Existuje viacero pozoruhodných skladateľov, ktorí sa preslávili v iných profesiách. Patrí medzi nich napríklad všestranný britský astronóm William Herschel (1738–1822), ktorý je autorom 24 symfónií. Z 19. storočia určite treba spomenúť princa Alberta, manžela britskej kráľovnej Viktórie. Okrem komponovania sa venoval tiež organu a jeho hru veľmi obdivoval Mendelssohn. Rozsiahly kompozičný odkaz po sebe zanechal nemecký spisovateľ E. T. A. Hoffmann (1776–1822), ktorý napísal 8 opier, balety, symfónie, ouvertúry i klavírne sonáty. Kompozícii sa venoval aj americký básnik Ezra Pound (1885–1972), autor opier Testament Françoisa Villona a Cavalcanti. Komponoval tiež americký baletný choreograf gruzínskeho pôvodu George Balanchine (1904–1983), ktorý študoval spolu s dirigentom Jevgenijom Mravinským. Zachovali sa tiež rané diela choreografa slávneho Ruského baletu Sergeja Ďagileva (1872–1929), hoci o jeho mladíckej tvorbe sa Rimskij-Korsakov nevyjadril práve lichotivo.
V 20. storočí sa ako nadaný autor prejavil napríklad hollywoodsky herec Clint Eastwood (1930), ktorý vydal album vlastných diel pod názvom Mystic River. Kompozícii sa venoval tiež spisovateľ Anthony Burgess (1917–1993), autor románu Mechanický pomaranč, ktorý neskôr sfilmoval režisér Stanley Kubrick. Burgess komponoval priebežne po celý život, písal symfónie, vytvoril muzikál a zanechal po sebe i operetu. Aj britský astronóm, talentovaný amatérsky hudobník a skladateľ Patrick Moore (1923–2012) bol mimoriadne plodný. Napísal až 70 skladieb, 3 opery a jeho diela nahral Royal Scottish National Orchestra. K ďalším slávnym (ne)skladateľom (nielen) z britských ostrovov však treba siahnuť o čosi hlbšie do histórie.
Šesť strún Henricha VIII.
Anglický panovník Henrich VIII. (1491–1547) získal vynikajúce vzdelanie. Vynikal v love, šerme, lukostreľbe, rytierskych súbojoch, zápasení, tanci, písaní poézie, speve a vynikajúco hral údajne aj na lutne, organe a čembale. Hudba sa stala Henrichovou celoživotnou vášňou. Sústredil rozsiahlu zbierku nástrojov, ktorá obsahovala desiatky fláut, violy, lutny, šalmaje, kornety a údajne vlastnil i jeden z prvých typov pianoly – virginal, ktorý údajne „hral sám“. Panovník bol uznávaný ako talentovaný hudobník i spevák a na dvor si pozýval len tých najlepších umelcov. Na vrchole slávy disponoval takmer stovkou hudobníkov a skladateľov. Jeho kapela bola dokonale zorganizovaná, fungovala na zmeny, aby mohla kráľovmu neukojiteľnému hudobnému apetítu poskytnúť už od prebudenia takmer nepretržitú hudobnú produkciu. Hudba, samozrejme, znela aj počas dámskych návštev v jeho budoároch. Henrich si budoval obraz renesančného polyhistora a jeho dvor bol centrom umeleckých inovácií a okázalých výstrelkov. Napísal veľké množstvo skladieb, z ktorých sa, bohužiaľ, veľká časť stratila. Výnimočná zbierka hudby z jeho čias, známa aj ako Henry VIII Songbook, je uchovávaná v Britskej knižnici v Londýne. Kniha obsahuje vyše 300 svetských skladieb dobových tudorovských skladateľov, pričom takmer tretinu zbierky tvoria kompozície pochádzajúce priamo od kráľa. Henrichovou najznámejšou skladbou je pravdepodobne Pastime with Good Company z roku 1509, ktorú napísal tesne po svojej korunovácii. Išlo doslova o hit, ľudia si pieseň spievali na uliciach i v tavernách a neskôr sa stala najobľúbenejšiou skladbou Henrichovej dcéry, budúcej kráľovnej Alžbety I. Mimoriadny hudobný talent sa u Tudorovcov dedil, keďže okrem výbornej čembalistky Alžbety sa aj Henrichova ďalšia dcéra, Mária I., stala vynikajúcou lutnistkou a v roku 1533 o nej súčasníci zanechali svedectvo ako o „vynikajúcej hráčke, súdiac podľa rýchlosti jej rúk a štýlu hrania.“
Filozofia vidieckej lásky
Francúzsky filozof a spisovateľ Jean-Jacques Rousseau (1712–1778) bol tiež skladateľom. Jeho rané diela ostali spočiatku bez povšimnutia, no úspech zaznamenala jeho opera Les Muses Galantes (1743) a Pygmalion (1776, jedna z prvých melodrám na hudbu Horacea Cogneta). Rousseau ďalej napísal 2 symfónie, množstvo inštrumentálnych diel, piesní, zanechal i duchovnú hudbu. Spomedzi opier je najznámejším dielom jednoaktovka Le Devin du Village (Dedinský veštec), ku ktorej Rousseau napísal aj libreto. Bolo to prvé dielo v repertoári Kráľovskej hudobnej akadémie, ktorého hudbu i text napísal ten istý autor. Premiéra sa uskutočnila v roku 1752 na kráľovskom dvore vo Fontainebleau v Théâtre du Palais-Royal. Kráľ Ľudovít XV. si dielo tak zamiloval, že Rousseauovi ponúkol doživotnú rentu, ten ju však odmietol. Opera sa stala jedným z najobľúbenejších diel doby a priniesla svojmu autorovi slávu a bohatstvo, dokonca ju uviedli na svadbe mladého kráľa Ľudovíta XVI. s Máriou Antoinettou. Svojím sentimentálnym, pastorálnym námetom sa odlišuje od talianskych opier 1. polovice 18. storočia, pričom nečerpá z mytológie, ale z Rousseauovho idealistického pohľadu na prírodu. Pastier Colin ľúbi svoju družku Colette, ale zároveň sa navzájom podozrievajú z nevery. Obaja hľadajú pomoc u dedinského veštca, aby im pomohol oživiť ich city. Po sérii bizarných zápletiek pár k sebe opäť nájde cestu a „žijú spolu šťastne až do smrti“. Úsmevne naivné libreto sprevádza svieža a nápaditá hudba. Rousseau bol už za života považovaný za úspešného skladateľa a hudobného teoretika. Obľúbená opera Dedinský veštec sa v roku 1768 stala predmetom paródie 12-ročného Mozarta v podobe singspielu s názvom Bastien a Bastienka, áriu Non, Colette n‘est point trompeuse z tejto opery neskôr zaranžoval Beethoven ako samostatnú pieseň.
Valčík z Jasnej Poľany
Spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj (1828–1910) študoval hudbu od útleho detstva a hodiny klavíra navštevoval aj v dospelosti. Jeho klavírna hra bola vraj veľmi rytmická a expresívna a repertoár obsahoval sonáty Mozarta, Chopinovu Baladu č. 4 i valčíky Johanna Straussa. Ako priateľ prominentných hudobníkov, akými boli Rubinstein, Čajkovskij či Tanejev, bol Tolstoj na ich koncertoch častým návštevníkom. Doma ho pravidelne navštevovali aj ďalší majstri ruskej hudby: Skriabin, Rachmaninov i Rimskij-Korsakov. Okolo roku 1850 sa Tolstoj pridal k skupine milovníkov hudby, v ktorej bol aj spisovateľ a muzikológ Vladimir Odojevskij. Členovia tohto krúžku amatérskych hudobníkov zároveň komponovali. Približne v tomto období Tolstoj napísal svoje jediné zachované dielo Valčík F dur – klavírnu miniatúru vytvorenú pravdepodobne s pomocou priateľa violončelistu Ippolita Zybina. Valčík je napísaný v štýle salónnej hudby 19. storočia.V roku 1906 Tolstoj dielko sám uviedol na spoločenskom večierku v spoločnosti, kde boli prítomní Sergej Tanejev a klavirista Aleksandr Goldenweiser. O diele položartom povedal: „Vzniklo v mladosti, ale už si ani nespomínam, či som ho vlastne napísal ja sám, alebo skladateľ, u ktorého som študoval.“ Tanejev i Goldenweiser vzápätí skladbu zapísali podľa sluchu do nôt a Goldenweiser o večierku po mnohých rokoch lakonicky napísal: „Keď sme v roku 1906 s Tanejevom navštívili Jasnú Poľanu, Lev Nikolajevič nám zahral svoju skladbu. Bolo to jedinýkrát, čo sme počuli Leva Nikolajeviča hrať.“ Goldenweiser, profesor moskovského konzervatória a pravidelný návštevník Tolstého domácnosti, si všimol, že Lev Nikolajevič, rovnako ako aj viacerí členovia jeho rodiny, bol hudobne nadaný, a vedel, že Tolstoj v mladosti trávil celé hodiny za klavírom a dokonca zamýšľal stať sa skladateľom. Lev Nikolajevič definoval hudbu ako „prostriedok, vzbudzujúci emócie prostredníctvom tónov“ a neskôr si zapísal do denníka, že „hudba je stenograf pocitov.“ Mal rád hudbu plnú vášnivého vzrušenia, s precízne vyjadreným rytmom a jasnou melodikou. Obzvlášť si cenil tvorbu Mozarta a Haydna. Keď počúval Chopina, zakúšal podľa vlastných slov „totálne umelecké uspokojenie“. Inštrumentálna hudba robila na Tolstého silnejší dojem než spev, preto opovrhoval všetkými operami, okrem Mozartových. Keď napríklad zhliadol Wagnerovho Siegfrieda, napísal naň v roku 1897 vo svojej knihe Čo je umenie? zdrvujúcu kritiku. Literárny i hudobný život Leva Nikolajeviča Tolstého boli veľmi bohaté, no plné paradoxov. Jedným z nich je aj fakt, že kým v literárnej sfére zanechal gigantický odkaz, jeho jediným hudobným dedičstvom ostáva miniatúrny valčík, ktorý trvá iba minútu a pol...
Nietzscheho hudobné aforizmy
Žiadny filozof nepreukázal také nadšenie pre hudbu ako Friedrich Nietzsche (1844–1900). Hudbe pripisoval vo svojej filozofii významnú úlohu. Považoval ju za nadradenú všetkým druhom umenia, lebo priamo vyjadruje život a metafyzický základ sveta. Preto ju vnímal ako najvyššiu umeleckú formu vyjadrenia: „Aj najhoršia hudba spolu s najlepšou poéziou môže stále tvoriť dionýzovský základ sveta.“ Raz dokonca vyhlásil, že život bez hudby je omyl. Je to podľa neho jediná vec, ktorá robí život znesiteľným. O jeho neobvyklom egu svedčí aj citát z roku 1887: „Ešte nikdy sa nenarodil filozof, ktorý by bol vo svojej podstate takým hudobníkom, ako som ja.“ Už v mladosti sa Nietzsche stal schopným klaviristom a vytrvalo komponoval. Napísal 50 diel, ktoré tvoria väčšinou krátke klavírne skladbičky a piesne. Nie sú to majstrovské skladby a flirtovanie veľkého filozofa s hudbou nebolo prijímané príliš pozitívne. Franz Liszt síce chválil ašpirujúceho skladateľa, no známy dirigent Hans von Bülow o jeho diele Manfred, ktoré mu Nietzsche poslal na posúdenie, drsne napísal, že ide o „najextrémnejšie dielo ubíjajúcej extravagancie“ a o „najnepríjemnejší a najnemuzikálnejší notový zápis, aký som kedy počul“. Jednu zo svojich skladieb predstavil aj Wagnerovcom, ale ani u nich sa nestretol s príliš veľkým nadšením. Nietzscheho najrozsiahlejším dielom je Hymnus na priateľstvo (Hymnus an die Freundschaft) – 20-minútová skladba, ktorú neskôr prepracoval pre zbor a orchester. Jeho klavírne skladby majú pokojný, hravý a improvizačný charakter vzletných aforistických miniatúr a vyžarujú z nich melanchólia a pôsobivá jemnosť. Kritika skladateľských pokusov však Nietzscheho viedla k tomu, že prestal komponovať a zameral sa na filozofiu. Svoje literárne diela v komentároch popisuje, akoby to boli hudobné skladby, napríklad knihu Tak vravel Zarathustra nazýva symfóniou, kým polemiku O genealógii morálky nazýva sonátou v troch častiach, pričom tempo, rytmus a melódiu jeho syntaxe údajne „viedla hudba“.
Klavírna sonáta doktora Živaga
Spisovateľ Boris Pasternak (1890–1960) sa narodil v prominentnej židovskej rodine v Moskve. Jeho otec Leonid bol slávny maliar, profesor výtvarného umenia a portrétoval okrem iných aj Tolstého, Rilkeho, Rachmaninova a Skriabina. Pasternakova matka, Rosa Kaufman, bola významná koncertná klaviristka, žiačka Rubinsteina a Leschetizkého. Pasternak ako jednu z prvých spomienok na detstvo uvádza, ako doma počúval koncerty, ktoré organizovala jeho matka. V mladosti Pasternak často navštevoval koncerty veľkých majstrov, Rachmaninova a Kusevického. Rodina vlastnila „daču“, kam často prichádzali na návštevu ruské umelecké celebrity. Pasternak mal pred sebou sľubnú hudobnú kariéru. Vynikajúce umelecké výsledky jeho matky ho však odrádzali, aby sa stal klaviristom. V roku 1903 sa rodina Pasternakovcov zoznámila so skladateľom Alexandrom Skriabinom, do tohto obdobia spadajú aj začiatky Pasternakovho komponovania. Skriabina veľmi obdivoval a bol svedkom vzniku jeho Symfónie č. 3 „Božskej poémy“. Ním povzbudený sa doslova vrhol na štúdium kompozície a nastúpil na moskovské konzervatórium. Po čase však začal mať pochybnosti o svojich hudobných schopnostiach, štúdium v roku 1910 ako 20-ročný prerušil a začal študovať filozofiu v Marburgu. O štyri roky sa vrátil do Moskvy, definitívne rozhodnutý pre literatúru a vydal prvú zbierku básní ovplyvnenú Alexandrom Blokom a ruskými futuristami. Vo svojej autobiografii píše: „Hudbu, milovaný predmet šiestich rokov práce, nádejí a úzkostí, som si odtrhol od srdca ako niečo, čo si cením nadovšetko. Zvyk improvizovať za klavírom ešte istý čas stále pretrvával, ale postupne ochabol. Potom som sa rozhodol od toho upustiť, prestal som hrať na klavíri, prestal som navštevovať koncerty a prerušil som styky s hudobníkmi.“ Hoci bol zhrozený brutalitou nového komunistického vedenia krajiny, v ZSSR zostal, zatiaľ čo jeho rodičia a sestry v roku 1921 emigrovali do Nemecka. Pasternak namiesto hudby vrhol svoje sily do literatúry so známym výsledkom: v roku 1958 získal Nobelovu cenu za román Doktor Živago. Z Pasternakových raných skladateľských čias sa zachovali tri skladby pre klavír: dramatické Prelúdium Es dur z októbra 1906 a Prelúdium gis mol, ktoré vzniklo o dva mesiace neskôr. Pasternakovým najrozsiahlejším dielom je však Klavírna sonáta, ktorú dokončil v júni roku 1909. Je jednočasťová a založená na prísnej sonátovej forme. Kým prelúdiá vykazujú silný Skriabinov vplyv, klavírna sonáta prezentuje Pasternakovu zrelosť a individualitu. Je to harmonicky odvážna kompozícia s častými zmenami predznamenaní a využitím chromatických disonancií. Zaujímavým v kontexte Pasternakovej hudobnej kariéry je fakt, že jeho druhou manželkou sa stala Zinajda Nejgauzová, predtým vydatá za slávneho klaviristu a zároveň Pasternakovho najlepšieho priateľa Genricha Nejgauza.
Groteska v orchestri
Komik Charlie Chaplin (1889–1977) sa hudbou zaoberal od útleho detstva. Jeho rodičia boli súčasťou anglickej kabaretnej scény, Chaplin na nej debutoval ako 5-ročný, v šoubiznise sa uchytil najskôr ako tanečník stepu. Od roku 1907 sa začal sám učiť hrať na husliach. Bol ľavák, a preto mal špeciálne husle s opačne natiahnutými strunami. Zároveň sa sám naučil hrať na aj na klavíri a violončele. S rozvojom zvukových a nahrávacích technológií využil Chaplin už v roku 1930 synchronizovaný orchestrálny soundtrack vo filme Svetlá veľkomesta. Bol hudobný amatér, neštudoval kompozíciu, nepoznal noty a pri orchestrácii využíval pomoc profesionálnych skladateľov Davida Raksina, Raymonda Rascha a Erica Jamesa. Napriek tomu, ako uvádza filmový historik Jeffrey Vance, „Hoci sa na spolupracovníkov spoliehal pri inštrumentácii, v hudbe mal vždy posledné slovo a v partitúre nebola ani jedna nota bez jeho súhlasu a odobrenia“. Chaplin bol súčasne autorom viacerých populárnych piesní: hitom sa stala napríklad Smile (pôvodne melódia témy lásky z Modernej doby), ktorú nahral Nat King Cole. Pieseň This Is My Song z filmu Grófka z Hong Kongu dokonca vyhrala britskú hitparádu a hudba k filmu Svetlá rámp získala v roku 1973 Oscara za najlepšiu pôvodnú partitúru. Vrcholom Chaplinovej kompozičnej kariéry je však inovatívna partitúra k filmu Moderná doba (1935–1936). Podľa oficiálnych dokumentov napísal hudbu Chaplin a aranžoval ju s pomocou hudobného režiséra Alfreda Newmana a skladateľa Davida Raksina. Hudba vznikala tak, že Chaplin sedel v kúpeľni a „hmkal“ melódie. Raksinovou úlohou bolo prepísať ich do partitúry a synchronizovať hudbu podľa situácie vo filme. Partitúra mala takmer 90 minút a celá nahrávka vznikla pod Chaplinovým dohľadom. Išlo o náročné 4-týždňové nahrávanie, počas ktorého Chaplin neustále experimentoval. Obsadenie orchestra dosahuje doslova symfonické proporcie a zvuková stopa filmu obsahuje aj občasné dialógy, zvukové efekty a zvuky rádia. Film a soundtrack k nemu zaznamenali obrovský úspech a od tohto filmu Chaplin písal hudbu k všetkým svojim filmom: Diktátor, Monsieur Verdoux, Svetlá rámp, Kráľ v New Yorku a Grófka z Hong Kongu. V rokoch 1942–1976 spätne dokomponoval hudbu k pôvodne nemým filmom Zlatá horúčka, Cirkus, Kid a Žena v Paríži.
Utajený skladateľ Sir Anthony Hopkins
O britskom hercovi Anthonym Hopkinsovi (1937) niektoré zdroje tvrdia, že „jeho školské roky boli neproduktívne, radšej sa ponáral do hlbín umenia, maľby, kreslenia a hry na klavíri, než aby navštevoval štúdium.“ Hopkins mal k hudbe intenzívny vzťah od útleho detstva. Ako 6-ročný sa začal v rodnom Margame učiť hrať na klavíri. Jeho matka podľa jeho slov snívala, že sa jej syn raz stane slávnym klaviristom a začiatky boli naozaj sľubné. „Absolvoval som prvé kroky na klavíri v našej predsieni s veľkými nádejami a očakávaniami, cvičil som tie prekliate stupnice, mučivé prstové cvičenia s takou vervou a neskrotnou vášňou, že moja mama uverila, že som nezastaviteľný.“ Toto nadšenie však vždy vydržalo maximálne polhodinu a Antohny Hopkins sa virtuózom nikdy nestal. No keď mal 12 rokov, začal improvizovať na klavíri, rozvíjať melodické línie a zapisovať ich na papier. Hoci komponoval a naučil sa kvalitne inštrumentovať orchestrálne skladby, jeho skladateľské aktivity ostali celé desaťročia popri hviezdnej hereckej kariére takmer v úplnom utajení. Iba najbližší vedeli o jeho skladateľských a improvizačných schopnostiach. Všetko sa zmenilo v roku 2001, keď huslista André Rieu vydal album, na ktorom sa nachádzala aj skladba And the Waltz Goes On, ktorú napísal iba 19-ročný Hopkins. O pár rokov bolo koncertne uvedené jeho dielo The Masque of Time a po desaťročiach „utajeného“ komponovania vydal v roku 2012 Hopkins album klasickej hudby pod názvom Composer. Nahral ho Birminghamský symfonický orchester a ide o prvú komplexnú nahrávku Hopkinsových skladieb, ktorá pozostáva z deviatich pôvodných diel a filmových partitúr. Album obsahuje aj hudbu k filmom, ktoré režíroval a zároveň v nich hral, ako napríklad Slipstream a August. Hopkins pri tejto príležitosti položartom vyhlásil: „Komponoval som hudbu celý život a ak by som bol býval nadanejší, mohol som ju študovať na konzervatóriu. Ale napokon som sa musel uspokojiť s herectvom.“ Vydaniu albumu predchádzal dňa 23. 7. 2011 slávnostný koncert, na ktorom Sir Anthony Hopkins predstúpil pred Birmighamský symfonický orchester, aby uviedol vlastné kompozície zo svojich najznámejších filmov. Na pódiu vyhlásil: „Hercom som sa stal čistou náhodou. Hudba bol pre mňa najväčší dar, aký som mohol dostať, lebo sa stala raketovým palivom, ktoré ma poháňalo vo všetkom, čo som v živote robil.“
Popularizačný cyklus Music Zoom: Netradičné rozprávanie o hudbe bola séria tematických prednášok hudobného publicistu Petra Katinu, ktoré pozostávali z hovoreného slova a hudby, a zameriavali sa na oblasť klasickej hudby, jazzu, world music a menšinových žánrov. Prednáškový cyklus bol uvádzaný v rokoch 2014–2016 v košických Kasárňach/Kulturparku.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.