Ján Cikker (1911–1989). Život a dielo II.

Skladateľ Ján Cikker bol počas svojho života rešpektovanou osobnosťou európskeho formátu. V minulom čísle Hudobného života sme sledovali jeho životnú cestu od detstva v Banskej Bystrici, cez roky štúdií v Prahe a Viedni, až po prvé úspechy na operných javiskách. V druhej časti prinášame pohľad na ťažiskové opusy skladateľa, ktoré mu priniesli nielen prestížne medzinárodné ocenenia, ale aj nezmyselné problémy
prameniace v závisti a nepochopení.

Beg Bajazid (1955) 

„Dlho som hľadal námet na libreto novej opery. A tu idem po ulici a pristavím sa pri výklade kníhkupectva. Obzerám si knihy a v tom ma upúta publikácia pre mládež. Na farebnej obálke vyčačkaný Turek s veľkým jatagánom a pred ním kľačí stará slovenská mať. Hovorím si: veď je to pekné. Vošiel som do kníhkupectva a kúpil som si tú knihu Sama Chalupku: Turčín Poničan. A to bol začiatok mojej opery Beg Bajazid.“ Dvadsiatehoštvrtého apríla 1955 priniesol Ján Smrek Cikkerovi libreto k druhej opere. Skladateľ sa pustil do komponovania zápisom v denníku: „Pane, dovoľ mi, aby som Ti postavil nie veľkú katedrálu, ale aspoň malý kostolík.“ Pred Vianocami bol hotový klavírny výťah a skladateľ si zapísal tieto slová: „Túto operu nerobil som ja, ale niekto iný – alebo Iný – vo mne. – Ďakujem Ti z úprimného srdca – Ježiško!“ V júni 1956 sa uskutočnila prehrávka v pražskom divadle v prítomnosti dirigentov Chalabalu, Vogela, Krombholca a režiséra Pujmana. Beg Bajazid mal byť podľa dirigenta Zdeňka Chalabalu uvedený v Prahe v septembri 1957. Vo februári toho roku sa uskutočnila bratislavská premiéra. Aj táto opera zožala na záver veľké ovácie a tridsaťminútový aplauz.

Skladateľ však nebol veľmi spokojný, výhrady mal najmä k Wasserbauerovej réžii. O mesiac neskôr bola premiéra Bajazida v Košiciach. Postavu Bajazida stvárnil Imrich Jakubek a s jeho výkonom bol skladateľ veľmi spokojný, rovnako s postavou Katky v podaní Anny Polákovej a Bega Hassana v naštudovaní Gejzu Zelenaya. Mimoriadny úspech zaznamenal Beg Bajazid o rok neskôr vo Wiesbadene. V Drážďanoch odmenilo obecenstvo skladateľa dvadsaťminútovým aplauzom, rovnako v Szegede, ale i doma v Banskej Bystrici. Atribút „národná“ možno bez váhania prisúdiť aj tejto Cikkerovej opere . Dej čerpá z národných dejín a vracia sa do čias tureckej invázie v 16. storočí, pričom myšlienkou libreta sa stala láska k vlasti a slobode. Východisko pre výstavbu diela tvorila metóda odskúšaná už v Jurovi Jánošíkovi. Silné obsahové kontrasty prirodzene prechádzali do hudobných konfrontácií: turecký svet charakterizovaný chromatickými melizmami a folklórne intonácie pri obrazoch života slovenských sedliakov. Cikkerovým cieľom bolo slovom i hudbou vyjadriť prosté myšlienky ľudovej balady. Dielu boli však vyčítané rôzne ideové i dramatické nedostatky, predovšetkým rozprávkovosť a folklorizmus.  

Tiene (1958)  

Vážne cievne ochorenie (Bürgerova choroba), ktorým Ján Cikker trpel, vyústilo v hrozbu amputácie nohy. Podľa odporúčania lekárov skladateľ nastúpil na liečbu v kúpeľoch Sliač. Tam začal v januári 1958 pracovať na svojej ďalšej opere: „Začal som písať tretiu operu na Sliači počas mojej liečby – slnko a sneh! – Dickens! – Nie ‚V mene Božom‘ ale ‚Menu Božiemu‘.“ O pokore skladateľa svedčí i veta v denníku 24. 4. 1959: „Dokončil som so svojím malým talentom inštrumentáciu mojej tretej opery Tiene. Deo gratias!“ Hoci Tiene začali v Národnom divadle študovať a premiéra bola určená na november 1959, po siedmich mesiacoch skladateľovi divadlo oznámilo, že dielo napokon neuvedú. Argument: odťažitý námet. Zjazd slovenských skladateľov 4. 12. 1959 operu odsúdil. Skladateľ neskôr spomínal: „Nemýlim sa, ak niečo hovorím o pravom vinníkovi, keď mám na mysli Zväz skladateľov. Referát čítal Kardoš, predseda Suchoň:‚...umožňuje myšlienky, ktoré sú nášmu svetonázoru nepriateľské‘. – Ferenczy mi držal ruku a upokojoval ma.“ K svetovej premiére opery Tiene pod názvom Večer, noc a ráno napokon došlo 5. 10. 1963 v Kasseli na Kasseler Musiktage. Dirigoval Christoph von Dohnányi, réžie sa vynikajúco zhostil Hans Neugebauer. Opera mala veľký úspech a skladateľ si poznamenal: „Konečne mi ožil chudák Scrooge!! Po všetkých ťažkostiach....“ O mesiac neskôr uviedla pod názvom Mr. Scrooge operu aj bratislavská scéna. Dirigoval Ladislav Holoubek, réžiu mal Karel Jernek. Najviac však skladateľovi konvenovala košická inscenácia z roku 1984. V kompozičnom spracovaní Vianočnej rozprávky Charlesa Dickensa (skladateľ libreto napísal sám) vidno v porovnaní s predchádzajúcimi opernými dielami veľké rozdiely. Mr. Scroogeom začína Ján Cikker novú etapu. Svedčia o tom nielen literárne námety z európskej literárnej tvorby, ale i skutočnosť, že toto dielo je už vyhraneným typom deklamačnej opery, kde je nositeľom dramatického diania orchester ako tlmočník citov a myšlienok hlavných postáv.  

Vzkriesenie (1959)  

Na Tolstého Vzkriesenie upozornil Cikkera 3. apríla 1959 publicista a dramaturg Gabriel Rapoš. Skladateľ sa hneď po prečítaní románu pustil do spracovania libreta: „Libreto i celú operu som písal ako v tranze, vo vytržení a vložil som do hudby zúfalosť a rozháranosť svojej duše. Ku koncu som sa však zmieril s osudom – aj to som dal do hudby. Bože môj! Štvrtá opera!“ Premiéra Vzkriesenia sa uskutočnila 18. 5. 1962 v pražskom Národnom divadle. Hodnotenie skladateľa bolo priaznivé: „Výborný Krombholc, výborný Jernek, výborná scéna, a výborná Miková. Len škoda, že z ideologických dôvodov postoj Nechľudova v poslednom obraze bol zmenený...! Ohromný úspech, ohromná ozvena hlavne v Prahe a u cudzincov. – (Pražská jar!) – Matka (70-ročná) tajne pricestovala na premiéru! – Vynikajúce predstavenie, jeden z vrcholov festivalu – hovorili. Dielo je väčšie, než som si myslel, nové, zvláštne. Ja sám som proti nemu nepatrný človek. – Ďakujem Ti, Tolstoj! – Prítomní všetci moji bývalí i terajší poslucháči, Hud. fond etc. – Felsenstein: ‚Na kolenách ďakujem za toto veľkolepé a otriasajúce dielo.‘ Etc.“ V rámci Pražskej jari zaznamenalo predstavenie výnimočný ohlas v domácej i zahraničnej tlači. Nemecký režisér Walter Felsenstein blahoželal skladateľovi k úspechu v pokľaku.

Pražské Národné divadlo uviedlo Vzkriesenie pohostinsky aj na medzinárodnom festivale v Edinburgu a odborná kritika ohodnotila Cikkerovo dielo ako jedno z najlepších európskych moderných operných diel. Úspechu sa dočkala aj bratislavská premiéra 2. 9. 1962. Rovnako v Gere, Göteborgu, Halle, ale i v Košiciach inscenácia autora dojímala vďaka ľudskej, premyslenej a jeho predstavám blízkej Kriškovej réžii. V Stuttgarte zotrvala opera Vzkriesenie v repertoári šesť sezón. Skladateľova kompozičná technika sa opäť posunula. Kým v prvých dvoch operách sú ešte uplatňované harmonické princípy, v Mr. Scroogeovi a Vzkriesení Cikker využíva akordiku, no zrieka sa výrazových možností tonálnej harmónie. Cikker siahol po Vzkriesení pre nezvyčajný etický pátos, silu a nástojčivosť predlohy. Keďže veľkú časť románu zaberajú filozofické úvahy nad stavom vtedajšej spoločnosti v Rusku, môže sa Tolstého dielo javiť pre zhudobnenie ako nie príliš vhodné. Ak však porovnáme libreto s Tolstého románom, musíme vysoko hodnotiť skladateľov dramatický talent. U Cikkera sa do popredia dostáva postava Kaťuše. Vo Vzkriesení sa mnohí muzikológovia snažili nájsť tolstojovskú cestu k ľudskému vnútru, bergovskú expresívnosť, janáčkovský realizmus. V skutočnosti je autentickým dielom, ktoré vytrysklo z hĺbky skladateľovej duše a bolo vytvorené na obraz svojho autora.  

Herderova cena

Snahu o prienik do detského sveta a zároveň spomienku na vlastné detstvo predstavujú klavírne akvarely Čo mi deti rozprávali (1962). Súbor pätnástich programových skladbičiek, ktoré Cikker neskôr aj zinštrumentoval, je viac dielom o deťoch a ich rozprávkovom svete ako dielom pre deti. Uprostred zhonu a práce nad Variáciami na tému Verdiho Maškarného bálu, iniciovaných vedením Berlínskej komornej opery pri príležitosti osláv 150. verdiovského výročia, zomiera skladateľova matka. Cikker v nej stratil najbližšiu bytosť, ktorá mu bola spovedníkom i radcom. Na jej pamiatku píše symfonickú meditáciu Blažení sú mŕtvi. Dielo malo premiéru vo vtedajšom Západnom Berlíne v roku 1965.
V tom istom roku rektor viedenskej univerzity prof. Dr. Nikolaus Hofreiter listom Jánovi Cikkerovi oznámil, že za rok 1966 mu bude udelená Cena Gottfrieda von Herdera. Cenu si prevzal ako prvý zo slovenských a českých skladateľov. O jej udelení rozhodlo osemčlenné kuratórium pod predsedníctvom Dr. Erika Schenka: „Podľa rozhodnutia kuratória viedenská univerzita udelila cenu Gottfrieda von Herdera, stanovenú Spoločnosťou J. W. Goetheho v Bazileji, z nadácie F. V. S. v Hamburgu za rôzne činnosti v intenciách mierového porozumenia medzi národmi pre rok 1966 prof. Jánovi Cikkerovi z Bratislavy. Menovaný rozvinul svoju osobitnú hudobnú reč v impozantnom počte orchestrálnych, zborových a komorných skladieb, v ktorých spojil výrazové prostriedky medzinárodnej hudby progresívneho zamerania so slovenským folklórom. Stal sa tak povolaným napísať umelecké dielo, operu v slovenskej reči, ktorou prispel k rozvoju európskeho hudobného divadla. Vo svojej hudobnej tvorbe spojil vysoké humanistické a etické ideály s jasnozrivým životným pocitom súčasnosti, ako aj s realizmom hudobnodramatickej tvorby a tým sa prihlásil k najlepším tradíciám západného umeleckého myslenia...“ Prezident vtedajšej ČSSR Antonín Novotný udeľuje Jánovi Cikkerovi v marci toho istého roku titul národný umelec.  
Partitúru svojej piatej opery Hra o láske a smrti na objednávku Bavorskej štátnej opery v Mníchove (okrem Cikkera oslovili aj Íra Eda Benneta, Nemca Hansa Wernera Henzeho a Poliaka Krzysztofa Pendereckého) dokončuje Ján Cikker 23. mája 1968. Jednodejstvová opera v réžii Günthera Rennerta zaznamenala o rok neskôr na Münchner Opernfestspiele veľký úspech. Cikker strhujúcou hudbou oživil príbeh Romaina Rollanda z obdobia francúzskej revolúcie, na pozadí ktorej sa odohráva intímna dráma troch ľudí. Skladateľ sa opäť nezaoberá históriou, v popredí je ľudský osud a ohrozené životné hodnoty. V tieni gilotíny sa ukazuje cena lásky, statočnosti a priateľstva. Pred premiérou opery (1. 8. 1969), po ktorej nasledovali uvedenia vo Wuppertale, Detmolde, Berne, Bazileji a Ženeve, Ján Cikker pre Hudobný život povedal: „Hru o láske a smrti pociťujem ako operu o sebaobetovaní a osvedčení sa v najťažších chvíľach života. Páčilo sa mi, keď istý štokholmský kritik napísal,  že sa mu moja opera vidí  ako moderný Fidelio o manželskej vernosti...“ Pre Cikkera bola dôležitá rovnováha významu libreta (opäť si ho píše sám) a hudobnej imaginácie. Kým predstava o hudbe ho inšpirovala k výberu textu, text ovplyvňuje spôsob hudobného vyjadrenia. Podobne ako vkladaním intermezz vo Vzkriesení, aj v tomto prípade skladateľ vedome pokračuje v analýze štruktúr vzťahov postáv prostredníctvom  monológov, dialógov a zborov. Hľadá formové členenie a najpriliehavejší typ hudby. Kým sa mu to podarí, končí v koši množstvo skíc.

Coriolanus (1973)

K námetu šiestej opery Coriolanus priviedla skladateľa náhoda, keď ho známy Dr. J. Boor upozornil na tému v rámci beethovenovského výročia. Najskôr vznikla predohra Hommage à Beethoven, neskôr samotná opera. V zborových partoch skladateľ použil niekoľko fragmentov z antickej lyriky, libreto bolo oproti Shakespearovej dráme zhustené: namiesto pôvodných piatich dejstiev sú len tri so štrnástimi obrazmi. Cikkerova hudba je presýtená chromatizmami siahajúcimi až na hranice atonality. Bohatstvom farieb rozohraný orchester odpovedá ľudskému hlasu, ktorý nevypočítateľnými intervalovými krivkami vnáša do hudby nepokoj. V tejto opere sa Cikker stáva typickým reprezentantom hľadania rovnováhy medzi vokálnou a inštrumentálnou zložkou. Premiéra sa uskutočnila 4. apríla 1974 v Prahe pod taktovkou Zdeňka  Košlera. V tom istom roku bol Coriolanus predvedený aj v Mannheime a od obecenstva si vyslúžil búrlivé ovácie. Vo Weimare bola opera uvedená v roku 1977. Žiadna slovenská scéna však toto dielo nenaštudovala, hoci niektorí odborníci tvrdia, že ide o skladateľovu najlepšiu operu. Slovenskí poslucháči tak Coriolana mohli spoznať len vďaka uvedeniu weimarskej inscenácie v SND. (Tento deficit sa v rámci osláv Cikkerovho centenária pokúsi napraviť banskobystrická opera, ktorá tým aspoň čiastočne splatí dlh slovenskej kultúrnej obce voči skladateľovi.) Vďaka starostlivému výberu námetov z diel Dickensa, Tolstého, Rollanda či Shakespeara nesú všetky Cikkerove operné diela humanistické posolstvo.

Ďalším literárnym dielom, ktoré skladateľa zaujalo, sa stala novela nemeckého spisovateľa Heinricha von Kleista Zemetrasenie v Chile (Cikker nazval operu Rozsudok). Dejová línia je vytvorená na pozadí skutočných udalostí, keď v roku 1646 Santiago takmer zmizlo z povrchu zeme. Tragédia dvojice milencov, zahubených zákonmi sveta a ľudskou zlobou, je metaforou toho, čo všetko sa ukrýva v hĺbke človeka. Bohatý dej vytvoril priestor pre lyrické i expresívne polohy. Táto opera je predovšetkým apelom na svedomie človeka, v každej dobe vystavené neľudskosti, hnevu a nenávisti. Z tohto aspektu je posolstvo Cikkerovho diela nadčasové. Opera Rozsudok,  ktorá vznikala v rokoch 1976–1978, je výsledkom umeleckej zrelosti svojho tvorcu. Libreto opäť napísal autor, výnimkou je len pieseň Indiánky Pepity (autorom bol Milan Rúfus). Hlavnou témou Cikkerovej najdramatickejšej opery sa stala stredoveká sekvencia Dies irae, tvoriaca aj klimax záverečného obrazu. „Hudobná reč tejto mojej opery – to je normálna dvanásťtónová technika. Išiel som dôsledne za tým, čo som potreboval a chcel, aby v tejto opere bolo. To je to najťažšie. Ide o nápaditosť ... ale aby tie nápady boli také, aké ich chce a potrebuje skladateľ. Samozrejme riešil som mnohé ďalšie ťažké problémy – otázku formy, budovania veľkých dramatických plôch, stavania kontrastov. V tejto opere som však po prvý raz použil opačný postup – najprv vznikla partitúra a až potom som urobil klavírny výťah,“ povedal o diele skladateľ.
V Melbourne udelili 1. 10. 1979 Jánovi Cikkerovi Medzinárodnú hudobnú cenu UNESCO. Pocta skladateľovi bola osobným triumfom umelca a súčasne kultúry krajiny, ktorú reprezentoval. Skladateľ malého národa preniká za hranice oveľa ťažšie než interpret, Ján Cikker to však dokázal. „Pre prvý ročník ceny UNESCO za hudbu vraj bolo navrhnutých šesťdesiatsedem kandidátov a pokiaľ ide o mňa, rozhodovalo sa v poslednej fáze medzi Egkom a mnou. Melbournskej slávnosti odovzdávania cien som sa nemohol zúčastniť – kvôli prílišnej vzdialenosti, ale tlmočili mi ‚laudatio‘ prednesené v priebehu slávnosti každému z ocenených. V mojom prípade sa ho ujali generálny tajomník IMC prof. Dimiter Christov a viceprezident IMC prof. Barry Brook z New Yorku,“ spomínal neskôr. Príhovor vyzdvihol najmä étos a umelecký význam Cikkerových opier, ktoré patrili ku kľúčovým povojnovým európskym dielam. Symbolom ceny UNESCO je umelecky spracovaný „kameň posolstva“ austrálskych domorodcov. Delegát zo Slovenska, Dr. Ladislav Mokrý, v tom čase jeden zo štyroch viceprezidentov IMC, odovzdal počas slávnostného ceremoniálu predstaviteľom UNESCO v mene skladateľa autograf klavírneho výťahu opery Mr. Scrooge, čo vyvolalo srdečnú odozvu. Rukopis je dodnes uložený v knižnici UNESCO v Paríži.

Obliehanie Bystrice (1983)

Tragikomickosť deja s prvkami paródie a sarkazmu sú spoločnými menovateľmi existujúcich výkladov dejovej osnovy ôsmej Cikkerovej opery Obliehanie Bystrice, ktorá mala premiéru 8. októbra 1983 v Bratislave. Skladateľ bol s režijným stvárnením Branislava Krišku a dirigentskou prácou Ondreja Lenárda veľmi spokojný, rovnako i s veselou Vychodilovou scénou. Gróf Pongrácz z rovnomenného románu Kálmána Mikszátha a jeho príbeh predstavujú akúsi paródiu na tragédiu. „Akoby nad dielom vial humor jesene – ľudský, všetko chápajúci, odpúšťajúci, vyrovnaný. Práve pre tento láskavý humor siahol som k námetu Mikszáthovho románu. Druhou príčinou bolo to, že ide v ňom tak trošku o historickú záležitosť. Hrdina románu – čudák a výstredník gróf Štefan Pongrácz skutočne žil, mal kaštieľ v Nededzi, pochovaný je vo Varíne. A napokon, lákalo ma i prostredie príbehu, naše, slovenské, ktoré i Mikszáth dobre poznal a miloval, veď sám z neho vyšiel,“ vysvetľuje Ján Cikker vznik diela v premiérovom bulletine SND. Opera i s libretom vznikala tri roky. Text vytvoril Ján Cikker z maďarského originálu románu, len pre úryvok z Petőfiho básne O vlasti použil preklad básnika Jána Smreka. Skladateľ ponechal i pôvodný názov – Obliehanie Bystrice (Beszterce ostroma) –, keďže ho pokladal za vtipný a námetu adekvátny. Z kompozičnej stránky badať redukciu použitých prostriedkov a nové prvky sarkazmu, grotesky i parafrázy. Do roviny klasickej komickej opery sa však Cikker nedostáva, pretože tieto polohy uňho vždy fungovali len ako kontrast. Partitúra pôsobí prehľadnejšie, vokálne party sú spevnejšie, opera je bez zboru. Aj napriek úspechu a priaznivým kritikám však Cikker nemal po premiére diela pocit víťazstva.

Óda na radosť

„Keď sa mi dostal do rúk básnický triptych Milana Rúfusa, zapôsobil na mňa silným dojmom. Hneď som začal rozmýšľať, ako básnický text rozvrhnúť pre oratórium.“ Takto si skladateľ spomína na začiatky vzniku Ódy na radosť. K napísaniu diela ho inšpiroval umelecký šéf lipského Gewandhausorchestra Kurt Masur. Blížilo sa totiž 200. výročie vzniku slávneho orchestra a dirigent požiadal Jána Cikkera o skomponovanie slávnostnej oratoriálnej skladby, ktorá by v čase osláv mohla zaznieť v Lipsku. Skladateľ a básnik si boli veľmi blízki. Často sa navštevovali (boli susedmi vo Fialkovom údolí) a v spoločných rozhovoroch pri pohári dobrého vína dielo postupne získavalo konečnú podobu. Premiéra Ódy na radosť odznela 17. marca 1983 v podaní Slovenskej filharmónie pod vedením Libora Pešeka. Keďže pôvodne sľúbenú recitáciu Ladislava Chudíka nemohol nahradiť ani Gustáv Valach, s obrovskou trémou sa jej ujal sám autor. Nahrávka vyšla o rok v Opuse. V decembri toho istého roku zaznela Cikkerova kompozícia aj v Lipsku. „Dirigoval Masur, hral Gewandhausorchester; sólisti z Bratislavy, zbor Slov. filharmónie. Nebol som prítomný aj pre chorobu, aj pre neporiadok (sólisti v poslednej chvíli vybraní!).

Vraj veľký úspech, referoval zborm. Baxa, aj konzul Pokiser, Chudík recitátor, koncert plný obecenstva i 17. XII, aplauz okolo 8´- 10´, obecenstvo neodchádzalo, Masur ukazoval obecenstvu partitúru,“ znie záznam o lipskej premiére v skladateľovom denníku.
Námetom poslednej dokončenej opery Jána Cikkera bola hra Zo života hmyzu od bratov Čapkovcov. „Najkrajším pocitom pre autora opery je, keď môže jednoduchými, ale hlboko ľudskými a skromnými prostriedkami vysloviť, že človek nie je úbožiak, keď sám vie podať pomocnú ruku. Stojím v hlbokej pokore pred zázrakmi ľudského srdca, ľudskej radosti, človečenskej spolupatričnosti. V tejto mojej opere ide práve o to. V podstate je oslavou ľudskej dobroty a opovrhovaním neľudskosťou. Ako skladateľ som sa možno menil, ako človek som ostal taký, ako pri svojich skladateľských i operných začiatkoch. Ak v zmysle týchto mojich myšlienok nová opera zarezonuje a zasiahne poslucháča, budem spokojný,“ znejú skladateľove slová z bulletinu k premiére 21. februára 1987 v SND diela, v ktorom jedni videli „úžasnú satiru na lásku, bohatstvo a vojnu“, iní „ošklivú, cynickú a pesimistickú drámu, ktorej chýba pravda“ či dokonca „urputný, špinavý kus symbolizmu“.

Literárna pôvodina je metaforou ľudského života a Ján Cikker do nej pri písaní libreta zasahoval málo. Ústrednou postavou opery je Tulák, sám a bezbranný, no ľudský, čestný, odsudzujúci každé zlo. Tri samostatné dejstvá opery (s prológom a epilógom) spája práve jeho postava. V samote a odlúčení uprostred prírody hľadá zmysel života. Spevnosťou vokálnych partov, prehľadnejšou faktúrou a menším zvukovým objemom sa autor odkláňa od veľkých drám typu Coriolanus a hľadá spôsob jednoduchšej, no o to intenzívnejšej umeleckej výpovede. Prácu na opere, uvedenej v SND 21. februára 1987, majster ukončil 13. 1. predchádzajúceho roku. Opera však bola čoskoro stiahnutá z repertoáru, údajne pre nezáujem publika o hmyziu alegóriu. Ján Cikker sa cítil duševne vyčerpaný a znechutený. Až po dlhšej prestávke sa púšťa do písania ďalšieho libreta. Fascinuje ho príbeh hrdinskej Antigony, ktorý poznal ešte z gymnaziálnych čias. Šiesteho júla 1987 si do denníka poznačil: „Začal som písať Antigonu. Dokončím?...“ Po vyhotovení klavírneho výťahu skladateľ nebol úplne spokojný. Cítil potrebu prehĺbiť výraz. Časť napísaného vyhodil, začal s chuťou tvoriť novú verziu, no elán postupne vyprchával, až prestal komponovať úplne. Uzatvoril sa do seba a v samote pracovne rozmýšľal nad zmyslom svojej celoživotnej práce. So zlobou a závisťou vo forme posmešných anonymných telefonátov či nenávistných listov, provokovaných záujmom o Cikkerovu hudbu v zahraničí, bol skladateľ konfrontovaný po celý život. Ján Cikker nebol nikdy členom žiadnej strany.

Ochranná ruka komunistickej vlády, ktorú mu neprajníci pripisovali, však napodiv nedokázala zabrániť tomu, aby sa Cikkerove diela postupne prestali hrávať. Keď sa komunistický systém koncom 80. rokov začal rozpadávať, anonymné telefonáty sa zmnožovali a jeden z vytrvalcov prenasledoval skladateľa vyhrážajúc sa smrťou vo dne i v noci. Jeden z nich – 13. decembra 1989 okolo šrvrtej popoludní – síce zachytila skladateľova manželka, no jeho obsah, žiaľ, počul i skladateľ. Anonym sa vyzvedal, čo bude skladateľ robiť, keď komunisti stratili moc a nebudú sa už oňho starať. Pani Cikkerová pohotovo odpovedala, že nič, pretože manželova hudba sa aj tak nehrá. Skladateľ napriek upokojovaniu manželky nedokázal potlačiť svoje rozčúlenie a následne utrpel mozgovú porážku. K vedomiu sa už neprebral a 21. decembra v nemocnici zomrel. V závere pohrebnej slávnosti v koncertnej sieni Slovenskej filharmónie znela jeho Vlha, vlha, pekný vták, ktorú mal tak rád...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020