Narodil sa v rodine českého kolára, ako mladík patril k najobľúbenejším viedenským hudobníkom a aj vďaka kombinácii umeleckého s obchodným talentom, príjemnej povahe i typickej skromnosti sa v zrelom veku stal jedným z prvých významných umelcov, ktorí si mohli dovoliť život bez služby či šľachtického patronátu. V roku 2013 si pripomíname 200. výročie smrti Jana Křtitela Vaňhala.
„Vo Viedni žije toľko skladateľov a interpretov, že právom nesie titul hlavného mesta nemeckej hudby. Hasse, Gluck, Gassmann, Wagenseil, Salieri, Hoffmann, Haydn, Ditters, Vaňhal a Huber – všetko veľkí skladatelia. Symfónie a kvartetá posledných piatich autorov patria pravdepodobne k najdokonalejším skladbám pre husle, aké boli kedy skomponované,“ napísal Charles Burney, keď navštívil Viedeň na svojich cestách za hudbou začiatkom 70. rokov 18. storočia. Jan Křtitel Vaňhal patril medzi hudobníkov, s ktorými sa Burney v roku 1772 v meste stretol. Poznamenal si: „Niektoré diela tohto mladého skladateľa, obzvlášť jeho symfónie, sa mi tak páčili, že ich zaraďujem medzi najlepšie a najdokonalejšie inštrumentálne skladby, na ktoré môže byť hudobné umenie právom hrdé.“ Reputácia Vaňhala, ktorý v tom čase patril medzi najpopulárnejších viedenských hudobníkov, neskôr značne utrpela šírením fám o jeho duševnom zdraví. Podľa nich sa mal melancholický a depresívny skladateľ následkom náboženského vytrženia zrútiť a zničiť časť svojej tvorby, ktorá po jeho „vyliečení zo šialenstva“ (Burney) už nikdy nedosiahla kvality raných diel. Profesor Paul Bryan, ktorý sa Vaňhalom a jeho tvorbou systematicky zaoberá a svoje výskumy zhrnul v knihe Johann Wanhall, Vienesse Symphonist (Pendragon Press, 1997), považuje tieto tradované svedectvá za neautentické a nedôveryhodné.
Mladý vidiecky kantor mieri do Viedne
Jan Křtitel Vaňhal sa narodil 12. mája 1739 v Nechaniciach vo východných Čechách. Podobne ako otec Josepha Haydna, i ten Vaňhalov bol kolárom. Ako chlapec sa Vaňhal vďaka miestnym kantorom naučil hrať na sláčikových (pomerne rýchlo sa stal známy ako husľový virtuóz i autor koncertov) a dychových nástrojoch i na organe a vo svojom rodnom kraji zastával istý čas post regenschoriho (Opočno, Hněvčeves). Začiatkom 60. rokov 18. storočia sa vďaka grófke Schaffgotsch, ktorá rozpoznala jeho nadanie, presťahoval do Viedne (v roku 1762 sa tu stretol so zázračným dieťaťom Mozartom), kde sa vďaka talentu a nepochybne i súčasníkmi často zmieňovanej príjemnej povahe rýchlo presadil ako vyhľadávaný interpret, učiteľ hudby (medzi jeho žiakov patril neskorší skladateľ, vydavateľ a nástrojár Ignaz Joseph Pleyel, ktorého neskôr učil J. Haydn) i ako skladateľ. Jeho príjmy mu umožnili vykúpiť sa z poddanstva, čo bolo dôvodom jednej zo zriedkavých ciest do rodných Čiech. Je pravdepodobné, že Vaňhalovi v začiatkoch finančne i kontaktmi pomohol Carl Ditters, ktorý sa neskôr vo svojej autobiografii označil za jeho učiteľa. Vaňhal prišiel do mesta v správnom čase. Medzi rokmi 1760–1780 šľachta a meštianstvo vo veľkom holdovali hudbe a dopyt po nej podporoval aj rýchlo sa rozvíjajúci trh s notami. V tomto žičlivom prostredí Vaňhal podľa Bryana skomponoval počas prvých deviatich rokov okrem komornej a chrámovej hudby aj približne 30 symfónií.
Roky putovania a zmien
Vďaka finančnej podpore baróna Riescha, ktorý Vaňhalovi ponúkol miesto kapelníka vo svojom drážďanskom orchestri, absolvoval skladateľ v rokoch 1769–1770 študijnú cestu po talianskych mestách (Benátky, Bologna, Florencia, Rím...). Počas nej sa stretol s Christophom Willibaldom Gluckom i Florianom Gassmanom a pre Rím skomponoval dvojicu opier Il Demofoonte a Il trionfo di Clelia (v súčasnosti považovaných za stratené) na Metastasiove libretá. Po návrate do Viedne sa Vaňhal s Rieschom rozišiel a v rokoch 1773–1779 pracoval aj pre grófa Ladislava Erdödyho, ktorý mal sídlo vo Varaždíne na území dnešného Chorvátska. Jeho domovom však i naďalej ostala Viedeň, kde sa spolu s ďalšími českými skladateľmi (napríklad Leopoldom Koželuhom, ktorého medzinárodnú popularitu však nikdy nedosiahol) aj na pôde symfónií naďalej spolupodieľal na formovaní štýlu vrcholného klasicizmu. Vaňhal písal symfónie už počas pôsobenia v Čechách, pričom štýlový diapazón jeho diel sa pohybuje od formovo neustálených jedno- i dvojčasťových skladieb (s ozvenami doznievajúceho baroka v podobe koncertantného používania sólových nástrojov a kontrapunktických techník) cez kantabilné trojčasťové sinfonie talianskeho typu až po vykryštalizovanú podobu symfónií s menuetom, v ktorých zavádza niektoré inovácie v obsadení orchestra, ako napríklad požiadavku na štyri či päť lesných rohov. Nemecký básnik, spisovateľ, estetik a hudobník Christian Friedrich Daniel Schubart (1739–1791) obdivoval Vaňhalovu hudbu pre melodické i harmonické cítenie, „ktoré je rovnako akceptované Nemcami i Talianmi“. V 70. rokoch 18. storočia vychádzala Vaňhalova hudba najmä v Paríži, no koncom dekády Vaňhal postupne prestal v dôsledku meniaceho sa vkusu i ekonomickej situácie skladať symfónie (posledné symfónie skladateľa vyšli v roku 1780 v Berlíne) a neskôr i kvartetá. Nasledujúce desaťročie sa jeho tvorba niesla najmä v znamení kompozícií pre klávesové nástroje (vrátane komorných skladieb) a duchovnej hudby, Vaňhalovu popularitu to však neovplyvnilo. V tomto období vyšlo len u viedenských vydavateľov okolo 270 tlačí s jeho dielami.
V ústraní
Skladateľov status vo viedenskej komunite hudobníkov dokladá i známy a často zmieňovaný výjav z roku 1784 (zaznamenaný Stephenom Storaceom): „superkvarteto“ zložené z Haydna, Mozarta, Dittersa a Vaňhala. Hoci bol Vaňhal od čias mladosti obdivovaným hráčom na husliach (už v roku 1763 viedol vo Viedni orchester v Gluckovom Orfeovi ako 1. huslista), v tomto obsadení hral pravdepodobne na violončele. Dôverná znalosť dychových, sláčikových i klávesových nástrojov našla u skladateľa odraz v množstve skomponovaných koncertov pre rozmanité sólové nástroje. Najviac ich vzniklo pre čembalo alebo klavír (19), husle (15) a flautu (11). Vo Vaňhalovom kompozičnom odkaze predstavuje jediný Koncert pre kontrabas Es dur výnimku, ktorá je spätá s územím dnešného Slovenska. Podobne ako Dittersa z Dittersdorfu alebo Franza Antona Hoffmeistera, aj Vaňhala podľa Klausa Stolla pri komponovaní inšpirovalo umenie Johanna Matthiasa Spergera (1750–1812). Sperger pochádzal z Moravy (Valtice) a bol obdivovaným kontrabasovým virtuózom. Vo Viedni, kde bol žiakom kontrabasistu Friedricha Pichlbergera (hral v Schikanederovom orchestri pri premiére Mozartovej Čarovnej flauty) i skladateľa a organistu Johanna Georga Albrechtsbergera, debutoval s vlastnými dielami ako 18-ročný. Existuje záznam, že v roku 1778 zazneli Spergerova symfónia a jeden z jeho koncertov pre kontrabas v rámci koncertov Tonkünstler Sozietät vo Viedni. V tom čase Sperger pôsobil už rok v orchestri uhorského arcibiskupa Jozefa Batthyányho v dnešnej Bratislave. Tu zotrval až do roku 1783, keď na tri roky vstúpil do služieb už zmieneného Ladislava Erdödyho. Kým Vaňhal si v posledných dvoch desaťročiach svojho života zabezpečil skromnú, ale nezávislú existenciu vo Viedni, Sperger sa opäť stal členom dvorského orchestra, tentoraz u veľkovojvodu Friedricha Franza I. z Mecklenburg-Schwerinu, v ktorého službách zostal až do smrti. V rovnakom období sa Vaňhal podľa všetkého postupne sťahoval z verejného života. Medzi rokmi 1784–1787 o jeho viedenskom pôsobení existuje len veľmi málo zmienok. Jan Křtitel Vaňhal zomrel v skromných podmienkach, no evidentne finančne zabezpečený 20. augusta 1813 v byte neďaleko Dómu sv. Štefana.
Epilóg
Pri pohľade na mimoriadne intenzívny hudobný život neďalekej Viedne v 2. polovici 18. storočia, ktorý bol prostredníctvom účinkovania skladateľov a interpretov či šírenia notových materiálov dôležitým impulzom aj pre hudobnú kultúru na území dnešného Slovenska (vrátane odpisov Vaňhalových diel, ktoré sa zachovali v archívoch), môžeme lepšie pochopiť dobovú rytinu Frederica Christophera Kollmanna vytlačenú v roku 1799 v Allgemeine Musikalische Zeitung. Uprostred „slnka skladateľov“ sa nachádza Johann Sebastian Bach obklopený Georgom Friedrichom Händlom, Josephom Haydnom a Carlom Heinrichom Graunom. Hneď vedľa je Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý má pri sebe z jednej strany Carla Philippa Emanuela Bacha a Georga Philippa Telemanna, zo strany druhej dvojicu českých skladateľov Leopolda Koželuha a Jana Křtitela Vaňhala. Tento obraz dnes možno chápať ako určitú metaforu: hudobní géniovia vyrastajú z tradície a formujú sa v kontexte umeleckých snažení svojich súčasníkov. K významným viedenským súčasníkom Haydna, Mozarta i Beethovena neodmysliteľe patrí i Jan Křtitel Vaňhal, podľa Paula Bryana jeden z najlepších skladateľov svojej doby, ktorý nám aj prostredníctvom kvalít svojho diela pomáha pochopiť ich génia. Výstižne sa o ňom už v roku 1814 vyjadril nemecký kritik Johann Friedrich Rochlitz (1769–1842): „Nespôsobil revolúciu, nezapočal novú epochu ani nezaložil vlastnú školu, bol dieťaťom svojej doby, a to v dobrom zmysle slova.“
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.