Logo HŽ

Le Grand Macabre v Kráľovskej dánskej opere

Ligetiho jediná opera Le Grand Macabre sa od svojej stockholmskej premiéry (1978) dočkala realizácií na mnohých scénach i vo viacerých jazykoch. Roku 1996 ju autor výrazne prepracoval a v revidovanej podobe sa hráva dodnes.

Novšia verzia má oproti pôvodnej menej dialógov, niektoré, pôvodne hovorené roly a party sa zmenili na spievané. Záverečná passacaglia sa predĺžila, záverečné crescendo bolo nahradené postupným diminuendom. Orchestrácia je priezračnejšia a niektoré nástrojové party sú zvukovo zmiernené. Najmarkantnejším zásahom však bolo skladateľovo rozhodnutie spojiť všetky štyri dejstvá do jediného monolitu, hoci je prístupná prestávka po druhom dejstve (prípadne v treťom dejstve pred grandióznym príchodom Nekrocára na scénu). Tvorcovia novej kodanskej inscenácie sa okrem hlavnej prestávky v polovici večera rozhodli navzájom oddeliť aj prvé dve dejstvá, čím dosť narušili koherenciu celku. To je však asi jediná väčšia výhrada, ktorú možno vzniesť voči skvelému a náročnému predstaveniu. Námet i libreto tejto pozoruhodnej opery sú doslova výzvou pre aktualizácie, preto verejnosť s napätím očakáva, s akými inováciami príde režisér či scénograf každej novej inscenácie. Inak to nebolo ani pred kodanskou premiérou. Kasper Holten (réžia), Steffen Aarfing (scéna a kostýmy) a Jesper Kongshaug (svetelný dizajn) vytvorili vizuálne atraktívne predstavenie, dynamicky reagujúce na dramatické akcie na javisku. Scéna je pompézna, nie však vulgárna, hoci niektoré obscénne dialógy či obrazy operného deja k vulgárnosti priamo provokujú. Zborové scény sú rafinovane rámované a dištancované priehľadnými kulisami, a tak početní obyvatelia Breughellandu nikdy neprekážajú hlavným postavám, naopak, vhodne zapadajú do kompozície živého obrazu. Podobne ako nadmieru aluzívna hudba, aj scénografia je nabitá odkazmi a citátmi, a tak rafinovane recykluje aktuálne vizuálne povedomie, často si pri tom pomáhajúc popartovými rečovými bublinami. Orchester pod taktovkou Michaela Bodera zvládol partitúru bravúrne, úžasne vyzneli najmä náročné polyrytmické eskapády bicích a perkusií.
Spevácke (a herecké) výkony boli presvedčivé a napriek tomu, že party sú naspievané v dánčine, zrozumiteľne komunikovali posolstvá aj bez znalosti jazyka. Posolstvo diela je skutočne nadčasové a hyperbola aj absurdný humor podľa všetkého ešte nepodliehajú inflácii. Totálna deštrukcia sa zatiaľ, chvalabohu, nekoná, avšak Ligetiho karikatúra nepoučiteľného sveta zostáva naďalej aktuálna – v globálnom kontexte i v množstve jeho lokálnych variácií. Nekrocár (bez ohľadu na to, či triezvy alebo opitý), skorumpovaní ministri či šéf tajnej polície Gepopo sa nechystajú odísť zo scény – ani z opernej, ani z dejinnej. Na tej divadelnej zatiaľ nad infantilnou vôľou k zániku víťazí láska, ktorej makabrické podoby vlievajú do života i umenia vždy novú a novú nádej.

György Ligeti: Le Grand Macabre
Dirigent: Michael Boder
Scéna a kostýmy: Steffen Aarfing
Svetelný dizajn: Jesper Kongshaug
Réžia: Kasper Holten
Premiéra v Dánskej kráľovskej opere Kodaň, 2. 3. (navštívená repríza 20. 3.)




Aktualizované: 13. 01. 2015