Logo HŽ

Zem úsmevov na VŠMU a otáznik pod čiarou

Bol to určite dobrý nápad prekročiť dramaturgické mantinely a zvoliť si za absolventské predstavenie Katedry spevu Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU operetu. Zem úsmevov Franza Lehára zodpovedá tzv. striebornému veku divadelného druhu, ktorý  pred siedmimi rokmi násilne vykorenili z regulárnej bratislavskej ponuky. Nárokmi dvoch hlavných postáv táto partitúra nielenže nezaostáva za operou, ale striedaním spevu s prózou núti k ešte vyššej obozretnosti.
Improvizované podmienky Umeleckej scény SĽUK-u v Rusovciach inscenátorov nezaskočili a režisér Pavol Smolík so svojím tímom oživil hodnotnú predlohu v sviežej úprave. Overenou kombináciou jazykového originálu v hudobných číslach so slovenskou prózou (spestrenou miestami českými i talianskymi vsuvkami) dal možnosť sólistom vyskúšať si oboje.  Hovorené slovo však nebolo príliš rozvláčne a opereta bez happy endu stavila na svoju najcennejšiu hodnotu, ktorou je podmanivá hudba.
Zo zreteľnejších zásahov do pôvodiny treba spomenúť nahradenie postavy Hlavného eunucha dvojicou dievčat, čo prinieslo – aj vďaka obsadeniu Andreou Hulecovou a Lenkou Šimkovou – humor odlišného druhu. Napriek technickým  limitom javiska sa režisérovi i výtvarníkom (študenti VŠMU Miroslav Král a Ema Terenová) podarilo jednoduchými prostriedkami vytvoriť kontrastnú atmosféru dvoch základných prostredí. Projekcie na visiacich plátnach boli farebne vkusné, imaginatívne a otvorenie proscénia v pekinskom obraze navodilo ráz veľkej operety. Určite nebolo ľahké vtisnúť mladému ansámblu herecké prostriedky a operetnú nonšalantnosť spred storočia, no práve zbavenie sa klišé pridalo Zemi úsmevov na živosti.


Osobitú pochvalu si zaslúžia členovia orchestra a zboru VŠMU (zbormajsterka Zuzana Holičková) inšpirovaní dirigentom Mariánom Lejavom. Zvládnuť až veristickými črtami nadýchnutú partitúru a zdolať ju na takmer profesionálnej úrovni si vyžadovalo plné nasadenie, nadšenie a energiu vlastnú mladej generácii. Osviežujúco pôsobili aj tanečné čísla v choreografii Eleny Zahorákovej v podaní študentov Katedry tanečnej tvorby HTF.
V sólistickom obsadení jasne dominoval Juraj Hollý ako Su-Čong. Po banskobystrickom úspechu (Ferrando v Così fan tutte) preukázal, že jeho príjemne sfarbený a vo frázovaní príkladne mäkký tenor má nielen mozartovské dispozície. Znie rezonančne v každej polohe, čisto intonuje, cíti výraz, dynamiku a v neposlednom rade má herecký talent. Po dlhom čase opúšťa VŠMU všestranne pripravený tenor. Eva Melichaříková (Líza) vlastní pevný a zvučný soprán s prenikavými výškami. Mala by sa však zbaviť prílišnej ostrosti tónu, väčšmi ho zaobliť a vyrovnať polohy, aby aj hĺbky mali farebný obsah. Mäkšie znela Kristýna Vylíčilová ako Mi, no pre objektívnosť treba dodať, že ide o oveľa jednoduchší part. Podobne ani tenorista Davide Maggioni (Gustáv) sa nemusel vyrovnávať s exponovanými tónmi, mohol byť však rytmicky presnejší. Minimálnu vokálnu plochu využil barytonista Aleš Janiga ako Čang.
Napriek tomu, že po vlaňajšom inscenačne aj hudobne spornom Donovi Giovannim na záver tohto akademického roka VŠMU potešila, nedá sa pod čiaru nenapísať aspoň heslovitá otázka. Kedy vzíde zo školy nový dirigent, nový režisér, kedy inštitúcia vyškolí aspoň toľko domácich speváckych talentov, aby bolo možné výročnú inscenáciu zreprízovať? Inak nám budúcnosť slovenskej opery nedopraje pokojný spánok.

Franz Lehár: Zem úsmevov/vedúci projektu a réžia: Pavol Smolík/hudobné naštudovanie: Marián Lejava/scéna a kostýmy: Miroslav Král, Ema Terenová/choreografia: Elena Zahoráková/zbormajsterka: Zuzana Holičková/Eva Melichaříková (Líza), Juraj Hollý (Su-Čong), Davide Maggioni (Gustáv), Kristýna Vylíčilová (Mi), Aleš Janiga (Čang) a i./Spevácky zbor a Symfonický orchester VŠMU/Umelecká scéna SĽUK, premiéra 25. 3.




Aktualizované: 08. 03. 2016