Druhého januára 2015 uplynulo 100 rokov od smrti skladateľa Karla Goldmarka. Toto výročie sotva výraznejšie zarezonovalo v povedomí širšej hudobnej verejnosti, pritom Goldmark patril k najvýznamnejším skladateľom svojej doby v stredoeurópskom priestore a viacero jeho diel dosiahlo skutočne svetový úspech. Ide predovšetkým o operu Kráľovná zo Sáby (1875), ktorá patrila k najúspešnejším operám fin de siècle a v podaní najznámejších spevákov a dirigentov doslova obletela svet.
Detstvo a mladosť
Karl (tiež Carl, resp. Károly) Goldmark sa narodil 18. mája 1830 v Keszthely v nemecky hovoriacej židovskej rodine kantora a notára Rubina Goldmarka, ktorý do Uhorska prišiel z poľského Lublinu (vtedy prináležiacemu cárskemu Rusku). Rodina sa po krátkom pobyte v Tábe napokon usadila v dedine Deutschkreuz v dnešnom Burgenlande (vtedy Németkeresztúr v Šopronskej župe), kde Karl prežil svoje detstvo. Napriek chudobným pomerom mnohopočetnej rodiny (z potomstva Rubina Goldmarka prežilo 12 detí) neskôr Goldmark vo svojich pamätiach detstvo označil za veľmi šťastné. Keďže nenavštevoval miestnu maďarskú školu (čítať a písať sa napokon naučil až ako 12-ročný), bolo vyplnené typicky detskými starosťami a záujmom o hudbu, ktorý sa u neho prejavil veľmi skoro. Nakoniec sa začal učiť hrať na husliach u jedného z členov miestneho zboru a v roku 1842 začal navštevovať hudobnú školu v Šoproni. V roku 1844 odišiel do Viedne, kde študoval u Leopolda Jansu (1795–1875), huslistu Dvornej kapely a známeho komorného hráča. Toto štúdium trvalo z dôvodu veľmi obmedzených finančných pomerov rodiny približne jeden a pol roka.
Neskôr sa musel Karl vzdelávať sám a spoľahnúť sa na finančnú podporu svojho staršieho brata Josefa, čerstvého lekára. Už počas štúdia u Jansu Goldmark komponoval. V skladbách z tohto obdobia (neskôr ich sám zničil) reflektoval predovšetkým štýl husľových virtuózov Ch. A. de Bériota (1802–1870) či H. Vieuxtempsa (1820–1881). V roku 1847 Josef Goldmark podmienil ďalšiu bratovu podporu štúdiom na viedenskom Techniku. Karl sa však popritom zapísal aj na Konzervatórium, husle študoval u Josefa Böhma (1795–1876), harmóniu u Gottfrieda von Preyera (1807–1901). Na konzervatóriu sa zároveň zoznámil s dovtedy pre neho neznámym svetom nemeckých klasikov, spoznal diela Beethovena či Mendelssohna. Goldmarkove konzervatoriálne štúdiá ukončili už po piatich mesiacoch revolučné udalosti v marci 1848. Karl sa vrátil k rodičom, bol dokonca naverbovaný do maďarskej revolučnej armády a zúčastnil sa na bojoch s cisárskymi oddielmi. Po revolúcii o štúdiu už nemohol uvažovať – brat Josef musel pre svoju činnosť počas revolúcie opustiť monarchiu (dokonca bol odsúdený na smrť) a emigroval do USA, nemohol teda počítať s jeho finančnou podporou a musel sa živiť sám. Spomínané štúdiá v profesionálnej inštitúcii boli teda vlastne jediné, ktoré za svoj život absolvoval – v kompozícii bol Goldmark úplným autodidaktom. Revolučné a porevolučné obdobie Goldmark prežil v Uhorsku, krátko pôsobil ako huslista v divadlách v Šoproni, Győri a Pešti. Do Viedne sa vrátil až koncom roka 1851. Krátko pôsobil v Theater in der Josefstadt, neskôr v Carlstheater. Medzitým si uvedomil, ako ho predovšetkým pri kompozícii obmedzuje jeho nedostatočná znalosť hry na klavíri. Prenajal si teda nástroj a za relatívne krátky čas sa stal zbehlým klaviristom a (čo bolo pre jeho vtedajšie finančné pomery dôležité) učiteľom klavírnej hry. Od roku 1860 až do úspechu svojej prvej opery sa živil takmer výlučne ako klavírny pedagóg.
Prvé úspechy
V priebehu 50. rokov 19. storočia sa Karl Goldmark snažil presadiť ako skladateľ. V roku 1857 zorganizoval za mimoriadne zložitých organizačných podmienok (minimálne finančné prostriedky) svoj prvý autorský koncert vo Viedni, v roku 1859 aj v Budíne, a pomaly sa dostával do povedomia verejnosti. Medzi jeho úspešné diela tohto obdobia môžeme zaradiť predovšetkým komornú hudbu: Klavírne trio B dur op. 4, klavírny cyklus Sturm und Drang op. 5 či Sláčikové kvarteto B dur op. 8, tiež viacero piesní a zborových skladieb. Skutočný prelom, aj v medzinárodnom meradle, znamenala jeho koncertná predohra Sakuntala op. 13 z roku 1865. Príťažlivý orientálny námet z indickej mytológie, na ktorý skladateľa upozornil fyzik a filozof Ernst Mach (1838–1916), Goldmark stvárnil v čisto orchestrálnej podobe vo forme symfonickej básne. Zaujímavosťou je, že aj svoje neskoršie jednočasťové programové symfonické diela skladateľ označoval ako koncertné predohry, čo je pravdepodobne reliktom z raného obdobia vývoja tohto žánru (svoje symfonické básne pôvodne označoval ako koncertné predohry i Franz Liszt). Ide o diela ako Pethesilea op. 31 (1884) podľa Heinricha Kleista, Im Frühling (Na jar) op. 36 (1887), Der gefesselte Prometheus (Pripútaný Prométeus) op. 38 (1889), Sappho op. 44 (1894), In Italien (V Taliansku) op. 49 (1904), pričom programový charakter má i jeho Prvá symfónia s podtitulom „Ländliche Hochzeit“ (Dedinská svadba) op. 26 (1877), ktorá sa dostala do repertoáru dirigentov, ako boli Thomas Beecham či Arturo Toscanini. V súvislosti so skladateľovým smerovaním a ideovým zameraním treba povedať, že už od 60. rokov sa Goldmark vo viedenskom prostredí výrazne zasadzoval za Wagnerovu hudbu, a to aj publicisticky. To mu na druhej strane nebránilo udržiavať priateľské styky s Johanesom Brahmsom ako hlavným Wagnerovým antipódom.
Kráľovná zo Sáby
Plánmi na kompozíciu opery sa Goldmark zaoberal už od začiatku 60. rokov. Inšpiráciou k výberu námetu o kráľovnej zo Sáby bola údajne podoba Goldmarkovej žiačky Karoliny Bettelheimovej s kráľovnou na obraze francúzskeho maliara Henri-Fréderica Schopina (1804–1880). Scenár navrhol sám skladateľ už v roku 1863, ale až v roku 1865 sa stretol so Solomonom Hermannom von Mosenthalom (1821–1877, o. i. autorom libreta k Veselým paničkám windsorským od Otta Nicolaia), ktorý sa ponúkol, že mu napíše libreto. Ten mu už v priebehu nasledujúcich 14 dní dodal text spracovaný podľa pôvodného skladateľovho scenára. Problémy však nastali, keď Mosenthal so značným časovým odstupom dodal 3. dejstvo. Libretistom zamýšľaný happyend totiž skladateľovi nekonvenoval a konečná verzia libreta i celej opery vznikla až po dlhých prieťahoch. Goldmark nakoniec presadil svoj zámer a navyše rozdelil rozsiahle 3. dejstvo na dve samostatné dejstvá. Partitúru dokončil v novembri 1871 a hneď v nasledujúcom roku ju ponúkol vedeniu viedenskej Dvornej opery.
Tu však narazil na neprekonateľný odpor. Riaditeľ opery Johann Herbeck dielo odmietol s poukazom na technické nedostatky, veľmi kriticky sa vyjadril Eduard Hanslick, ktorý mal aj bez oficiálnej funkcie mimoriadny vplyv na výber repertoáru. Podobne sa vyjadril i Johannes Brahms, ktorému bolo operné dielo s orientálnou tematikou skutočne cudzie (Brahms si najviac vážil Goldmarkovu 1. symfóniu). Nakoniec skladateľ na uskutočnenie zámeru inscenovať svoju operu na prvej scéne monarchie využil i verejnú mienku: v rámci matiné 11. januára 1874 bol v prítomnosti Brahmsa a Liszta uvedený pochod a zbor z 1. dejstva (vstup kráľovnej). Mimoriadna odozva u publika, ako aj Lisztova gratulácia na verejnosti primäli intendanta opery knieža Hohenlohe-Schillingsfürsta k rozhodnutiu presadiť operu na scéne Dvornej opery. Po niekoľkých úpravách partitúry počas skúšobného procesu sa triumfálna premiéra napokon uskutočnila 10. marca 1875. V úlohe kráľovnej sa predstavila Amalie Materna (o rok neskôr stvárnila Brünnhildu v premiérovom uvedení Prsteňa Nibelungovho v Bayreuthe), v úlohe Šulamit Marie Wilt, Assada stvárnil Gustav Walter a Šalamúna Johann Nepomuk Beck. Celkovo opera do roku 1938, kedy ju nacisti ako dielo židovského skladateľa zakázali, dosiahla na scéne Dvornej, resp. Štátnej opery 277 predstavení v troch inscenáciách (v roku 1901 operu naštudoval Gustav Mahler, v roku 1936 Karl Alwin) a v jej jednotlivých postavách sa predstavovali najvýznamnejší speváci svojej doby (o. i. Anna Bahr-Mildenburg, Selma Kurz, Leo Slezák).
Roku 1876 bola Kráľovná zo Sáby uvedená aj v Budapešti, kde sa (taktiež v troch inscenáciách – ďalšie nasledovali v rokoch 1916 a 1930) udržala až do 60. rokov 20. storočia. Opera bola vzápätí uvedená v nemeckých divadlách: Hamburg 1877, Berlín 1879, Lipsko 1880, atď., značnú obľubu dosiahla v Taliansku: Turín, Bologna 1879, Rím 1882, Miláno 1887, novú milánsku inscenáciu v roku 1901 naštudoval Arturo Toscanini, ktorý ju v tom istom roku dirigoval aj v Buenos Aires s Ameliou Pintovou a Enricom Carusom v titulných úlohách. Metropolitná opera v New Yorku dielo uviedla po prvý raz v roku 1885. V Prešporku bola Kráľovná zo Sáby uvedená v marci 1902 v rámci hosťovania brnianskeho súboru vo vtedajšom Mestskom divadle. V roku 1926 naštudoval operu súbor Slovenského národného divadla pod taktovkou Oskara Nedbala, pričom inscenácia dosiahla 14 repríz. Z hľadiska hudobno-dramatického stvárnenia je opera založená na dômyselnej kombinácii jednotlivých elementov meyerbeerovskej grand opéry (Meyerbeerova Afričanka z roku 1865 stále silne rezonovala na európskych javiskách) a wagnerovskej hudobnej drámy (veľkolepé zborové scény a baletné čísla na jednej strane, využitie techniky príznačných motívov, vyspelej chromatiky a deklamačný charakter spevných línií na strane druhej). Goldmark deklamačný princíp samozrejme neaplikuje do dôsledkov a relatívne jasne rozlišuje recitatívne a ariózne úseky – napr. v parte Šulamit dosahuje výrazný melodický rozlet a slávna ária Assada Magische Töne dosahuje až belliniovské dimenzie.
Najsilnejšou postavou opery je hlavná hrdinka. Démonická zvodkyňa reprezentuje v zmysle romantického ideového konfliktu záporné sily, jej protivníkom je kráľ Šalamún symbolizujúci Boží a prirodzený zákon. Assad je typickým romantickým mužským hlavným hrdinom, pomerne pasívnym a zmietaným okolnosťami a jednaním výraznejších postavách, v tomto prípade predovšetkým samotnej kráľovnej. Popri nej sa Assadova nevesta Šulamit taktiež stáva iba obeťou démonických síl. Silnými stránkami opery sú vynikajúca inštrumentácia a predovšetkým stvárnenie orientálneho charakteru, ktoré sa Goldmarkovi podarilo pretaviť do hudobnej reči. Ide o dômyselné využitie semitských intonácií (Goldmark, ako sme spomínali, bol synom židovského kantora), samozrejme v súčinnosti s aplikáciou dur-molového tonálneho systému. Príkladom môže byť napr. vstupný pochod z 1. dejstva, tzv. volanie Astarot zverené iba sólovému hlasu či scéna v jeruzalemskom Chráme z druhého dejstva. V tomto zmysle stála opera na začiatku celej plejády diel s orientálnou tematikou, ktoré boli tak charakteristické pre obdobie fin de siècle.
Neskoršia operná tvorba
Výberu námetu nasledujúcej opery venoval Goldmark značnú pozornosť i čas. Nakoniec si vybral príbeh z obdobia kráľa Artuša. Opera Merlin na libreto Siegfrieda Lipinera mala premiéru 19. novembra 1886, opäť vo viedenskej Dvornej opere. Hoci svetový úspech predchádzajúcej opery sa nezopakoval, značnú pozornosť vzbudila opera Merlin hlavne v Nemecku. Dôvodom je okrem severského a „romantického“ námetu iste aj štýlový posun smerom k wagnerovskej hudobnej dráme.
Tretia skladateľova opera – Das Heimchen am Herd (Domáci cvrček) vznikla na libreto Alfreda Mariu Willnera podľa Dickensovej poviedky The Cricket on the Hearth (1846). Pozoruhodná je sujetová rozdielnosť jednotlivých Goldmarkových opier – napriek mimoriadnemu úspechu Kráľovnej zo Sáby už skladateľ nikdy nesiahol po forme grand opéry v tejto relatívne čistej podobe (hoci jednotlivé štýlové elementy nájdeme v jeho diele aj neskôr). Ideovému zámeru a charakteru jednotlivých diel zodpovedá aj ich hudobné stvárnenie – atmosféru anglickej meštianskej domácnosti v opere Domáci cvrček dokresľuje Goldmark pomocou pomerne jednoduchej, no mimoriadne účelne použitej harmonickej a melodickej zložky.
Opera je z hľadiska formy prekomponovaná, delenie na recitatívy a árie je však mimoriadne výrazné (dielo ako celok sa dokonca podľa počutia javí ako číslovaná opera), čo skladateľ využíva nepochybne cielene v snahe zvýrazniť celkový „meštiansky“ charakter diela. Mimoriadne úspešná premiéra opery sa uskutočnila 21. marca 1896, opäť na scéne Dvornej opery vo Viedni, a dielo zakrátko víťazne prešlo európskymi javiskami – ešte v roku svetovej premiéry sa opera sa hrala v Berlíne, Brne, Budapešti, Prahe, Rige, Bazileji, Poznani a Štrasburgu. Hneď počas nasledujúcej sezóny (1896/1897) naštudoval operu ako novinku aj súbor v mestskom divadle v Prešporku/Bratislave. V roku 1900 sa opera hrala v Londýne a roku 1912 dokonca v USA – v Chicagu a vo Filadelfii. V nasledujúcom desaťročí sa Goldmark venoval predovšetkým opernej tvorbe – v priebehu relatívne krátkeho času vznikli tri posledné opery – Die Kriegsgefangene (Vojnová zajatkyňa, libreto Ernst Schlicht, uvedená v roku 1899 vo Viedni), Götz von Berlichingen (na libreto A. M. Willnera podľa rovnomennej Goetheho drámy, uvedená taktiež vo Viedni v roku 1902) a Das Wintermärchen (Zimná rozprávka, libreto A. M. Willner podľa rovnomennej Shakespearovej drámy, premiéra sa uskutočnila 2. januára 1908).
Relatívne vlažné prijatie prvých dvoch spomínaných opier do istej miery vyvážil úspech poslednej opery. Zimná rozprávka sa krátko po viedenskej premiére hrala v Budapešti, vo Frankfurte nad Mohanom, roku 1909 v Turíne, Moskve, Berlíne a v Brne, ani ona sa však dlhšie na javiskách neudržala. Posledné Goldmarkove opery sa vyznačujú nepochybným technickým majstrovstvom, vybrúseným štýlom a subtílnou inštrumentáciou, invenciu ani silu dramatického výrazu opier ako Kráľovná za Sáby či Domáci cvrček však skladateľ už nedosiahol. Z hľadiska formy ide o prekomponované opery, (dejstvá sa delia na scény) , ako sme však už spomínali, rozdiely medzi recitatívnymi a arióznymi úsekmi sú aj v neskorých operách mimoriadne jasné. Goldmark nesmeroval k zhutneniu faktúry a k vyslovene symfonickej koncepcii orchestrálneho partu v zmysle neskorších Wagnerových hudobných drám, hoci pri budovaní faktúry v čisto orchestrálnych úsekoch jasne vidieť príklon k voľnej polyfónii v zmysle wagnerovských princípov, pričom sa nevyhýba ani najpríkrejším disonanciám (svojho času Hanslick Goldmarka nazval „kráľom disonancie“). Práve priraďovaním recitatívnych a arióznych úsekov Goldmark dosahuje žiadaný kontrast vo faktúre, a hoci aplikuje jednotlivé inovatívne štýlové elementy, princípy a najmodernejšie skladateľské postupy (napr. aj relatívne príkre modulácie, v ktorých predznamenáva už štýl R. Straussa) známe z hudobnej drámy, jeho opery zostávajú operami v zmysle tradičnej estetiky.
Skladateľ starého sveta
Goldmark bol známy svojím kladným vzťahom k prírode. Leto zvyčajne trávieval v Alpách (neskôr si kúpil letný dom v Gmundene v Hornom Rakúsku), prípadne na jadranskom pobreží. V roku 1910 sa stal čestným doktorom Univerzity v Budapešti – v tej dobe bol pokladaný za druhého najvýznamnejšieho uhorského skladateľa po Franzovi Lisztovi. V rokoch 1910–1914 pracoval na svojich pamätiach – literárne veľmi svieže dielo dokumentuje nielen Goldmarkov život a skladateľský vývoj, ale aj spoločenské a kultúrne pomery vo Viedni a v Rakúsko-Uhorsku v 40. až 90. rokoch 19. storočia. Goldmark svoje pamäti nedokončil – prácu prerušilo vypuknutie 1. svetovej vojny a skladateľova smrť na prahu roku 1915. Odišiel teda na začiatku vojny. Tá v konečnom dôsledku znamenala koniec „starého“ sveta, ktorý ako skladateľ vlastne charakterizoval. Ďalší vývoj v 20. storočí so svojím národne orientovaným konceptom už nechcel akceptovať vo svojej povahe kozmopolitné stanovisko, ktoré Goldmark zastával. S tým do istej miery súvisí aj problematika Goldmarkovho „epigónstva“ – Goldmark skutočne nebol vo svojej povahe novátorom. Vo svojom diele sa snažil syntetizovať aktuálne trendy a novým obsahom naplniť už existujúce formy. Závažnejšiu inováciu znamenala predovšetkým orientálna inšpirácia v jeho životnom diele – v opere Kráľovná zo Sáby, ktorá nepochybne ovplyvnila celý nasledujúci vývoj v opernom žánri. Problematickou sa do istej miery stala aj Goldmarkova vyslovene rakúsko-uhorská identita. Hoci sa Goldmark napriek židovskému pôvodu považoval za Nemca, celý život sa hlásil aj ku svojej uhorskej, resp. maďarskej identite, i keď maďarsky nehovoril. Práve v Maďarsku sa napokon jeho diela udržali na javiskách a koncertných pódiách najdlhšie. V globálnejšom meradle sa snáď jediným Goldmarkovým dielom, ktoré rezonovalo v povedomí svetovej hudobnej verejnosti v priebehu 20. storočia, stal jeho Husľový koncert a mol op. 28 (1877) ako vďačné dielo romantickej husľovej literatúry. Hungaroton v roku 1980 vydal prvú (a jedinú) štúdiovú nahrávku opery Kráľovná zo Sáby (pod taktovkou Ádáma Fischera stvárnili postavy kráľovnej a Assada Klára Takács a Siegfried Jerusalem), v tomto roku plánuje Muzikologický inštitút Maďarskej univerzity v Budapešti dokonca usporiadať muzikologickú konferenciu o živote a diele Karla Goldmarka.
Autor je pedagógom na Katedre muzikológie FiF UK
Použitá literatúra
Goldmark, Karl: Erinnerungen aus meinem Leben. Viedeň: Rikola Verlag, 1922, s. 114-146.
Informácie o uvádzaní Goldmarkových diel na Slovensku vychádzajú z nasledujúcich prác:
Laslavíková, Jana: Mestské divadlo v Prešporku 1886-1920. (dizertačná práca) Katedra hudobnej vedy, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava, 2009.
Blahová, Elena: Súpis repertoáru SND 1920 – 2010. Bratislava: SND, 2010.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.