Pred sto rokmi uzrel svetlo sveta „praotec“ elektronických hudobných nástrojov, ktorého zvuk vďaka svojmu typickému mysterióznemu až strašidelnému výrazu našiel využitie aj v detektívkach, hororoch či sci-fi filmoch. Môžeme ho počuť v znelke seriálu Star Trek (1966) alebo na začiatku filmu Vraždy v Midsomeri (1997). Po netradičnom nástroji siahli aj mnohé známe kapely ako Led Zeppelin, Pink Floyd, Plastic People of the Universe, ale oslovil aj skladateľov klasickej hudby. Vo svojich dielach ho využili aj Edgard Varèse, Alfred Schnittke, John Cage alebo Bohuslav Martinů.
Ako funguje
Theremin (alebo tiež etherphone) je vlastne prvým úplne bezdotykovo ovládateľným elektronickým hudobným nástrojom založeným na fyzikálnom princípe, keď sa v dôsledku priblíženia ruky alebo akejkoľvek inej časti tela k anténe nástroja mení elektrická kapacita medzi telom a anténou (kapacita je schopnosť hromadiť elektrický náboj pri určitom napätí). Theremin sa správa ako kondenzátor, ktorého vertikálna anténa funguje ako platňa kondenzátora a druhú platňu tvorí telo hráča. Dielektrikum (izolačné prostredie medzi platňami) tohto kondenzátora tvorí vzduch medzi anténou a hráčom.
Nezvyčajný nástroj pozostáva z drevenej skrine, v ktorej sa nachádzajú dva oscilátory (pod oscilátorom sa v tomto prípade myslí elektrický obvod produkujúci periodické vlnenie) a k skrini sú upevnené dve antény, horizontálna a vertikálna. Pravá ruka pôsobí na vertikálnu anténu a reguluje výšku tónu (frekvenciu), ľavá ruka pôsobí na horizontálnu a reguluje hlasitosť (amplitúdu). Čím bližšie k vertikálnej anténe sa hráč priblíži, tým vyššie frekvencie vznikajú, a čím bude ruka hráča bližšie k horizontálnej anténe, tým menšia je výška amplitúdy, a teda intenzita tónu je slabšia. Tónový rozsah je približne päť oktáv.
Podstatnou časťou thereminu je oscilátor, ktorý je napojený na anténu. Kapacita medzi rukou a anténou sa mení v závislosti od meniacej sa polohy ruky a jej vzdialenosti od antény a vlastností vzduchu (teploty, tlaku a vlhkosti). Hodnota tejto kapacity je však iba niekoľko pikofaradov, čo znamená, že zmena by bola slabo postrehnuteľná. Pri naladení oscilátora na rádovo vyššie frekvencie je vplyv kapacity ruky podstatne väčší, ľudské ucho je však limitované rozsahom počuteľného spektra (20 Hz–20 kHz). Možnosť presunúť túto zmenu frekvencie do počuteľného pásma poskytuje zmiešavač frekvencií, ktorý produkuje signál harmonického priebehu vytvorený zmiešaním signálov dvoch oscilátorov, pričom jeden z nich je nastavený na stabilnú frekvenciu, kým frekvenciu druhého možno meniť a jeho súčasťou je anténa.
Na zosilnenie výstupného signálu sa v prvých thereminoch používali elektrónky, ale neskôr ich nahradili tranzistorové zosilňovače, ktoré sú v mnohých aspektoch výhodnejšie. Pri prvých exemplároch bolo možné modifikovať len výšku tónu a intenzitu, v súčasnosti sa vyrábajú modely, ktoré umožňujú modifikovať aj farbu zvuku.
Farba zvuku thereminu je veľmi špecifická, pripomína sláčikový nástroj alebo ľudský hlas. Pre theremin sú charakteristické glissando a vibrato. Napriek jednoduchosti konštrukcie je však hra na tomto nástroji veľmi náročná, spočíva v odhadovaní presnej vzdialenosti rúk od antén. Napriek nepredstaviteľnej náročnosti presného intonovania sa nájde zopár odvážlivcov, ktorým sa podarilo theremin skrotiť; v súčasnosti je za virtuózku považovaná Nemka Carolina Eyck.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.