V týchto dňoch sa do regálov knižníc a archívov dostáva nová publikácia z vydavateľstva Hudobná spoločnosť Hemerkovcov v Košiciach, ktorá je pokračovaním cyklu prác v rámci „Kapitol z dejín hudobnej kultúry v Košiciach XI“. Ide o zborník referátov, ktoré odzneli na muzikologickej konferencii v Košiciach 9. 11. 2011 usporiadanej v rámci festivalu Ars Nova Cassoviae. Úvodné slovo zostavovateľky a autorky jedného z príspevkov Júlie Bukovinskej podáva genézu týchto muzikologických aktivít v Košiciach, kde aj napriek nepriaznivým podmienkam pre systematický výskum „sú témy, ktoré si žiadajú pozornosť, a ich postupné odkrývanie a prezentovanie verejnosti sa ukázalo ako správne rozhodnutie, ktoré začína nadobúdať charakter periodického podujatia“. Na konferencii prezentovali svoje výskumy dotýkajúce sa viacerých oblastí a historických období hudobnej kultúry v Košiciach a ich regiónu Andrea Meščanová, Júlia Bukovinská, Dita Marenčinová, Emília Dzemjanová, Štefan Eliáš a Lýdia Urbančíková.
Po prvýkrát sa na stránkach regionálnej vedeckej tlače ocitla téma renesančných hudobných tradícií Košíc. Svojimi „Pohľadmi na kultúru renesančného mesta“ sa dotkla Andrea Meščanová doposiaľ neznámeho terénu pestovania hudby v Košiciach v 15. – 16. storočí, a to v rámci školstva, z pohľadu systému i známych predstaviteľov a osobností. O účinkovaní žiakov a kantorov na bohoslužbách existuje napríklad záznam z roku 1508, v ktorom sa okrem iného píše: „...nech kapelník a všetci kapláni dómu odbavujú spievanú sv. omšu so sprievodom organa...,“ alebo, „aby zbormajster a spomenutí kapláni spolu so všetkými školskými deťmi spievali pred hlavnou omšou so sprievodom organa Te Deum laudamus, za čo sa bude vyplácať kaplánom 15 zl., organistom 6 zl. a kantorovi 4 zl.“ Na inom mieste sa dozvedáme mená osobností, ktoré tu pôsobili v úlohe rektora (Michal Thyr, Valentín Carbo, Ondrej Melcer, dokonca profesor z Cambridgu a Oxfordu Leonard Coxe).
Autorka sa dotkla aj otázky pestovania svetskej hudby, hry trubačov, lutnistov, huslistov a spomedzi nich najmä lutnistu a básnika Sebastiána Tinódyho.
Na referát Andrey Meščanovej nadviazal príspevok Lýdie Urbančíkovej zameraný na obdobie 19. storočia. Výraznou postavou bol v tom období v Košiciach kantor a pedagóg Gustáv Jaczko (1852–1890), ktorý okrem Dómu sv. Alžbety pôsobil aj ako zbormajster robotníckeho zboru Harmónia a zboru seminaristov. Podieľal sa na uvedeniach omší Antona Husku i Jozefa Kernera. Generačne mladším bol Rudolf Jaczko, ktorého životopisné údaje nie sú dosiaľ známe, v roku 1910 bol tajomníkom Spolku košických milovníkov hudby a dopisovateľom miestnych novín v rubrike podujatí hudobného života. Okrem iného sa zasadzoval v Košiciach o vznik filharmonického orchestra. Bol súčasne skladateľom, hrával v kine Uránia, organizoval koncerty, spolupracoval ako organista s Oldřichom Hemerkom. O jeho spomínanej skladbe Omša Es dur a jej predvedení v Dóme v roku 1910 zatiaľ niet priamych dôkazov.
Veľké osobnosti hudobného života Košíc nezriedka pôsobili v opernom súbore košického divadla. Jednou z nich bol bezpochyby Ladislav Holoubek, ktorý zastával po dve obdobia post šéfa Opery ŠD. Júlia Bukovinská sa vo svojom príspevku zamerala na jeho prvé obdobie, roky 1958–1966, kedy sa obzvlášť profiloval vzťah tohto významného dirigenta a skladateľa k tvorbe Jána Cikkera. Holoubek s mimoriadnym ohlasom premiéroval v roku 1957 v Košiciach majstrovu operu Beg Bajazid a potom ďalších 5 operných titulov iných autorov, medzi ktorými bol i jeho vlastný opus Stella, dielo patriace dnes do zlatého fondu slovenskej hudobno-dramatickej spisby. Holoubkovo pôsobenie v Štátnom divadle bolo v tomto období späté i s vynikajúcou úrovňou sólistického súboru s dominantným zástojom Anny Polákovej, Imricha Jakubeka a Gejzu Zelenaya.
Dielo operného režiséra Kornela Hájka patrí k témam, ktorými sa Dita Marenčinová zaoberá už niekoľko rokov. Jej príspevok upozornil na mimoriadne kvality a zásluhy tejto osobnosti o rozvoj dramatického umenia na Slovensku. Autorka tiež korigovala nesprávny, doteraz rozšírený dátum jeho narodenia (správny je 22. 10. 1920), rozšírila pohľad na jeho osobnostný a profesionálny profil. Hájek hral na husliach i organe, ovládal nemčinu, francúzštinu, latinčinu, maďarčinu, študoval tiež filozofiu. Bol žiakom veľkej režisérskej osobnosti Karla Jerneka, ktorý inscenoval viaceré historické premiéry veľkých slovenských operných diel – Suchoňovej Krútňavy, Cikkerovho Vzkriesenia a Mr. Scroogea. Hájek je autorom viacerých slovenských prekladov operných libriet, napr. Verdiho Nabucca alebo Mozartovho Únosu zo serailu, ktorý sa v slovenskom preklade hral prvý raz práve v Košiciach. Kornel Hájek zomrel počas skúšok k novej inscenácii Verdiho Aidy. Inscenáciu potom v jeho intenciách dokončil pražský režisér Juraj Fiedler (premiéra sa konala 4. 4. 1968).
Pavol Baxa – lekár organov (1923–2006), takýmto spojením uviedla Emília Dzemjanová svoj príspevok o slovenskom organárovi a jeho zásluhách na stavbe a zachovaní mnohých cenných nástrojov na Slovensku. Výnimočnosť témy, samotnej osobnosti, ako i jej hudobno-historickej reflexie podčiarkla osobnou prítomnosťou i najbližšia rodina majstra.
Otázka „Kto bola Suhayda Mária?“ bola titulom referátu Lýdie Urbančíkovej na tému tvorivého odkazu neznámej klaviristky a skladateľky, rodáčky z Prešova, žiačky Márie Mašíkovej-Hemerkovej, ktorá v roku 1935 absolvovala na konzervatóriu v Prahe v kompozičnej triede Josefa Suka skladbou Variace a fuga na šarišskou lidovou píseň pro klavír a v roku 1937 úspešne tiež dokončila štúdium odboru klavír. Priatelila sa s Vítězslavou Kaprálovou, ich skladby spoločne zneli na koncertoch v Bratislave i Brne. Do roku 1940 pôsobila v Nitre, potom v maďarskom Györi ako profesorka klavírnej hry na miestnom konzervatóriu.
Oživenie do vážnych tém konferencie vniesol historik Štefan Eliáš svojím príspevkom „Košice – domov hudobnej vzdelanosti“. Priblížil v ňom košického vzdelanca, zemana Daniela Kászonyiho, ktorý svojho syna vo veku 12 rokov poslal na štúdiá do Viedne, kde sa mal venovať klavírnej hre i výtvarnému umeniu. V dome jeho viedenskej príbuznej býval aj Ludwig van Beethoven, z čoho možno dedukovať, že Daniel Kászonyi ml. hudobného génia stretával ako suseda a bol teda jediným Košičanom, ktorý ho poznal osobne. Druhoradé však nie je ani meno jeho viedenského hudobného pedagóga, ktorým nebol nik iný než Carl Czerny. Vyučoval ho osem mesiacov.
Jednotlivé príspevky muzikologickej konferencie v Košiciach boli rozdielne štádiom rozpracovania danej témy, pričom niektoré ašpirovali na ucelenejšiu kompletizáciu, iné predstavovali zasa prípravu na ďalší heuristický výskum. Výsledky sa budú zreteľnejšie javiť na ďalšej konferencii, ktorú plánujú organizátori uskutočniť o dva roky. Doterajšia úroveň podujatia je však už teraz prísľubom nových a podnetných poznatkov z doposiaľ neznámych kapitol hudobných dejín východoslovenskej metropoly a jej okolia.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.