Innsbruck, dynamicky pulzujúce hlavné mesto rakúskej spolkovej krajiny Tirolsko, známe predovšetkým ako stredisko zimných športov a turistiky, je zároveň jedným z dôležitých rakúskych kultúrnych, umeleckých, hospodárskych a vedeckých centier, ktoré od čias antiky ťažilo zo svojej polohy ako severo-južnej cezalpskej spojnice.
Od 14. do 17. storočia bolo mesto, ležiace v objatí alpských končiarov v širokom údolí rieky Inn, sídlom habsburských arcivojvodov, ktorí tu prevádzkovali významnú dvornú kapelu – bohato obsadený orchester a spevácky zbor. Jej slávnymi kapelníkmi, organistami a skladateľmi boli také osobnosti ako Paul Hofhaimer, Jacobus Regnart, Heinrich Isaac a Antonio Cesti, ktorí v období renesancie a baroka boli garantmi vysokej kvality hudobných produkcií vrátane veľkolepých hudobnodivadelných podujatí. Na túto bohatú hudobnú tradíciu nadviazali roku 1963 Hradné koncerty na zámku Ambras a od roku 1979 organizovaný veľkolepý medzinárodný letný Festival starej hudby, v rámci ktorého pravidelne hosťujú vedúce osobnosti v oblasti interpretácie európskej hudby minulých storočí. Jedným z dramaturgických vrcholov každého festivalu sú neraz už legendárne operné produkcie kľúčových skladateľov tohto žánru, počnúc Monteverdim až po Mozarta, pričom jedným z programových cieľov je aj oživenie neprávom zabudnutých hudobnodramatických diel.
Od roku 1997 je umeleckým riaditeľom festivalu popredný kontratenorista a dirigent René Jacobs. Stredobodom jeho záujmu je vokálny a dramatický repertoár – pre jeho realizáciu mu Innsbruck poskytuje už tradične vynikajúce podmienky. Motto 32. ročníka festivalu „Čas zázrakov“, extrahované z posolstva ústredných hudobnodramatických diel (Händelovho oratória Belshazzar a Pasquininho oratória Il martirio di Sant’ Agnese), osvetlí krátky citát z festivalových materiálov: „Či ide o starozákonnú správu z Babylonu alebo poetický Dávidov žalm, či o povznášajúcu výpoveď sv. Agnesy Rímskej – nábožné texty sa pokúšajú na základe historickej skutočnosti vysvetliť, že život človeka na zemi, medzi sklamaním a triumfom, medzi skľúčenosťou a víziou, nie je ničím iným ako časom zázrakov.“
Toto krásne a zároveň flexibilné motto zastrešilo nielen podujatia provokujúce k zamysleniu, meditácii ale aj tie, určené pre číre potešenie, teda celý pestrý festivalový program, vrátane spoločenských podujatí s hudbou v prekrásnom prírodnom a historickom prostredí kostolov, siení a parkov mesta Innsbruck a jeho okolia.
Popri spomínaných dvoch veľkých produkciách boli na programe rozsiahle vokálno-inštrumentálne koncerty, početné koncerty menších, aj komorných zoskupení či sólové vystúpenia. A tak si návštevníci tohtoročného festivalu mohli vypočuť zbory i menšie vokálne súbory: RIAS Kammerchor Berlin, Concerto vocale, Cantus Cölln, Innsbruck Festival Chorus, inštrumentálne súbory: Akademie für Alte Musik Berlin, moderntimes_1800, Capella de la Torre, Concerto Palatino, Academia Montis Regalis a Quatuor Mosaïques, vokálno-inštrumentálne súbory: Ensemble Concordia, Ensemble Clément Janequin, Ensemble Il Gardellino, ako aj početných, neraz skvelých vokálnych sólistov a na dvoch inštrumentálnych recitáloch čembalistu Kennetha Weissa či gambistu Juana Manuela Quintanu. Počas svojho pobytu na festivale som mala príležitosť zúčastniť sa na predvedeniach Händelových a Caldarových oratórií a na koncerte z vokálnej a inštrumentálnej tvorby Guillauma Costeleya.
Ústrednou produkciou festivalu bolo scénické predvedenie Händelovho oratória Belshazzar (Baltazár), pripravené v koprodukcii s Deutsche Staatsoper Unter den Linden v Berlíne a festivalom v Aix-en-Provence. Verejnosti bolo toto veľkolepé dielo prezentované ako „politthriller“, rozprávajúci starozákonný príbeh (Daniel 5, 1) o spravodlivom treste Boha za neukojiteľnú túžbu po moci, za absenciu akýchkoľvek zábran a za ponižovanie celých národov na jednej strane, ale aj o spravodlivom vyslobodení z tyranie (aj za cenu vraždy) na strane druhej, príbeh, ktorý skladateľovi, rodenému dramatikovi poskytol množstvo príležitostí a podnetov na spracovanie. Jednu z hlavných úloh (nie po prvýkrát u Händela) tu zohráva zbor, striedajúci svoju identitu medzi komentátorom, spupnými a zvrhlými Babylončanmi, strohými perzskými „okupantmi“/osloboditeľmi a utláčanými Židmi – ich od počiatku evidentná morálna nadradenosť sa napokon ako dôsledok dramatických udalostí zmení na faktické víťazstvo nad utláčateľom.
Túto viacvrstvovú úlohu hlasovo, štýlovo, intonačne i herecky majstrovsky zvládol RIAS Kammerchor z Berlína, ktorý – azda nepreháňam – bol víťazom celej produkcie. Hneď za ním, a vlastne v jednom rade s niektorými vynikajúcimi sólistami, zaujal svojou interpretáciou berlínsky súbor Akademie für Alte Musik, ktorý patrí medzi popredné telesá svojho druhu (založený roku 1972 v bývalej NDR). Spomedzi sólistov spevácky i hereckým stvárnením vynikli sopranistka Rosemary Joshua, zosobňujúca zložitú postavu Nitocris, matky vládcu a tyrana Baltazára a Bejun Mehta, jeden z najvýznamnejších kontratenoristov súčasnosti, stvárňujúci postavu Cyrusa, múdreho a ľudského kráľa Peržanov, ktorý vyslobodil Židov z babylonského zajatia.
Hlavnej a náročnej postavy zvrhlého Baltazára sa ujal spevácky o poznanie menej pútavý Kenneth Tarver, réžiou (Christof Nel) zámerne vedený – zjavne v súlade s rytmickou strohosťou „svojej“ hudby – k akejsi strohej štylizácii, znázorňujúcej jeho odľudštenosť (podobne stroho pulzujúci je aj rytmus zboru Babylončanov).
Gobrias (Neal Davies, bas), ktorý sám pocítil krutosť Baltazárovu, keď tento zavraždil jeho syna, je lyrická postava s múdrosťou starca; Cyrusov poradca Daniel, židovský prorok (Kristina Hammerström, alt), pod ktorého vplyvom sa na vieru v pravého Boha obrátila Nitocris, vylúšti rúhajúcemu sa Baltazárovi záhadný a skazonosný nápis objavujúci sa na múre uprostred najväčších orgií Babylončanov, pijúcich z posvätných nádob ukradnutých z jeruzalemského chrámu. „Mene, tekel, ufardim“ (zrátaný, zmeraný, rozdelený) zvestuje nastávajúci zánik moci tyrana.
Scéna Rolanda Aeschlimanna s variabilnými vysokými stupňovitými šedými múrmi, znázorňujúcimi pravdepodobne babylonský vežový chrám, nedáva priestor mnohým optickým kúzlam a je pre účinkujúcich azda chvíľami dosť náročná. Rovnako triezve boli aj kostýmy (Bettina Walter). Prudkým kontrastom k tejto zámernej, či vynútenej jednoduchosti bola Händelova hudba i jej interpretácia pod vedením René Jacobsa, ktorý si s účinkujúcimi – napriek nie príliš jasným dirigentským gestám – zrejme vynikajúco rozumel a vyťažil z nich maximum výrazu skrytého v partitúre.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.