Gabriel Jonáš (1948) je jednou z najvýraznejších osobností slovenskej jazzovej scény. Jonáš, ktorý hrá v súčasnosti výhradne na klavíri, vyštudoval na bratislavskom Konzervatóriu (1964–1969) hru na akordeóne a na gitare. V rokoch 1972–1973 žil a pôsobil v New Yorku. Spolupracoval s viacerými významnými americkými jazzmanmi, ako Joe Newman, Sam Jones, Bobby Durham, Albert „Tootie“ Heath alebo Attila Zöller. Z hŕstky Jonášových nahrávok, ktoré sú z obdobia pár rokov po jeho americkej skúsenosti, som vybral skladbu Charlieho Parkera Au Privave z LP Klávesová konkláva (Supraphon, 1978). Ide o záznam koncertu z 13. 12. 1976 v Obvodnom kultúrnom dome v Prahe 4, na ktorom účinkovali: Gabriel Jonáš – akustický klavír, Karel Růžička – Fender Rhodes, Emil Viklický – Fender Rhodes, Petr Kořínek – basgitara, Josef Vejvoda – bicie nástroje a Jiří Tomek – kongá. Jonáš bol v tej dobe spoluhráčom pražského multiinštrumentalistu Jiřího Stivína. Len pár mesiacov pred koncertom, z ktorého pochádza analyzované sólo, spolu nahrali významný album Zvěrokruh (Supraphon, 1977).
Kompletná transkripcia v klavírnom zápise je dostupná na stiahnutie vo formáte PDF tu.
Na analýzu som vybral skladbu s jednoduchou harmonickou štruktúrou (12-taktové blues), na ktorej sa dá pohodlne sledovať Jonášov improvizačný štýl. Stavba sóla používa 2-taktové striedanie fráz v štýle call & response a princíp tension & release. Na jeho začiatku (1.–2. takt) je citovaná zmenšená stupnica F začínajúca celým tónom, ktorá sa používa pri improvizácii na zmenšené akordy. Jej použitie v kontexte dominantného akordu F7 sa dá chápať ako jemné vybočenie z tonality. Čísla v zátvorke pod notovou osnovou (1.–2. takt) označujú poradové číslo tónu v stupnici a čísla nad notovou osnovou ich vzťah k akordu F7. Znamienko + označuje unavailable tensions, čiže tóny (7 a 11), ktorým sa treba v akorde vyhnúť, ale v improvizácii ich smieme použiť ako prechodné tóny. Na túto úvodnú 2-taktovú frázu nadväzuje bebopová fráza (3.–4. takt), vychádzajúca z akordického rozkladu. V 10. takte sa nachádza modálna zámena (modal interchange), keď namiesto akordu C7 je v improvizácii artikulované rozšírenie na Gm7b5–C7b9, čiže II a V7 stupeň z f mol harmonickej. Melodické reharmonizácie s použitím chromatických tónov rozširujú štruktúru blues a improvizačným linkám dodávajú harmonické napätie a pohyb vpred.
Výborným spôsobom, ako v improvizácii spestriť rytmus, je varírovanie frázovania. V 17. takte sa sólo „prepne“ do rovného cítenia (straight) a v 21. sa vráti do swingu. Chromatický zostup jednoduchého motívu, ktorého zárodok sa dá vysledovať na začiatku 19. taktu, je motivickou prácou typickou skôr pre staršie jazzové štýly. Opakovanie chromaticky klesajúceho motívu (19.–22. takt) má solídnu melodickú nosnosť, a preto je prakticky nezávislé od harmonického kontextu. V 23. takte je pasáž s týmto motívom predelená akordickou vyhrávkou, na ktorú nadväzuje opakovanie krátkej rytmizovanej frázy, vytvorenej z troch tónov. Fráza je anticipovaná už poslednom takte 2. chórusu a jej opakovanie v 3. chóruse (25.–29. takt) má viac rytmickú ako melodickú úlohu. K jej transformácii dochádza v 31.–32. takte cez veľké trioly, pričom v závere 3. chórusu (33.–34. takt) je pôvodná fráza „skrytá“ v osminových notách. Turnaround (35.–36. takt) obsahuje opäť akordické rozklady typické pre bopový štýl.
Základom Jonášovho improvizačného myslenia je rytmus. Typickým príkladom je začiatok 4. chórusu (38.–41. takt), kde pracuje s jediným tónom a jeho chromatickým posúvaním v rámci oktávy smerom k subdominante Bb7. Na zvýšenie napätia (tension) použije Jonáš zmenšené akordy v 43. –45. takte. Malá nóna (b9) na ťažkej dobe akordu Gm7 (46. takt) bola obľúbeným postupom Charlieho Parkera, ktorý ho použil napríklad v téme svojej skladby Now’s The Time. Ide o blue note z f mol bluesovej stupnice. V turnarounde, ktorý sa začína v 48. takte, je citovaná zmenšená C začínajúca sa veľkou sekundou. Umelo vytvorená symetrická stupnica obsahuje štyri akordické tóny a štyri tenzie, pričom sa dá ľahko odvodiť z dvoch chromaticky posunutých zmenšených akordov, v našom prípade Cdim7 a C#dim7.
5. chórus je vzorovou ukážkou melodického bopového hrania vo vnútri harmónie s použitím C bebopovej stupnice. V rámčekoch sú cieľové tóny troch po sebe nasledujúcich fráz, ktoré spolu vytvárajú postupne klesajúci logický celok – vetu (54.–57. takt). Chromaticky poňatá fráza v turnarounde (59.–60. takt), ktorá smeruje do toniky, je typická skôr pre obdobie swingu alebo dixielandu. Jonáš sa tu riadi svojím vlastným vkusom, nerieši štýlovosť alebo koncepciu, ale hrá to, čo „počuje“.
Logika, čitateľnosť a rytmická precíznosť, tak by sa dal najlepšie charakterizovať Jonášov improvizačný štýl. Na začiatku 6. chórusu (61.–63. takt) trikrát opakuje diatonicky klesajúci jednotaktový motív, ktorý mieri do substitučného akordu B7, nahrádzajúceho toniku. Striedanie repetitívnych rytmických modelov (65.–66. takt) s komplexnejšími bopovými postupmi (67.–68. takt) je pre Jonáša typické a v jeho sóle ho môžeme nájsť na viacerých miestach. Zaujímavou stratégiou je tiež použitie sprievodu ľavej ruky. Zatiaľ čo v prvých štyroch chórusoch používa sprievod skôr ojedinele, od 5. chórusu ho využíva frekventovanejšie, avšak skôr ako prostriedok na gradáciu. Netreba tiež zabudnúť na to, že na nahrávke sú ďalší dvaja klaviristi, preto je použitie ľavej ruky na sprievod vlastne zbytočné. Hra v akordoch sa tak dostáva k slovu až v poslednom, 7. chóruse. Ide opäť o rytmické opakovanie jednoduchého motívu v Jonášových akordických blokoch (block chords), ktoré používali George Shearing, Red Garland alebo Bill Evans.
Sólo Gabriela Jonáša ma zaujalo množstvom zaujímavých nápadov a veľkým nasadením. Vďaka rozumnému dávkovaniu hudobných informácií a práci s dynamikou na ňom niet hluchých miest. Verím, že transkripcia a jej analýza budú pre záujemcov o štúdium jazzovej improvizácie obohatením.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.