozartov list otcovi z 12. júla 1783)

Kolky hral Mozart aj v dome slávneho botanika baróna Mikuláša von Jacquina. Práve pri nich údajne napísal tzv. Kegelduette KV 487 (Kolkové duetá) a Kegelstatt Trio KV 498 (Kolkárenské trio), ktoré premiérovo zazneli počas jacquinovských stredajších hudobných salónov. Ich atmosféru opisuje Mozartova žiačka, spisovateľka Caroline Pichler (1769 – 1843), ktorá v mladosti patrila do okruhu známych jacquinovskej rodiny: „Pred približne šesťdesiatimi či sedemdesiatimi rokmi bola rodina slávneho baróna von Jacquina centrom vedeckého sveta vo Viedni i mimo nej a mnohí ju tiež navštevovali pre ich príjemné sociálne väzby. Zatiaľ čo vedci a budúci adepti vedy vyhľadávali význačného otca a jeho syna Franza, tiež botanika, ... mladší návštevníci sa zhromažďovali okolo mladšieho syna Gottfrieda, ktorý očaroval živým, vzdelaným rozumom a skvelým hudobným talentom, ale aj príjemným hlasom, (...) a okolo jeho sestry Franzisky. (...) Franziska hrala obdivuhodne na klavíri a bola jednou z najlepších Mozartových študentiek; pre ňu skomponoval trio s klarinetom a navyše pekne spievala. (...) Stredajšie večery v tomto dome boli plné pohostinnosti. (...) Učená konverzácia [prebiehala] v otcovej pracovni a my mladí ľudia sme sa rozprávali vonku, žartovali sme, robili hudbu, hrali malé hry a [zažívali] skvelé časy.“

Niet pochýb, že Pichlerová zmienkou o Mozartovom triu s klarinetom myslela na Kegelstatt Trio, ktoré je ako jediné napísané pre kladivkový klavír, klarinet a violu. K jeho skomponovaniu Mozarta podnietil Franziskin talent, ale aj priateľstvo s klarinetovým virtuózom Antonom Stadlerom. Motivovaný túžbou po spoločnom muzicírovaní skomponoval „Freundschaftstück“ s bezprecedentnou nástrojovou kombináciou a jedinečnou hudobnou poetikou. Zrkadlí sa v ňom autorovo šťastie, ktoré prežíval v kruhu priateľov i mimoriadna umelecká symbióza, prehĺbená vzájomným ľudským porozumením a uvoľnenou atmosférou jacquinovských „hauskoncertov“. Mozart nazýval Franzisku Signora Dinimininimi a Stadlera Nàtschibinìtschibi, čo dokumentuje jeho familiárny vzťah k obom umelcom.

Kegelstatt Trio získalo prezývku podľa ihriska (Kegelstatt), na ktorom sa kolky hrajú. Hoci v súčasnosti poznáme najmä interiérový variant tejto hry, väčšina dobových malieb ju v 18. storočí zobrazuje v plenéri. Zdá sa, že práve exteriérovú verziu kolkov Mozart intenzívne hrával v lete roku 1786. Táto okolnosť sprevádzala vznik Duet KV 487, ktoré skomponoval 27. júla 1786 s poznámkou, že skladby napísal počas „hry kolky“ („untern Kegelscheiben“). O pár dní neskôr, 5. augusta 1786, napísal Kegelstatt Trio Es dur KV 498, ktoré vo svojom zozname diel (Verzeichnüss aller meiner Werke) zaznamenal ako „Ein Terzett für Klavier, Clarinett und Viola“ bez uvedenia ďalších okolností. Kolkárenským triom skladbu nazval až Ludwig von Köchel v tematickom katalógu Mozartových diel v roku 1862. Čo ho k tomu viedlo? Zrejme časová blízkosť vzniku oboch vyššie menovaných opusov, ako aj skutočnosť, že trio venoval svojej žiačke Franziske Jacquinovej, v dome ktorej sa kolky hrávali pravidelne. Köchel však mohol pracovať aj s ďalšími informáciami, ktoré dnes nepoznáme. Názov diela sa v priebehu času ujal a nepopierateľne zvýraznil jeho unikátnosť. Trojčasťová kompozícia má okrem mimohudobnej prezývky a originálneho nástrojového obsadenia aj niekoľko ďalších zvláštností. Ťažko vysvetliteľnou je najmä zámena kladivkového klavíra (Piano forte) za čembalo v druhej a tretej časti. Mozart zmenu nástroja zdôraznil trojnásobným podčiarknutím predpisu „Cembalo“, takže niet pochýb, že ju urobil vedome a premyslene. Hoci v tomto období existovali len malé zvukové rozdiely medzi oboma nástrojmi, z dôvodu odlišnej tvorby tónu sa ich party líšili v idiomatike či faktúre. Nie však v tomto diele. Príkladom je spevnosť melodickej kontúry a typ sprievodu rondovej témy v úvode tretej časti, ktorá volá po použití klavíra, no autor predpisuje čembalo. Zaujímavé je, že part má v celom priebehu veľmi malé množstvo dynamických znamienok. Mozart v prvej časti nevyužíva dynamické možnosti kladivkového klavíra. V ďalších častiach ich čembalo zase nedokáže diferencovať. Zdá sa, že partu by najlepšie svedčal univerzálny predpis Clavier, ktorý sa používal pre označenie bližšie neurčeného klávesového nástroja. V koncepcii diela je zaujímavá aj absencia zásadnejšieho tempového kontrastu medzi jednotlivými časťami. Andante (1. časť), Menuetto (2. časť) a Allegretto. Rondeaux (3. časť) sú skomponované v rýchlostne porovnateľných tempách. Či ide o zámer alebo vplyv mimohudobných okolností, môžeme dnes ťažko posúdiť. Isté je, že skladbe nechýba tematická originalita, ktorá (okrem iných aspektov) dostatočne kompenzuje tempovú nivelizáciu jednotlivých častí.

 

Fascinovaný basetovými rohmi

Mozartova radosť, ktorú prežíval v kruhu rodiny Mikuláša von Jacquina, sa prejavovala v dramaturgickej kreativite hudobných večierkov. Ich experimentálny priebeh načrtávajú aj vyššie zmienené Kolkové duetá KV 487 pre dva basetové rohy, ktoré zazneli spolu so skladbami napísanými pre rozmanité formácie basetových rohov či klarinetov. Poukazuje na to viacero nedokončených kompozícií pre tri basetové rohy, doplnené jedným či dvoma klarinetmi napr. KV 580a, KV 484b, KV 484c, ktoré naznačujú spôsob experimentovania s týmito nástrojmi. Ich základnou nástrojovou kombináciou je trio basetových rohov. Jeho homogénny súzvuk sa efektívne uplatnil najmä v majestátnych hudbách s chorálovou textúrou a nápaditou harmóniou. Príkladom sú nielen viaceré pomalé časti z Fünfundzwanzig Stücke für drei Bassetthörner KV 439b, ale aj dokončené Adagio B dur KV 411/484a pre dva klarinety a tri basetové rohy či tzv. „kánonické“ Adagio F dur K 410/440d pre dva basetové rohy a fagot. Predpokladáme, že tieto skladby Mozart komponoval priamo u Jacquinovcov pre pozvaných klarinetistov, na čele s fenomenálnym Antonom Stadlerom, jeho bratom Johannom, Raymundom Griesbacherom, či Theodorom Lotzom. Mozarta zjavne fascinovali sonoristické možnosti basetových rohov. V osobe Antona Stadlera a pánov klarinetistov našiel adekvátnych partnerov pre svoje kreatívne kompozičné experimenty a v členoch Jacquinovej rodiny a ich hostí zase vďačných konzumentov.

Sei Notturni

Šesť Noktúrn KV 436, 437, 438, 439, 346/439a, 549 pre tri vokálne hlasy a tri basetové rohy je unikátnou sériou skladieb, premosťujúcich dva umelecké svety, v ktorých sa Mozart pohyboval. Využil v nich spevácke kvality členov jacquinovskej rodiny (najmä mladšieho syna Gottfrieda a dcery Franzisky) a prítomných „basethornistov“. Skladateľ v týchto dielach vytvoril celkom nový kompozičný koncept zdvojovania vokálnych hlasov basetovými rohmi, ktorý neskôr úspešne využil aj v Rekviem KV 626. Jeho objavnou črtou je podmanivá zvuková väzba medzi ľudským hlasom a basetovým rohom, ktorú si v roku 1855 všimol aj Johannes Brahms. Pri príležitosti uvedenia Mozartovej árie Kláre Schumannovej napísal: „Pani Guhrau bude spievať Mozartovu áriu so sprievodom orchestra. K mojej veľkej radosti ju budú sprevádzať dva basetové rohy… myslím si, že k ľudskému hlasu sa žiadny iný nástroj nehodí lepšie.“8

O Mozartovom autorstve Sei Notturni existujú určité pochybnosti. Súvisia s už spomínaným Gottfriedom von Jacquinom, spevákom a amatérskym skladateľom, s ktorým Mozarta viazalo úzke priateľstvo. Skladateľ zrejme súhlasil s tým, aby Jacquin niektoré z jeho diel priradil k vlastným skladbám a uvádzal ich pod svojím menom. Predpokladáme, že takto postupoval aj v prípade Noktúrn. Jacquin figuruje ako autor odpisu kompletného opusu pod názvom Sei Notturni, ktorý je zachovaný v Gesellschaft der Musikfreunde vo Viedni. Vrátane nokturna Più non si trovano KV 549  („Veru už nenájdeš“), ktoré Mozart evidoval vo svojom Verzeichnüss aller meiner Werke ako malú canzonetu. Zaujímavé je, že ostatné Notturni sa v tomto súpise diel nenachádzajú. Napriek tomu predpokladáme, že je ich autorom. K nokturnám Ecco quel fiero istante KV 436 („Nadišla tá hrdá chvíľa“) a Se lontan, ben mio, tu sei KV 438 („Ak preč si, môj poklad milý“) sú zachované Mozartove rukopisné skice v archíve rakúskeho opátstva v Kremsmünsteri. Mozartov geniálny skladateľský rukopis nesie aj nokturno Mi lagnerò tacendo KV 437 („Mlčky budem bedákať“). Úvahu o možnom autorstve Jacquina otvára menej nápaditá hudobná substancia v nokturnách Due pupille amabili KV 439 („Tie dve očičká plné nehy“) a Luci care, luci belle KV 439a („Svetlá krásne, roztomilé“). Ale aj napriek tomu je oveľa pravdepodobnejšie, že bol len spoluautorom týchto skladieb. Túto možnosť napokon naznačila aj Constanze Mozartová, keď uviedla, že Jacquin je autorom vokálnych partov.9 V štyroch Nokturnách sú zhudobnené texty básnika a libretistu Pietra Metastasia. Ich ľúbostný charakter je dôležitou súčasťou charakteru nokturna ako reprezentanta žánru nočnej hudby, v dobovom žargóne nazývaného Nachtmusique. Sei Notturni vychádzajú z modelu kompozičného druhu Duetto Notturno, za ktorého tvorcu sa považuje sicílsky tenorista a skladateľ Guglielmo dʼEttore. Mozart v nich dodržuje koncepciu hudobnej miniatúry, umiernené tempá aj rovnocennosť horných dvoch hlasov a ich pohyb v terciách a sextách s nezávislým kontrapunktickým basom na spôsob triovej sonáty. Jeho inováciou je, že tradične inštrumentálny bas zdvojuje vokálnym hlasom. Skladby korešpondujú s nokturnovým štýlom aj introvertným, respektíve intímnym charakterom či výberom ľúbostných prípadne lunárne koncipovaných textov. Zaujímavé je, že tento štýl majú aj niektoré čísla v opere Così fan tutte KV 588, napríklad Terzettino „Soave sia il vento“, v ktorom Mozart efektívne zúročil skúsenosti, získané pri komponovaní diskutovaných noktúrn. Mozartove diela, ktoré zazneli počas hudobných soirée u Jacquinovcov, spája nielen experimentálny charakter, ale aj špecifická afektuozita, ktorá je odrazom skladateľovho vnútorného psychického rozpoloženia – pocitu šťastia, priateľstva, porozumenia a domova. A práve v nich je ukryté čaro umeleckosti, ktorým dýchnu na poslucháča otváracieho koncertu Bratislava Mozart Festival 2017.   

Poznámky

1    KÜSTER, K.: Mozart. A Musical Biography. (transl. M. Whittall) Oxford: Clarendon Press, 1996, s. 234–239.
2    NISSEN, G. N. von: Biographie W. A. Mozarts. Leipzig, 1828, s. 559–561.
3    Mozartov list otcovi z 12. 7. 1783. In: MOZART, W. A.: Briefe und Aufzeichnungen: Gesamtausgabe. (W. A. Bauer a O. E. Deutsch, eds.) 2. zv. (1777–1789), Kassel: Bärenreiter, 1962, s. 280.
4    PICHLER, C: Denkwürdigkeiten aus meinem Leben. Wien, 1844,
s. 179–181.
5    Termín prevzatý zo štúdie STREBEL, H.: Mozarts “Kegelstatt”-Trio in Es-dur KV 498 und seine Besetzung. In: Mozart-Studien 15, 2006, s. 165.
6    MOZART, W. A.: cit. dielo, 4 zv. (1787–1857) Kassel: Bärenreiter, 1963, s. 113 a 118.
7    V záhlaví rukopisu Mozart uvádza: „Juli 27, untern Kegelscheiben.“
8    SCHUMANN, Cl. – BRAHMS, J.: Briefen aus den Jahren 1853–1896 (B. Litzmann ed.) 2 zv. Leipzig, 1927; reprint Hildesheim und Wiesbaden, 1989.
9    MOZART, K.: Briefe, Aufzeichnungen, Dokumente 1782–1842. (Arthur Schurig ed.) Dresden: Opal-Verlag, 1922.









 

Aktualizované: 11. 05. 2020
x