Dielo žiadneho z veľkých hudobníkov baroka nie je azda také problematické zadefinovať ako tvorbu Georga Friedricha Händla. Napriek tomu, že svoj štýl ovládal majstrovsky omnoho skôr ako Johann Sebastian Bach, nikdy sa k žiadnej umeleckej forme nepripútal. Je takmer nemožné zistiť u neho premyslený vývoj – jeho umenie vzniká z náhodných impulzov, odráža v sebe národ, čas, či dokonca módu, prijíma vplyvy z iných štýlov, pokojne berie za svoje cudzie myšlienky.
Hoci nemeckí hudobní géniovia mali nadanie pretaviť cudzie myšlienky a formy do syntézy, predsa je vzácne nájsť medzi nimi taký veľký objektivizmus v uchopení štýlu, také „odosobnenie“, ktoré je Händlovým poznávacím znamením. Za značnú časť tohto objektivizmu bol skladateľ zaviazaný Taliansku, kde prežil niekoľko rokov svojej mladosti a umeleckého vyzrievania. Nikto iný zo skladateľov, ktorí neboli Talianmi, sa nedostal tak blízko homérskemu géniu Stredozemného mora ako Händel.
Florencia
Na Apeninskom polostrove, na pôdu ktorého vstúpil Georg Friedrich Händel prvýkrát na jeseň roku 1706, vládla v tom čase atmosféra nepokoja a politickej nestability. Tento stav bol výsledkom ambícií Eugena Savojského i odvekých územných záujmov Španielska, Francúzska a Rakúska. Z významných kultúrnych centier na severe prežívala toto búrlivé obdobie v určitej nezávislosti len Florencia pod vládou Mediciovcov. Vďaka priateľstvu Händla a Giana Gastona Mediciho (1671–1737) sa môžeme domnievať, že mesto bolo prvou skladateľovou zastávkou v Taliansku. Toskánsky korunný princ Ferdinando, starší brat Giana Gastona, sa dobre vyznal v hudbe a miloval operu. Istý čas bol v úzkom kontakte s Alessandrom Scarlattim (1660–1725), s ktorým sa však tesne pred Händlovým príchodom nepohodol. O tom, čo presne Händel vo Florencii robil, neexistujú žiadne informácie. Jeseň a zima roku 1706 sú bielym miestom v jeho životopise.
Rím
V denníku rímskeho kronikára Francesca Valesia Diario di Roma je pri dátume 14. január 1707 zapísaná táto správa: „Do nášho mesta prišiel Sas (Sassone), vynikajúci čembalista a skladateľ. Dnes preukázal svoju šikovnosť v hre na organe v kostole S. Giovanni in Laterano, kde vzbudil všeobecný údiv.“ Je pravdepodobné, že Händel prišiel do Ríma ešte pred spomínaným dátumom. Nádherné zhudobnenie Žalmu 109/110 Dixit Dominus, dokončené v apríli roku 1707, je prvou doloženou Händlovou rímskou duchovnou skladbou, pravdepodobne začatou ešte vo Florencii. Vzhľadom na svoju popularitu a umelecké renomé mal Händel v Ríme prístup k najvýznamnejším mecénom umenia, v ktorých palácoch sa konali tzv. Accademiae degli Arcadi, stretnutia aristokracie a umelcov. Najčastejšie boli u mladého kardinála Pietra Ottoboniho, no konali sa i u kardinála Pamphiliho, markíza Ruspoliho alebo kardinála Colonnu. Domáce koncerty u Ottoboniho viedol jeho dôverný priateľ, huslista Arcangelo Corelli (1653–1713). Návštevníci tu však mohli stretnúť aj Alessandra Scarlattiho, Benedetta Marcella (1686–1737) alebo Bernarda Pasquiniho (1637–1710).
Händla nemohli v čase jeho pobytu v Taliansku prijať za právoplatného člena Arkádie, pretože ešte nedosiahol predpísaný vek 24 rokov. Je pravdepodobné, že skladateľ sa tu zblížil s Corellim, ktorého vplyv cítiť v Händlovej inštrumentálnej hudbe. Vplyv Scarlattiho hudobného myslenia je zase zrejmý z Händlových vokálnych diel. Z tohto obdobia pochádza aj príhoda, údajne spôsobená uvedením Händlovho diela Il triomfo del Tempo. Corelli sa sťažoval na obtiažnosť určitých pasáží predohry, ktoré sa mu napriek Händlovmu vysvetľovaniu nedarilo zahrať. Napokon mu Händel zobral husle a problematickú pasáž zahral. Skormútený Corelli údajne poznamenal: „Ale môj milý Sas, táto hudba je vo francúzskom štýle, ktorému ja nerozumiem.“ Neskôr Händel nahradil ouvertúru sinfoniou podľa talianskej módy. Od mája do októbra 1707 sa Händel evidentne venoval komponovaniu kantát pre markíza Francesca Ruspoliho, u ktorého býval a tešil sa jeho obdivu a priazni.
Mnohé z týchto diel zazneli v paláci Bonelli na námestí Piazza dei Ss. Apostoli pri tzv. „konverzáciách“ (conversazioni), konajúcich sa vždy v nedeľu odpoludnia. Händlov rímsky pobyt prerušila cesta do Florencie, kde sa na jeseň roku 1707 zúčastnil premiéry svojej prvej opery neskôr nazvanej Rodrigo. Veľká časť partitúry tohto diela je bohužiaľ nezvestná. Do Ríma sa Händel vracia opäť vo februári 1708 a usídli sa opäť u Ruspoliho. Ôsmeho apríla 1708 bolo v paláci Bonelli uvedené nové, nadherne inštrumentované Händlovo oratórium La Resurrezione (Zmŕtvychvstanie) na text Carla Sigismonda Capeceho. Politická klíma sa náhle dramatizuje a Händel sa pre istotu chystá na odchod. Keď pápež Kliment necháva zamurovať rímske brány, ďalej nečaká a „opúšťa krásne kvitnúce záhrady tiberské, drahé múry, milované bralá“, ako to zhudobnil vo svojej kantáte Partenza di G. B. HWV 168.
...viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.