Pri poznávaní hudobného života v jednotlivých obdobiach kultúrno-spoločenského vývoja sa stretávame aj s osobnosťami, ktorých mená nenachádzame v encyklopédiách či biografických slovníkoch. Hoci životné okolnosti a niekedy aj prílišná skromnosť im zabránili zaujať miesto medzi uznávanými hudobníkmi, ich umelecká činnosť zanechala trvalé stopy vo vývoji hudobno-kultúrneho života miest, v ktorých žili, pôsobili a lásku k hudbe prenášali na okolie prostredníctvom svojich umeleckých či pedagogických aktivít.
Takouto osobnosťou bol aj skladateľ, salónny muzikant, hudobný pedagóg a lokálpatriot Ernest Zahovay (1913–1998), ktorého meno je dnes širšej verejnosti takmer neznáme. Umelecká dráha jedného z prvých profesionálnych skladateľov tanečnej hudby na území dnešného Slovenska i Maďarska sa začala v 30. rokoch 20. storočia, v období rozkvetu modernej populárnej hudby ako najrozšírenejšej formy zábavy reprezentujúcej mestský štýl života. Repertoár tanečných orchestrov a kapiel tvorili predovšetkým hudobné žánre, ktoré v tomto období prenikli do Európy. Mimoriadnej obľube sa tešili najmä spoločenské tance tango, samba, charleston, shimmy, slow fox, anglický valčík, swing a keďže na Slovensku chýbala pôvodná tvorba tohto zamerania, skladby sa importovali z Viedne, Budapešti alebo z Prahy. Na vznik pôvodnej slovenskej tvorby malo najvýraznejší vplyv tango. Syntézou domácich hudobných tradícií so žánrovým charakterom tanga vzniklo tzv. slovenské tango, ktoré predstavovalo vyhranený hudobný typ. Okrem tanga sa v druhej polovici 30. rokov objavili aj skladby foxového charakteru a fúzia prvkov modernej tanečnej hudby s tancami ľudového charakteru priniesla čardášový fox, ľudový fox, foxpolku a i. Podobne ako tango, aj spomínané útvary sa zaradili medzi pôvodnú tvorbu, ktorá na Slovensku od 30. rokov minulého storočia vznikala.
Salónny hudobník
Zahovay prichádzal do kontaktu s dobovými tanečnými skladbami ako salónny hudobník, čo malo, pochopiteľne, vplyv na jeho tvorbu. Už ako 17-ročný založil v Štúrove kapelu s mandolínou, mandolou, bendžom a bicími nástrojmi, ktorej repertoár tvorili najmä tangá, foxy, shimmy a charleston. Intenzívne sa začal venovať štúdiu zborového spevu, harmónie a sakrálnej hudby v Ostrihome u Antona Buchnera, riaditeľa ostrihomskej Mestskej hudobnej školy a kantora tamojšej baziliky. Podľa Buchnerových slov mala ostrihomská hudobná škola len málo podobne talentovaných žiakov, akým bol Zahovay. Štúdium však musel prerušiť a v hudobnom vzdelávaní pokračoval ako samouk. Postupne zvládol hru na viacerých nástrojoch (bendžo, mandolína, organ, gitara, husle, akordeón), jeho najmilším však ostal klavír. V tomto období vzniklo jeho prvé tango Hozzád szól e vallomás (Tebe znie to vyznanie) na báseň Lászlóa Kutaka. Hudobný kritik a redaktor budapeštianskeho časopisu Színházi élet (Divadelný život) Imrich Farkas sa o ňom vyjadril veľmi kladne, čo viedlo skladateľa k úprave pre väčší tanečný orchester. Podobný úspech u poslucháčov získal aj Akácvirág (Agátový kvet), ktorý si vraj pospevovali ľudia i na ulici.
Ernest Zahovay sa podieľal na zlepšení hudobného a kultúrneho života nielen vo svojom rodnom Štúrove. Jeho umelecká činnosť je spojená s hudobným životom viacerých slovenských miest, kde účinkoval so svojou kapelou.
V roku 1932 sa mu podarilo vybudovať z členov Katolíckeho spolku mládencov (Katholikus Legényegylet) v Štúrove amatérsku salónnu kapelu. Tá účinkovala najmä ako sprievodné teleso pri rôznych operetách, hudobných veselohrách a na plesoch. „Hudobný život v Štúrove bol živý a kultúra bola veľmi intenzívna,“ spomína vo svojej autobiografii 40 év a zongora mellett (40 rokov pri klavíri), v ktorej v roku 1992 opísal svoje hudobné zážitky či skladateľskú prácu. „V tých časoch ešte neexistovali televízory a sály bývali preplnené.“ V nasledujúcom roku sa kapela sprofesionalizovala a svojím obsadením (husle, saxofón, akordeón, klavír, bicie) predstavovala štandardné obsadenie dobových salónnych kapiel. Účinkovala aj v Poľsku a na Ukrajine, pričom jej angažmán zabezpečovali bratislavská agentúra Conorto či košické agentúry Zinner a Klein Maxi. Okrem inštrumentálnych tanečných skladieb sprevádzala spevákov, tanečné a operetné predstavenia. Vo svojom repertoári mala aj pôvodnú slovenskú tvorbu, napríklad šlágre Dita či Nepovedz dievčatko nikomu. Na toto obdobie spomína Zahovay ako na najkrajšie a rozhodujúce pre jeho ďalšie profesionálne smerovanie. Vznikali nové skladby – tango Lehulló őszi falevelek (Padajúce jesenné lístie), viaceré z nich, napríklad anglický valčík Én nem tudom mi történt (Ja neviem, čo sa stalo) sa podarilo vydať prostredníctvom budapeštianskych vydavateľstiev.
V roku 1938 sa stal Zahovay miestnym poverencom Zväzu maďarských autorov a zakrátko aj členom pražského Ochranného svazu autorského (1939). Vtedy napísal na libreto S. Broscha (Brassai) svoju prvú operetu Azt álmodtam (Snívalo sa mi), niekoľkokrát uvedenú v Nových Zámkoch a v Štúrove. V Mestskom múzeu v Štúrove sa na fotografii zachovalo Jazzové trio Zahovayových, pravdepodobne z predvojnového obdobia. Gitarista skupiny GATTCH Tomáš Rédey s odstupom času spomína, že Zahovay bol výborným jazzovým klaviristom. „Hrával vtedajší jazz, nie ten moderný. Skladby boli harmonicky pestré, využíval alterované akordy. Nebolo to gýčovité, naopak, veľmi sofistikované, vypracované a inšpiratívne, čo sa týkalo aranžmánov. Príležitostne zakomponoval do skladieb aj sláčikové či dychové nástroje.“
Skladateľ a pedagóg
Počas 2. svetovej vojny udržiaval Zahovay intenzívny umelecký kontakt najmä s Budapešťou, kde sa stretával so svojím priateľom Jurajom Berczellerom. Od neho získaval najnovšie tanečné skladby, ktoré pre svoju kapelu následne inštrumentoval. S vlastnou tvorbou sa zúčastňoval na autorských hudobných súťažiach a vďaka viacerým oceneniam mu ponúkli členstvo v Zväze maďarských autorov (1940). U poslucháčov získali veľkú popularitu najmä slowfox Céltalan bolyongás (Bezcieľne blúdenie), tango Az élet (Život) a anglické valčíky Hull a falevél (Padá lístie), Hópehely (Snehová vločka) či Mesélek magának (Vám, rozprávam Vám...). V tomto čase spolupracoval so známym maďarským spevákom Pálom Kalmárom, na spoluúčinkovanie pozýval i Máriu Zádor či Magdu Várady. Zahovayove piesne zazneli viackrát v budapeštianskom rádiu i v podaní ruských emigrantov – balalajkovej kapely Eugena Stepana so speváčkou Šurou Uskovou. Vo vojnovom období skomponoval svoju druhú operetu Két majális (Dva majálesy, 1943) na libreto Jozefa Hofbauera, ktorú okrem Nových Zámkov a Štúrova uviedli aj v Ostrihome. V tom istom roku skladateľ usporiadal svoj prvý autorský večierok. Hoci úspešnú umeleckú činnosť prerušilo Zahovayovo narukovanie, kontakt s hudbou nestratil. Počas vojnového zajatia v Nemecku hrával ako klavirista v nemocniciach a súčasne získaval nové inšpirácie pre svoju tvorbu z amerických a nemeckých tanečných skladieb.
Po skončení 2. svetovej vojny sa opäť intenzívne venoval hudobnej činnosti. V roku 1947 ho prijali do Slovenského ochranného zväzu autorov a v bratislavskom i košickom rozhlase zazneli niektoré jeho skladby. Keďže rozhlas odmietal piesne s maďarským textom, 25 skladieb bolo nahraných v inštrumentálnej podobe. Výnimku tvorili tango Zlatožltá jeseň (text Sama Dvorína spieval Jozef Kuchár) a valčík Dávno to bolo so Zdeňkom Sychrom a posádkovou hudbou z Topoľčian. Na zberateľských platniach a v archíve pražského Supraphonu možno nájsť poslednú Zahovayovu nahrávku so slovenským textom v podaní Melánie Olláryovej (Kvitnúci narcis).
Politické pomery v 50. rokoch prinútili Zahovaya na isté obdobie prerušiť umeleckú činnosť (pracoval ako účtovník, klampiar, úradník Miestneho národného výboru v Štúrove i v tamojších lodeniciach). So svojou kapelou začal opäť hrávať v roku 1956 v zoštátnenej kaviarni Dunaj (bývalej kaviarni Zahovay, ktorú vlastnil jeho strýko). Aby si rozšíril hudobné vzdelanie, absolvoval v rokoch 1956–1959 dirigentský kurz organizovaný Slovenským osvetovým strediskom v Bratislave. Zároveň sa až do roku 1975 intenzívne venoval pedagogickej činnosti a učenie považoval popri komponovaní za svoju najobľúbenejšiu činnosť.
Hudobný odkaz Ernesta Zahovaya predstavuje okolo 500 skladieb. Časť piesní si aj sám otextoval, čo svedčí o všestrannom umeleckom nadaní autora. V tvorbe sa stále prispôsoboval aktuálnym trendom a požiadavkám poslucháčov, jeho skladby boli melodicky invenčné a harmonicky bohaté. Najväčšie zastúpenie mali tangá a anglické valčíky, pochody, slowfoxy, foxy, piesne a šansóny. Široká paleta jeho tvorby obsiahla aj prvky swingu a latinskoamerickej tanečnej hudby (samba, rumba, mambo, bossa-nova, cha-cha, charleston; dôkazom bol napríklad autorský večierok Juhoamerické rytmy v roku 1974). Nachádzame v nej však i staršie žánre, akými sú hallgató alebo čardáš. V posledných rokoch sa venoval najmä šansónom a zhudobňovaniu básní Vilmosa Csontosa, Lászlóa Endreho Nagya a Györgya Dénesa. Komponoval aj pre Tanečný orchester slovenského rozhlasu v Bratislave, niektoré skladby nahral aj súbor košického rozhlasu. Ich popularitu medzi širším okruhom poslucháčov sťažovala slabá hrávanosť. Istú úlohu mohli zohrať okolnosti súvisiace s národnosťou skladateľa, na čo poukazuje jeho dcéra Agnes Zahovay-Ferienčíková: „Aj keď sa na otcových skladbách podieľali známi a uznávaní textári, napríklad Bibiana Wallnerová, neprijali ich ani so slovenskými textami.“ Dôležité skutočnosti sa tiež dozvedáme z listu Pavla Zelenaya adresovaného Zahovayovi, v ktorom spomína v rozhlase nahranú skladbu Zlatožltá jeseň: „Snažil som sa, aby aspoň hudba bola prijatá, lebo text zamietli. Išiel som za vecou ďalej, a zistil, že skladba je síce nahraná, ale keďže v spievanej podobe, kartotečný lístok obsahuje poznámku, že sa nesmie vysielať.“
Medzi Zahovayove obľúbené žánre patrila aj opereta. Okrem spomínaných napísal ďalšie dve: Olyan jó, hogy hazudtál (Ako dobre, že si klamal), v ktorej účinkovali známi interpreti Melánia Olláryová, Magda Várady či Pál Kalmár a operetu na libreto Eugena Heltaiho Ezerkettedik éjszaka (Tisíc a druhá noc). Medzi jeho vrcholné diela patrí Ave Maria (1996) pre klavír, husle a spev, o ktorej sa vyjadril, že do posledných rokov života čakal na vhodnú chvíľu a pokoj duše k jej skomponovaniu. V roku 1999 vydal Slovenský rozhlas spomienkové CD Még egy tangót (Ešte jedno tango) s výberom zo známych autorových skladieb z obdobia 1939–1995, predtým vyšli tlačou Malý valčík a Ešte jedno tango.
Pri pohľade na širokospektrálnu tvorbu a činnosť Ernesta Zahovaya sa pred našimi očami vynára osobnosť, ktorá sa podieľala na profilácii populárnej a tanečnej hudby na Slovensku. Lokálpatriot, ktorý nikdy nechcel opustiť Štúrovo, bol počas svojho života veľmi obľúbeným a uznávaným najmä v širšom okruhu svojho rodného mesta. Skutočnosť, že sa o jeho kultúrny rozkvet pričinil v značnej miere, dokazuje aj ocenenie Pro Urbe, ktoré mu mesto udelilo v roku 1993 za celoživotný prínos. O úcte obyvateľov Štúrova k „svojmu“ skladateľovi svedčí i pamätná tabuľa, umiestená na stene bývalej kaviarne, kde Ernest Zahovay pôsobil ako muzikant.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.