Ako sa to veľkým umelcom v našich končinách stáva, aj k talentu najväčšej českej opernej speváčky sa jej rodní spočiatku zachovali macošsky. Pri predspievaní v pražskom Národnom divadle roku 1897 jej riaditeľ Šubert doporučil, aby si dala sprchu a menej sa pri speve rozčuľovala. Druhý „úder“ na sklonku bohatej umeleckej činnosti jej roku 1925 uštedrilo vedenie pražského Konzervatória, ktoré ju odmietlo s odôvodnením, že nemá pedagogickú prax.A keďže šťastie bolo k nej vrtkavé aj v jej súkromnom živote, do úst hlavnej hrdinky autobiografického románu vložila slová: „Nemám talent k správnemu, trvalo pokojnému a šťastnému životu. Pre ten sa musí človek narodiť. Neviem, kde by som toto šťastie mala hľadať.“
A keďže šťastie bolo k nej vrtkavé aj v jej súkromnom živote, do úst hlavnej hrdinky autobiografického románu vložila slová: „Nemám talent k správnemu, trvalo pokojnému a šťastnému životu. Pre ten sa musí človek narodiť. Neviem, kde by som toto šťastie mala hľadať.“
Narodila sa v Prahe 26. februára 1878 ako Emilia Pavlína Kittlová v umelecky založenej rodine. Už ako šestnásťročná napísala svoju prvú divadelnú hru, no od r. 1892 sa venovala predovšetkým súkromnému štúdiu spevu u manželov Loeweových. Marie Loeweová, rodená Destinn, bola svojho času primadonou La Scaly a svojej žiačke sa venovala denne. Spevácku dráhu začala Destinnová v Dvorskej opere v Berlíne, čoskoro si osvojila ako umelecké meno dievčenské meno svojej učiteľky a do pražského Národného divadla sa (ako hosť) dostala až r. 1901 (v „Zlatej kapličke“ vystúpila dokopy v 82 predstaveniach), no riadnou členkou súboru sa nikdy nestala. Už na samom začiatku svojej kariéry (r. 1901) spievala Wagnerovu Sentu v Bayreuthe, r. 1904 po prvý raz vystúpila v londýnskej Covent Garden a r. 1908 v Metropolitnej opere v New Yorku, kde sa stala jednou z najlepšie platených operných hviezd (za 6 mesiacov sezóny 1910/1911 zarobila takmer 24 000 dolárov).
Jedným z kulminačných bodov jej speváckej dráhy sa stala účasť vo svetovej premiére Pucciniho operného westernu Dievča zo západu, v ktorom bola pod taktovkou Artura Toscaniniho partnerkou Enrica Carusa. Členkou súboru zostala do r. 1916 a po skončení vojny sa do MET vrátila ešte v sezóne 1919/1920. Potom už spievala len v Európe i v Čechách, viac na koncertoch ako na javisku. Napriek tomu, že si udržala sviežosť svojho hlasu, divadelní intendanti stratili o ňu záujem, k čomu mohla prispieť aj skutočnosť, že jej vždy dosť mohutná postava sa rokmi zaokrúhlila ešte viac (prírastok na váhe predstavoval takmer 30 kg). Jej posledný recitál v pražskom kine Na Slovanech r. 1929 prebehol v nedôstojných podmienkach a s nezáujmom pražskej kultúrnej verejnosti (na rozdiel od okázalého pohrebu).
Pod jej bratislavské vystúpenia sa podpísal riaditeľ SND Oskar Nedbal, ktorý ju už predtým často sprevádzal (vo Viedni, Prahe i v Paríži) ako klavirista či dirigent. R. 1923 spievala v SND Miladu v Smetanovom Daliborovi, titulnú rolu v Pucciniho Madama Butterfly a r. 1925 svoju exportnú Toscu, ktorou svojho času poburovala pražskú, voči talianskej opere zaujatú kritiku. Ďalšie Nedbalove pozvania r. 1929 už odmietla zrejme zo zdravotných dôvodov (doslovného fyzického i psychického rozkladu osobnosti). Jej kedysi rozprávkové honoráre sa rozplynuli kvôli nákladnej údržbe zámku v Stráži nad Nežárkou, ktorý bol so svojimi tridsiatimi miestnosťami a zámockou oborou oázou pokoja v jej turbulentnom živote. Umelkynino citlivé vnútro bolo často prekryté vonkajšími prejavmi extravagantnosti. V spálni mala vedľa postele sochu kostlivca, nechala sa filmovať v klietke so štrnástimi levmi, pred koncertom zo slovanských opier sa po berlínskych uliciach preháňala v ruskej trojke a inscenovala na vyšehradskom brale hudobnú kompozíciu bezvýznamného skladateľa o legendárnej Libuši na vlastný text. Veľa fám koluje o jej intímnom živote. Žiadna z jej dlhodobejších lások (cyklista Jiří Vodílek, arabský barytonista Dinh Gilly, šafár na jej majetku, z ktorého sa pod menom Mario Roman pokúšala urobiť speváka, klavirista Lapeyre sprevádzajúci ju na turné, či o dvadsať rokov mladší letec Josef Halsbach) nedosahovala jej formát. Popri speve sa pokúšala o kompozíciu piesní, bola vášnivou zberateľkou starožitností (vrátane jedného Rembrandta).
Vytrvalo sa snažila presadiť aj ako spisovateľka (nedokončený román Pan doktor Casanova, román Ve stínu modré růže a množstvo divadelných hier a básní, vrátane vlastného epitafu) a do nemčiny preložila Zeyerovho Radúza a Mahulenu. Nespochybniteľným zostáva jej české vlastenectvo. Nie celkom doložená je jej úloha kuriéra medzi zahraničnými a domácimi českými národovcami pri návrate do vlasti r. 1916. R. 1917 sa pripojila k proklamácii českých spisovateľov a sama zorganizovala prevolanie Českej obce umeleckej, ktoré podpísali Novák, Suk, Kovařovic, Ostrčil, Foerster, Janáček a ď. Svoju lásku k vlasti preniesla aj na javisko. Do repertoáru MET presadila Smetanovu Predanú nevestu, na koncertoch vždy uprednostňovala český piesňový repertoár, hoci paradoxne v divadle nevystúpila ani v jednej z Dvořákových či Janáčkových opier. V rokoch najväčšej slávy si vyslúžila obdiv skladateľov Richarda Straussa, Giacoma Pucciniho i Leoša Janáčka, nemeckého cisára Wilhelma II. (ktorý jej daroval zlatý náramok s briliantami), získala štátne vyznamenanie francúzskeho prezidenta a
r. 1911 sa jej dostalo cti spievať na slávnostnej korunovácii anglického kráľa Juraja V.
Pamätníci jej vystúpení sa zhodujú v tom, že jej hlas mal krásne zamatové zafarbenie a vrcholil v nádherných kovových výškach. Hudobní historici poznamenávajú, že medzi vokálnu extratriedu sa vypracovala až vďaka vplyvu berlínskeho dirigenta dr. Karla Mucka, ktorého zobrazila aj vo svojom autobiografickom románe. Taktiež platí, že jej odklon od Wagnera k talianskej opere po dvojročnom pôsobení v Bayreuthe a priaznivom ohlase u Cosimy Wagnerovej spôsobili jej umelecké kontakty s Enricom Carusom, ktoré ju presvedčili o jej umeleckej doméne. Pravda, dramatickejším verdiovským sopránom nemôže robiť problém zvládnuť Sentu z Holanďana, Elzu z Lohengrina alebo Alžbetu z Tannhäusera, no jej vrcholnými kreáciami sa čoskoro stali Verdiho Aida, Pucciniho Tosca a Madama Butterfly. Od samého začiatku (na nevôľu českej kritiky) však spievala viaceré veristické party, najmä Santuzzu a Neddu, Pucciniho Manon a Mimi ale aj Maddalenu zo Chéniera, Martu z Nížiny, Ricky z Franchettiho Germanie či Elsbeth v neúspešnom Leoncavallovom pokuse zapáčiť sa nemeckému cisárovi operou Roland z Berlína. Jej repertoár bol pomerne široký, veď len počas berlínskeho angažmánu naštudovala takmer 60 úloh.
Z Mozarta spievala Donnu Annu, Paminu a Grófku, ďalej Gluckovu Euridyku, Weberovu Agátu, už spomínané wagnerovské party doplnila o Evičku z Majstrov spevákov norimberských. Svoj francúzsky repertoár začala budovať interpretáciou Bizetovej Carmen (s ktorou neveľmi šťastne debutovala v pražskom Národnom divadle), nasledovali Margaréta z Fausta a Valentina z Hugenotov, ale aj úlohy, ktoré sú dnes doménou mezzosopranistiek – Mignon a Dalila. Ruský repertoár predstavovali Čajkovského Tatiana a Líza. K jej najväčším úspechom patrila Straussova Salome, ktorú r. 1907 spievala v Berlíne dvanásťkrát, no potom sa jej zriekla, pretože ju považovala za priveľmi ťažkú a nie celkom vhodnú pre svoj hlas. Najpočetnejší bol prirodzene jej taliansky repertoár. Okrem už spomínaných veristických opier to boli Ponchielliho Gioconda, z Verdiho popri nedostihnuteľnej Aide aj Leonora z Trubadúra a Amelia z Maškarného bálu či Alice Fordová z Falstaffa, pričom nesmieme zabudnúť, že v jej časoch Don Carlos či Simone Boccanegra (nehovoriac vôbec o ranej majstrovej tvorbe) ešte len čakali na znovuvzkriesenie.
K najexponovanejším i najslávnejším úlohám patrila už spomínanná Minnie z Dievčaťa zo západu, úloha, ktorú si obľúbila až postupne a ktorá je v nárokoch porovnateľná s Turandot. Skutočnosť, že prevažná väčšina jej umeleckej dráhy prebiehala vo svetových metropolách, a teda mimo Čiech, pravdepodobne spôsobila, že napriek skutočnému vlastenectvu bol jej český operný repertoár značne obmedzený. Okrem jediného predstavenia Fibichovej Šárky to vlastne boli len tri smetanovské kreácie: Mařenka, Milada a Libuša. Interpretáciu prvej z týchto úloh kritika nehodnotila celkom jednoznačne, jej jedinečnú Libušu neskôr zatienila v Prahe Libuša Bulharky Kristíny Morfovej (mimochodom pedagogičky nášho prvého tenoristu Janka Blaha), takže najvyššie bola hodnotená jej Milada z Dalibora, ktorého sa jej podarilo pretlačiť (s neveľmi šťastnými Mahlerovými škrtmi) aj do repertoáru svetových divadiel. Zato z českej piesňovej tvorby okrem osvedčených opusov Smetanu a Dvořáka pravidelne uvádzala piesne svojho priateľa Jindřicha Jindřicha.
Speváčkino vokálne umenie (vzhľadom k primitívnej technike nahrávania) dokumentujú nahrávky na platniach veľmi neplnohodnotne. Za raritu konca prvej dekády 20. storočia možno považovať dva operné komplety nahrané v Berlíne – Faust a Carmen (na 17. resp. 18 platniach). Podľa českých historikov nahrala medzi rokmi 1901 a 1921 dohromady až 219 ukážok operných árií alebo piesní (vrátane národných a ľudových). Z partnerov na nahrávkach sú vari najznámejší tenoristi Giovanni Zenatello (zakladateľ festivalu vo veronskej Aréne), John Count McCormack, Giovanni Martinelli a Čech Otakar Mařák, kým s častým javiskovým partnerom Carusom nahrala skôr menej známe ukážky (dueto z vtedy ešte zriedkavo uvádzanej Donizettiho Lucrezie Borgie a dueto z Gomesovej opery Il Guarany).
Generáciám posledných desaťročí sprostredkoval jej osudy a odlesk jej umenia aspoň film Jiřího Krejčíka Božská Ema (1979), v ktorom speváčku hrala Božidara Turzonovová a naspievala Gabriela Beňačková. Umelkyňa zomrela pred osemdesiatimi rokmi 28. januára 1930, čím v odchode na večnosť o jedenásť mesiacov predbehla priateľsky nakloneného skladateľa a dirigenta Oskara Nedbala.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.