Vo februári uplynie 195 rokov od narodenia bardejovského rodáka, huslistu, skladateľa a organizátora promenádnych koncertov Bélu Kélera. Jeho diela, inklinujúce k zábavnej a salónnej hudbe, sa presadili vo viacerých európskych hudobných centrách. Kéler svoje skladby komponoval s eleganciou a ľahkosťou, so znalosťou hudobnej reči, atmosféry a vkusu multikultúrnej rakúsko-uhorskej monarchie. Časť skladateľovej pozostalosti sa nachádza v archíve Šarišského múzea a jej výskum sa po dlhých desaťročiach rozbieha prostredníctvom úsilia muzikológov, dirigentov, hudobných nadšencov i bardejovských patriotov. Medzi výsledky ich práce patria koncerty, reinštalácia pamätnej tabule na umelcovom rodnom dome, vydanie profilového CD či realizácia konferencie.
Pomery na východnom Slovensku v 19. storočí poznačilo zrušenie nevoľníctva, revolučné roky, istá kultúrno-spoločenská stagnácia miest, hromadné vysťahovalectvo i nedostatočný rozvoj podnikateľských aktivít a dopravnej infraštruktúry. Nádejný rozmach v kráľovských hornouhorských mestách zaznamenala inteligencia a obchodníci, ktorí tu po celé stáročia profitovali zo vzdelania a obchodníckeho talentu. Členovia meštianskeho, neskôr šľachtického rodu Kélerovcov, sa v slobodnom meste Bardejov usídlili už v polovici 16. storočia a vďaka obchodovaniu s tokajským vínom sa pomerne skoro zaradili k zámožným šarišským rodinám s výsadou používať erb (štvrtený štít s hroznovými strapcami, prilbou, korunou a platanom), ale aj povinnosťou odvádzať dane. S rodom Kélerovcov sa postupom času dalo stretnúť aj mimo Bardejova, najmä v okolí Popradu, v Kežmarku a Levoči. Niektorí priami predkovia hudobníka zastávali v Bardejove najvyššie samosprávne funkcie, jeho otec bol hlavným sudcom a členom mestskej rady.
Podľa súpisov majetkov vlastnila rodina Kélerovcov v roku 1844 dva vedľa seba stojace domy na západnej strane Radničného námestia (č. 40 a 41), vilu v Bardejovských kúpeľoch, majery, značnú výmeru polí a záhrad. Albert Paul, ktorý neskôr prijal umelecké meno Béla, sa narodil 13. februára 1820 ako siedme dieťa z pätnástich Štefanovi II. Kélerovi (1781–1849) a Anne Bóthovej (1793–1848). O životných osudoch jeho súrodencov sa dochovali len stručné správy. Obaja rodičia sú pochovaní na evanjelickom cintoríne v Bardejove a vďaka snahám muzikologičky Silvie Fecskovej sa hrob v roku 2012 dočkal rozsiahlej úpravy. Bardejovčania ho chápu ako symbolický hrob skladateľa, ktorý je pochovaný v nemeckom Wiesbadene. V protestantskej šarišskej rodine Kélerovcov sa rozprávalo po nemecky.
Hudba víťazí
Béla Kéler navštevoval evanjelickú školu s vyučovacím jazykom nemeckým, maďarsky v tej dobe nehovoril. Hudobné nadanie, ktoré v hre na husliach formoval bardejovský regenschori Franz Schiffer, sa u neho začalo prejavovať veľmi zavčasu. V hre na klavíri sa zdokonaľoval ako samouk. Po ukončení základného vzdelania Kéler pokračoval v jednoročnom štúdiu na lýceu v Levoči (1834), neskôr v Debrecíne. Na reformovanom kolégiu študoval právo, filozofiu a maďarský jazyk. Po krátkom období sa vrátil do Prešova na Evanjelické kolégium a opäť sa zapísal na štúdium práva a filozofie. Prešov mu v 40. rokoch 19. storočia poskytol aj širšie uplatnenie pre rozvoj hudobných aktivít, ktoré najskôr rozvíjal v hudobnom krúžku pri kolégiu. V tomto prostredí možno hľadať prvé impulzy pre jeho skladateľskú, interpretačnú a dirigentskú činnosť. Kélerove rané skladby pochádzajú zo študentského obdobia, ktoré v Prešove úspešne zavŕšil v roku 1839.
Keďže život hudobníka nebol v súlade s predstavami jeho rodičov, rozhodli, že syn Béla bude poľnohospodárom. Nasledujúce roky preto získaval prax na veľkostatkoch v Mukačeve, na Liptove, v Beskydách a v Haliči. Hudbe sa však venoval naďalej, po večeroch hrával na husliach skladby zo študentských čias, komponoval (okolo 50 skladieb) a venoval sa štúdiu Albrechtsbergerovej Theorie der Tonkunst. K povolaniu učiteľa hudby v Prešove ho prinavrátili nepredvídané okolnosti: švagor v Haliči, u ktorého praxoval, následkom prírodných živlov skrachoval, a tak definitívne zvíťazila hra na husliach. Od roku 1844 bol okrem pedagogickej činnosti aj aktívnym interpretom a hrával s najlepšími prešovskými hudobníkmi. Jeho talent, podporovaný neustálym štúdiom a komponovaním, potreboval získať nové podnety v podobe pôsobenia v niektorom európskom hudobnom centre.
Na cestách po Európe
Príležitosť sa naskytla počas ôsmich rokov vo Viedni, na začiatku ktorých 25-ročný Béla Kéler urobil konkurz na post koncertného majstra v orchestri cisársko-kráľovského divadla Theater an der Wien. Aj počas intenzívnej hudobníckej praxe sa Kéler naďalej vzdelával v hudobnej teórii, harmóniu a inštrumentáciu naštudoval zo Schlesingerovej učebnice Manuel des Compositeurs, Directeurs de Musique, Chefs d’Orchestre et de Musique militaire. Hodiny kontrapunktu navštevoval u známeho hudobného vedca a pedagóga, dirigenta a skladateľa Simona Sechtera (1788–1867), ktorého žiakom bol i Ján Levoslav Bella. Viedeň bola mestom, kde sa Kéler mohol po profesionálnej stránke naplno realizovať, práve tu dirigent a operetný skladateľ Franz von Suppé uviedol i jeho prvú významnejšiu skladbu Ouverture romantique. Od roku 1846 mu začali vychádzať v rôznych vydavateľstvách skladby a jeho popularita vzrástla. Od roku 1854 už možno hovoriť o kariére a umeleckej dráhe. Medzi jeho úspechy patrilo napríklad vystúpenie v Hamburger Tonhalle s vlastným valčíkom Seemansfahrten op. 42 v tom istom roku. Následne prijal miesto dirigenta v Berlíne v kapele Johanna Sommera, kde mu veľký úspech zaistila efektná koncertná skladba Grosser Sturmgalopp op. 12. Ďalší rok sa však vrátil do Viedne, kde v roku 1855 na veľkolepom koncerte v Hietzingu pri Schönbrunne dirigoval po zosnulom Augustinovi Lannerovi (synovi Jozefa Lannera) svoju rozsiahlu skladbu – obraz Noc v Benátkach.
V rokoch 1856–1860 pôsobil v službách rakúsko-uhorskej armády ako vojenský kapelník vojenskej hudby 10. pešieho pluku grófa Aloisa Mazzuchelliho, s ktorou prešiel mestá na území dnešného Maďarska i Rumunska. Jeho úlohou bolo komponovať a upravovať skladby pre obsadenie kapely, vzdelávať hráčov a svojou skladateľskou a interpretačnou kompetenciou zvyšovať úroveň telesa, ktoré viedol. Prax vo vojenskej kapele znamenala v 60. rokoch 19. storočia okrem hrania početných pochodov i uvádzanie dramaturgicky zaujímavejších skladieb tanečného a koncertného charakteru v rámci promenádnych koncertov. Organizačné a dirigentské schopnosti, príjemnosť a noblesa jeho skladieb priviedli Bélu Kélera k organizovaniu promenádnych koncertov nielen v „domácom“ prostredí Bardejovských kúpeľov, kde Kélerova rodina pravidelne trávila leto (v roku 1854 tu zabezpečil 221, v roku 1863 326, v roku 1871 až 366 promenádnych koncertov!)1, ale organizačno-umeleckú skúsenosť premietol aj do účinkovania vojenskej hudby. Krátka zastávka v Budapešti, kde s kamarátom z detstva Jozefom Dubecom založil orchester, mu umožnila uviesť premiéru husľového dua Die Kunstlerbrüder (bez opusu), Kélerova slávnostná Rákocziho predohra op. 76 zaznela v roku 1861 pri otvorení tunajšieho Népszínház (ľudového divadla).
Pôsobenie v kúpeľnom nemeckom meste Wiesbaden od roku 1863 (s menšími prestávkami) bolo spojené s postom hudobného riaditeľa u vojvodu z Nassau, ktorého povinnosťou bolo dirigovať pri kúpeľných a dvorných príležitostiach, ale aj byť činný v slobodnom povolaní (v rokoch 1867–1870), pretože narastajúce edičné vydania Kélerovi priniesli isté hmotné zabezpečenie. V roku 1874 bol angažovaný v londýnskej Royal Opera House v Covent Garden a dirigoval tu tzv. „Concerts populaires“. Po nemeckých mestách sa opäť vrátil do Londýna a koncertoval vo viacerých európskych kultúrnych centrách.
V závere svojho dynamického života, naplneného skladateľskými a dirigentskými úspechmi a časom stráveným na cestách, zomrel vo veku 62 rokov vo Wiesbadene (20. 11. 1882). Na náhrobnom kameni sú vytesané prvé takty jeho valčíka Am schönen Rhein gedenk ich Dein op. 83 (Na krásnom Rýne spomínam na teba), najslávnejšej Kélerovej skladby, ktorej kvality porovnávali s valčíkom Na krásnom modrom Dunaji Johanna Straussa ml. Edične táto Kélerova skladba doslova obletela svet, vyšla v hudobných nakladateľstvách v Berlíne, Paríži, Miláne či v Londýne.
Hudobné dedičstvo
Béla Kéler zomrel ako slobodný, na konci svojho života zanechal testament a svoj hudobný odkaz zanechal štyrom dedičným inštitúciám, ktoré ovplyvnili jeho umelecký život. Zásielka do mesta Bardejov prišla v roku 1883, ako jediná sa vďaka úsiliu mnohých zainteresovaných archivárov zachovala, a predstavuje jednu z najzaujímavejších a dodnes neprebádaných hudobných pamiatok európskeho významu. Šarišské múzeum v Bardejove v súčasnosti na základe katalogizačnej práce Františka Matúša v rokoch 1970–1972 registruje fond Béla Kéler s vyše 440 jednotkami, čo však neznamená taký istý počet skladieb, keďže Béla Kéler prepisoval skladby do viacerých verzií, vychádzajúc z momentálnej potreby a dispozícií nástrojových obsadení. Skladby Bélu Kélera spadajú do kategórie zábavnej a salónnej hudby, ktorá konkurovala popularite viedenských tvorcov valčíkov J. Lannera a J. Straussa ml. Žánrovo sa Kéler venoval tanečným formám, ktoré boli určené viac na počúvanie, tak z jeho pera pochádza 27 valčíkov napr., Die Hoffnungs Sterne op. 17, Auf Flügeln der Liebe op. 93, Vom Rhein zur Donau op. 138, ďalej je Kéler autorom čardášov, napr. Spomienka na Bardejov op. 31, Spomienka na Debrecín op. 26, Tokajské kvapky op. 54, či ďalšie tanečné formy, medzi ktorými sa nachádza 18 poliek, 13 galopov, z ktorých Veľký pekelný galop op. 60 skomponoval v roku 1861 v Prešove, či rozsahovo menšie piesne, zväčša v tanečnej forme.
Umelecky najzávažnejšie sú Kélerove predohry: Romantická, Rákocziho, Veseloherná, Komická, Francúzska, Španielska a Uhorská veseloherná. Všetky tieto skladby sa nachádzajú aj v úpravách pre dychový orchester a štvorručný klavír. K programovým skladbám väčších rozmerov prináležia Kélerove hudobné obrazy pre veľký orchester, poprípade so zborom. Pozoruhodným vokálno-inštrumentálnym dielom je hudobný obraz pre recitátora, tenor, bas, mužský zbor a orchester Karpaty. Týmto dielom akoby reagoval na tendencie programovej hudby 19. storočia a v skladbe s úvodom a piatimi obrazmi približuje majestátnosť podkarpatskej prírody so zámerom upozorniť na Lomnický štít a atmosféru karpatských kúpeľov. Voľným pokračovaním Karpát je hudobný obraz Alpy (bez opusu) a spomínaný hudobný obraz Noc v Benátkach. Kéler bol vo svojej dobe cenený za skladby pre husle, ktoré si napísal hlavne pre seba a často ich aj úspešne interpretoval, napr. Tri uhorské idyly op. 134, Concerto dramatique pour le Violin, v Bardejovských kúpeľoch (1868) zaznel veľký husľový koncert Tempête et calme, ktorý interpretoval Kéler v klavírnom sprievode grófky Ilony Vayovej. Zvláštne pristavenie si zaslúži čardáš Spomienka na Bardejov op. 31, vydaný v Nemecku (Erinnerung an Bartfeld), ktorý vznikol na ceste z Bardejova do Debrecínu (1858).
Po prvom vypočutí máte dojem, že ste sa započúvali po pomalom úvode do piateho Uhorského tanca g mol Johannesa Brahmsa. Uhorské tance Brahmsa vznikli ako kompozície pre 4-ručný klavír na motívy „uhorských a nemeckých skladateľov“ a sám skladateľ ich považoval za úpravy a nie za samostatné skladby, z tohto dôvodu im Brahms nepriradil ani opusové číslo. Hoci sa táto poznámka objavila v prvých vydaniach, neskôr sa objavovala len sporadicky, a tak v súčasnosti málokto vie, že temperamentná tanečná téma s charakteristickou hornouhorsko-cigánskou ornamentikou prvých huslí pochádza z pera Bélu Kélera (aj keď zužovať prínos B. Kélera pre vývoj európskej hudby len do 32 taktov by bolo málo). Naviazanosť na rodný kraj je zrejmá nielen v priereze Kélerovej tvorby, ale i v korešpondencii. Skladateľ sa v jednom zo svojich listov vyjadril: „len v tmavom tieni hustých smrečín bardejovských lesov si skutočne odpočiniem, len tichý pokoj domova mi prinavráti stratené sily.“
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.