Logo HŽ

Wagner na Slovensku

Nemeckej opere sa na Slovensku nikdy príliš nedarilo. Osobitne to platí o dielach veľkého majstra z Bayreuthu. Jeho tri najpopulárnejšie opery – Blúdiaci Holanďan, Tannhäuser a Lohengrin – sa síce v Bratislave uviedli už v 70. a 80. rokoch 19. storočia, odvtedy sa však príliš nepokročilo. Na rozdiel od Slovenska, česká hudobná veda vždy vyzdvihovala Wagnerov estetický ideál na úkor talianskej a francúzskej tvorby. V divadelnej praxi sa to síce naplno neodzrkadlilo, ale v Česku od roku 1989 uviedli až dvadsaťjeden inscenácií majstrových opier. Navyše mali pre Wagnera interpretov svetového formátu (Karel Burian, Ludmila Dvořáková, Naděžda Kniplová, Eva Randová).
Wagnerove diela po vzniku SND nenašli na Slovensku stálejších interpretov ani nadšenejších divákov. Spočiatku to bolo zrejme pre enormné inscenačné nároky opier – počnúc kvalitným a početným orchestrom, cez osobitne školených spevákov s mohutnými hlasovými fondmi až po javiskovú nákladnosť. Na strane diváckej stála prekážka intelektuálnej náročnosti Wagnerovho diela, ktorého filozofická a mytologická nadstavba ostro kontrastovala s páčivou talianskou melodikou a ľudovejším typom opery vrcholiacim vo verizme. A hoci najmä v prvom desaťročí existencie SND predstavovala divácke zázemie vrstva českých úradníkov, tým stačil prebohatý český repertoár (645 predstavení), Faust, Carmen, Hoffmanove poviedky a najznámejšie diela Verdiho (Traviata a Rigoletto sa hrali bez prestania dve desaťročia).
V tomto období dosiahol počet inscenácií Wagnerových opier skromné číslo päť (s 59 reprízami). Sériu začal Milan Zuna s Tannhäuserom (1922), o štyri roky neskôr dielo znova naštudoval dirigent Bedřich Holeček. Zvyšné tri inscenácie – Blúdiaceho Holanďana (1923), Lohengrina (1927) a dramaturgicky objavné Zlato Rýna (1928) pripravil Oskar Nedbal. S výnimkou poslednej citovanej opery sa ostatné dočkali dvoj- až trojnásobného počtu repríz v porovnaní s historikmi tak vyzdvihovanými neskoršími inscenáciami Karla Nedbala v tridsiatych rokoch. Reprízovanie však nie je najpodstatnejším meradlom. Oskarov synovec Karel popri Holanďanovi a Lohengrinovi (obe 1931) ponúkol bratislavskému publiku aj odvtedy nezopakované opusy Tristan a Izolda (1934) a Parsifal (1935). Ich jedinečnosť zvýšila prítomnosť wagnerovských špecialistov – viedenských sólistov Rosy Merkerovej (Izolda) a Gunnara Graaruda (Tristan, Parsifal).
Nedbalov wagnerovský cyklus (spolu s uvedeniami opier Straussa, Prokofieva a Šostakoviča) nepochybne patrí k najsvetlejším bodom histórie SND nielen z hľadiska dramaturgického, ale aj interpretačného. Nemení to ani skutočnosť, že väčšinu inscenácií režíroval tradicionalistický rutinér Bohuš Vilím. Ten nevstrebal nič z toho, čo vo svete do inscenovania Wagnera priniesli avantgardní režiséri Appia, Craig a ďalší. Priznajme však, že ich antiiluzívne inscenácie predstavovali vo wagnerovskej inscenačnej tradícii (až do nástupu Wolfganga a Wielanda Wagnerovcov v päťdesiatych a Patrica Chéreaua koncom sedemdesiatych rokov) režijno-poetickú menšinu. V SND Vilímov tradicionalizmus kompenzovala modernejšia scénografia Ľudovíta Hradského.
V roku 1957 sa Wagnerovi odpustilo germanofilstvo i blízky vzťah jeho rodiny k vodcovi Tretej ríše a mladučký dirigent Gerhard Auer, vášnivý ctiteľ nemeckého velikána, naštudoval v SND Blúdiaceho Holanďana. Vydarená inscenácia sa udržala v repertoári sedem sezón (35 repríz), za čo vďačila predovšetkým skvelému speváckemu obsadeniu – Bohušovi Hanákovi, Margite Česányiovej, Gustávovi Pappovi a Ondrejovi Malachovskému. Takou skvelou sólistickou zostavou (ale aj počtom repríz) sa nemohla pochváliť žiadna z ďalších wagnerovských produkcií (ani Blúdiaci Holanďan z roku 1984). V tejto i v nasledovnej inscenácii Tannhäusera (1963) a meyerbeerovského Rienziho (1967) sa zaskvel unikátny wagnerovský tenor Gustáva Pappa, ktorý počas šesťročného pravidelného hosťovania v Lipsku spieval tiež Stolzinga v Majstroch spevákoch – na Slovensku dodnes neuvedenej opere. Auerova dirigentská predestinácia pre Wagnera sa preukázala aj v reprízach (Tiborom Frešom pripraveného a vokálne kvalitného) Rienziho (1967). V povojnových inscenáciách Wagnerových opier v SND sa pravidelne striedali režiséri Miroslav Fischer a Július Gyermek. Viac sa menili scénografi (Nemci Max Elten a Klaus Kahl, domáci Pavol M. Gábor, Milan Ferenčík, Vladimír Suchánek). Poslednú wagnerovskú inscenáciu v SND, disponujúcu pomerne kvalitným speváckym obsadením (Tannhäuser, 1994), dirigoval Jan Zbavitel.    
Banskobystrická opera si na Wagnera dosiaľ netrúfla. V Košiciach ho uviedli štyrikrát, naposledy v roku 1998 Blúdiaceho Holanďana v pozoruhodnej interpretácii barytonistu Františka Balúna (posledná réžia Branislava Krišku). Predtým tu hrali Tannhäusera (1959, 1963) i Lohengrina (1976).
Odborná kritika môže operným divadelníkom právom vyčítať vlažný vzťah k odkazu Richarda Wagnera. No na kvalitnú interpretáciu jeho diela ani dnes nemáme spevákov či publikum. Prečo? Karl Marx povedal, že spotreba vyvoláva potrebu, nie naopak. Nepoznané si nemožno obľúbiť. Ostatná inscenácia Rigoletta v SND sa v repertoári udržala dvadsať rokov a mala 133 repríz, kým posledný Tannhäuser bol na programe jediný rok a dožil sa osemnástich repríz. Ďalším povšimnutiahodným faktom je, že koncertné publikum Reduty nie je totožné s publikom Opery SND. Kým v Slovenskej filharmónii sa nadchýna symfonickými básňami Richarda Straussa, inscenáciu Ariadny na Naxe v SND odbojkotovalo. Podobne by akceptovalo wagnerovské ouvertúry (z Tannhäusera, Lohengrina, Trauermarsch zo Súmraku bohov), sotva však predstavenia častí Ringu. V dobe, v ktorej je drahá každá minúta, by malo stráviť štyri hodiny pozeraním sa na podobenstvá? No ak sa Wagner hrá všade okolo – v Rakúsku, Čechách, Poľsku –, vyvstáva otázka, prečo nie u nás? Nuž aj preto, že s ohľadom na oneskorené konštituovanie sa slovenského národa nie je jeho intelektuálna elita zhodná s počtom ľudí s vysokoškolským diplomom. Práve preto by sa výchova ku klasickej hudbe a opere mala dostať do popredia omnoho viac.




Aktualizované: 24. 02. 2016