Donizettiho Lucrezia Borgia, dielo, ktoré pred rokom v slovenskej premiére uviedla Opera SND, nepatrí medzi často uvádzané tituly operného repertoáru. Podľa operného servera www.operabase.com ju v aktuálnej sezóne hrajú iba divadlá v Bratislave, Varšave, Washingtone, Buxtone a v Mníchove. V poslednom menovanom meste sa na program dostáva po viac než sto rokoch, v očakávanej, od premiéry až po poslednú avizovanú reprízu beznádejne vypredanej inscenácii s Editou Gruberovou v titulnej postave. Slávna sopranistka však nie je jedinou konotáciou do slovenského prostredia. V hlavnej mužskej postave, tenorovom parte Lucreziinho syna Gennara, sa predstavil mladý slovenský svetobežník Pavol Bršlík. Priznám sa, že ma k výkonu talentovaného speváka, pre ktorého však predverdiovské belcanto (s výnimkou Nemorina v Nápoji lásky) nie je domácou pôdou, viazali väčšie a zvedavejšie očakávania, než k výkonu slávnej divy – hoci i ona sa s postavou opernej travičky javiskovo stretla po prvýkrát vo svojej dlhoročnej megaúspešnej kariére. Premiéra (23. 2.) sa začala vstupom indendanta Nikolausa Bachlera, oznamujúceho indispozíciu Pavla Bršlíka. Napriek zdravotnému hendikepu, tenorista sa za svoj výkon hanbiť nemusel. Hereckému výkonu síce chýbala intenzita nasadenia, taká typická pre jeho iné javiskové kreácie (napríklad pre homo-sexuálneho Lenského v kontroverznej mníchovskej Warlikovského inscenácii Eugena Onegina), vokálny vklad do ansámblov zase poznačila snaha o šetrné spievanie. Ale napriek tomu považujem Bršlíkovu akreditáciu na interpreta belcantového štýlu za úspešnú. Veľkou devízou jeho lyrického tenoru je charakterovo nezameniteľná chlapčenská farba a neobvykle prirodzená tvorba tónu, bez náznaku interpretačnej maniery. Pritom ho nemožno upodozrievať, že by necítil frázu, či podceňoval vernosť danému štýlu, i keď charakterom je jeho hlas viac „slovanský“ než „taliansky“. Ak popracuje na najvyššej polohe, má pred sebou naozaj perspektívnu kariéru. Mníchov k nemu prechováva mimoriadne sympatie – búrlivým záverečným aplauzom to dal mladému Slovákovi, ktorý na jeho scéne nepatrí medzi nové tváre, jednoznačne najavo. Hlavným ťahákom inscenácie však ostáva Mníchovčanmi milovaná a oslavovaná Edita Gruberová. Nemecké médiá ju radi titulujú ako „primadona assoluta“, ignorujúc obsah tohto termínu. Edita Gruberová však nie je umelkyňou, ktorá obsiahne repertoár od koloratúrneho až po dramatický odbor. Aj keď vďaka obdivuhodne zvládnutej technike i dokonalému poznaniu a ovládaniu svojho materiálu patrí k vokálnym rekordérkam. Spievať v 62 rokoch vo výbornej forme, lesklým hlasom bez vibrata a iných kazov typických pre zrelé speváčky, je snom každej umelkyne. No hoc to bude znieť ako rúhanie, Edita Gruberová nie je Lucreziou Borgia. Jej nebesky svietivý hlas nemôže obsiahnuť démonické tóny postavy, nižšia poloha je len výsledkom interpretačnej maniéry, nie prirodzenej farby hlasu. Najviac na to doplatila záverečná ária Era desso il figlio mio, kde sa speváčke neozval žiadny z hlbokých tónov. Z ostatných výkonov si pozornosť zasluhujú najmä taliansky basbarytonista Franco Vassallo, ktorý dal Donovi Alfonsovi popri štýlovom speváckom poňatí i najzreteľnejšiu herecko-výrazovú podobu, a britská speváčka Alice Coote (Maffio Orsini) so zamatovo mäkkým, krásne frázujúcim mezzosopránom. Inscenačná podoba Lucrezie Borgie sa niesla v modernom univerzalizujúcom duchu. Uznávaný nemecký režisér Christof Loy (na tohtoročnom Salzburgu inscenuje dve zo šiestich inscenácií) ju situoval na minimalistickú, konkrétnych reálií zbavenú scénu, kde sa okrem sivej steny s nadpisom LUCREZIA BORGIA, jedného stola a pár stoličiek nenachádzali žiadne kulisy a rekvizity. Rovnako kostýmy sa (s výnimkou dvoch rób pre primadonu) niesli v civilnom „oblekovom“ štýle. No v bulletine proklamovanú ambíciu, vytvoriť priestor pre divákovu fantáziu, sa režisérovi nepodarilo dostatočne naplniť. Dielu nedal žiadny nový zreteľnejší obsah, čitateľnejšie indície, čo by divákovu predstavivosť dokázali podchytiť a viesť. Zrejme sa tak stalo i vinou málo vypracovaných individuálnych charakterov postáv a vzťahov medzi nimi. A tak sme síce v náznaku pochopili, že Gennara citovo deprivovalo detstvo bez matky, že jeho priatelia sú vykorenení mladíci (krátke nohavice, detinské bitkárske sklony) a Don Alfonso zákerný manipulatívny človek. Na plnokrvnú režijnú koncepciu to však bolo málo. Umelecká zložka, ktorá dala inscenácii rozmer ozajstného hudobného divadla, mala svoj domov v orchestrálnej jame. Francúzskemu dirigentovi Bertrandovi de Billy sa omnoho zreteľnejšie než režisérovi podarilo naplniť koncepciu inscenácie – zdôrazniť napätie medzi tragikou a grotesknosťou predlohy. Z partitúry vytiahol nielen dramatické, ale aj nečakané komické tóny, čím vytvoril kontrast medzi „vážnymi postavami“ a epizódnymi komickými figúrkami. Stretnutie dvoch špiónov a ich prisluhovačov nad zneucťujúcim nápisom na stene Lucreziinho paláca sa nieslo až v operetnom duchu. Páčivú dvojstrofovú pijanskú pieseň Maffia Orsiniho vystaval do vzrušujúcej hudobnej mikrodrámy: prvú strofu odspieval Gennarov najlepší priateľ ako banálnu odrhovačku, druhú – len vďaka drobným odchýlkam v dynamike, agogike a výraze – s klaustrofóbnym pocitom blížiacej sa smrti. Premiérová atmosféra v mníchovskej Štátnej opere je omnoho bohatšia na emócie, než na akú sme zvyknutí v slovenskom prostredí. Tentokrát to bolo búrlivé hlasné bú pre inscenátorov (ako mi pošepkala vedľa sediaca pani, tak je to takmer vždy) a frenetický dvadsaťminútový aplauz pre spevákov na čele s milovanou divou Editou Gruberovou. Dirigentovi Bertrandovi de Billy sa ušiel len zdvorilostný potlesk.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.