Zatiaľ čo postupné zmeny vo vedení Slovenského národného divadla sľubujú rušnú jeseň, v košickej a banskobystrickej opere nastúpili už od začiatku sezóny noví šéfovia. V košickom divadle po vyhrotení konfliktu súboru s Paolom Gattom nahradil talianskeho dirigenta na šéfovskej stoličke Karol Kevický, v Štátnej opere Banská Bystrica vystriedal v pokojnej atmosfére Mariána Vacha Šimon Svitok. Oboch sme oslovili na krátky paralelný rozhovor.
Ako vnímate situáciu súboru, ktorého vedenie preberáte?
K. K.: Po umeleckej stránke je situácia v opernom súbore veľmi dobrá. Jednotlivé umelecké zložky urobili za posledné roky veľký pokrok, až na malé výnimky sa stabilizovala personálna situácia v orchestri a v zbore, čo pokladám za dobrý odrazový mostík do budúcnosti.
Š. S.: Post umeleckého šéfa opery preberám po pánovi Mariánovi Vachovi, ktorý naďalej zostáva v našom divadle na pozícii šéfdirigenta, čomu som úprimne rád. Nazdávam sa, že súbor banskobystrickej opery je momentálne dostatočne konsolidovaný, jednotlivé zložky sú vybudované do tej miery, že väčšinu našich produkcií dokážeme minimálne v jednom obsadení pokryť z domácich zdrojov. Je však potrebné urobiť isté kroky ku kompletizácii sólistického súboru, taktiež by sme potrebovali dobudovať zbor a orchester. I napriek často nie ideálnej situácii zaznamenávajú naši umelci a naše predstavenia výbornú odozvu u odbornej i laickej verejnosti. Nedá mi nespomenúť aj návštevnosť, ktorá sa u nás v minulej sezóne pohybovala na úrovni 83 %. Vzhľadom na tieto fakty mám právo sa domnievať, že banskobystrická opera má veľmi dobrý základ, na ktorom je možné stavať.
Na čo pozitívne v momentálnom stave opery by ste chceli nadviazať a kde naopak vidíte priestor na zlepšenie, rast a uplatnenie vlastnej vízie?
K. K.: Košická opera má výborný orchester, ktorý je čoraz žiadanejším telesom aj mimo divadelných predstavení. Máme veľmi kvalitný zbor vedený dlhoročným zbormajstrom pánom Šimonom Marinčákom. Nedávno spoluúčinkoval s Filharmonickým zborom milánskej La Scaly na koncerte v Miškolci, na konci minuloročnej sezóny sa predstavil tiež v spoločnom nemecko-maďarsko-slovenskom projekte Lisztovej opery Don Sanche alebo Hrad lásky na prestížnom opernom festivale v Bayreuthe a v decembri tohto roku bude mať tú česť účinkovať na koncerte legendárneho tenoristu Josého Carrerasa. To sú umelecké úspechy, na ktoré by som chcel nadviazať a ktoré by som v budúcnosti rád zúročil. V divadle by som chcel dobudovať a skvalitniť fungovanie samostatného operného marketingu a manažmentu a zlepšiť celkovú komunikáciu smerom von, k divákovi. Najväčší priestor na zlepšenie však vidím v dramaturgii – košická opera potrebuje vlastného dramaturga, ktorý vytvorí jasný profil divadla a postaví dramaturgiu na konkrétnych umelcoch a režiséroch. Prial by som si, aby sme na košickom javisku mohli vidieť nové režijné postupy, inscenácie s novým výtvarno-estetickým pohľadom, nezaťaženým tradičnými, dnes už dávno prekonanými, ale hlavne v dnešnej dobe ťažko akceptovateľnými postupmi. Tým ale nechcem povedať, že sa chcem pustiť výhradne cestou avantgardy; divák by si však mal z divadla odniesť hlbší zážitok, divadelný príbeh by v ňom mal zarezonovať a vyvolať intenzívne emócie. Dnes už nestačí vidieť na javisku „figúrky“, ktoré odspievajú svoje árie a v krásnych kostýmoch sa podľa nejakého plánu pohybujú po javisku, v horšom prípade na ňom len bezradne stoja. Dnešný divák by mal byť inscenáciou neustále konfrontovaný a provokovaný k jej aktívnejšiemu vnímaniu. Mali by sme ho istým spôsobom „vychovávať“, nastavovať mu zrkadlo rôznych významov a nútiť ho k zamysleniu, ale predovšetkým mu nedovoliť, aby bol ľahostajný. Divadlo, ktoré nemá takúto ambíciu alebo ju nedokáže napĺňať, je mŕtve.
Š. S.: Pozitívne hodnotím napríklad dobre zabehnuté festivaly organizované Štátnou operou. Zámocké hry zvolenské majú svoj stabilný formát, v ktorom by som chcel pokračovať. Bol by som rád, keby na podujatí pravidelne dostávali priestor diela, ktoré ešte neboli na Slovensku uvedené. Taktiež by som sa chcel zasadiť o častejšie hosťovania zahraničných súborov. Myslím, že nestačí mať na programe len zvučné mená sólistov. Je treba rozširovať obzory a konfrontovať naše umenie so zahraničným v širšom kontexte, a to rovnako vo vzťahu k divákovi, ako i domácemu umeleckému zázemiu. Z tohto pohľadu je potrebné mať možnosť vidieť a porovnávať komplexnejšie inscenačné a umelecké spracovania. Uvedomujem si, že je to aj otázka financií, tu však treba využiť všetky možnosti na ich získanie. Sú tu ďalej Banskobystrické hudobné dni, jesenný festival, kde dostávajú príležitosť aj menšie zoskupenia. Pravidelne v nich uvádzame i titul pre detského diváka, ktorý bol v poslednom období trochu v úzadí – aspoň čo sa týka operných predstavení. Plánujem preto uviesť v kratšom časovom odstupe viac detských titulov. Chcem ponúknuť „malým“ divákom častejšie stretnutia s klasickou hudbou a ukázať im, že sa opery netreba báť. Moje aktivity budú ďalej smerovať k inscenačným tímom. Mám v pláne selektívnejšie pristupovať k výberu jednotlivých inscenátorov a brať do úvahy ich skúsenosti s témou a estetikou konkrétneho titulu. Chcem rozšíriť možnosti pozývať zahraničné tímy. Ako príklad uvediem aktuálne rokovania s kompletným realizačným tímom z Petrohradu, ktorý by mal u nás pripraviť inscenáciu Eugena Onegina, alebo s maďarskými inscenátormi, ktorí by mali participovať na uvedení Čardášovej princeznej.
Ďalšia moja predstava je ponúknuť širšie možnosti mladým, začínajúcim umelcom. V dnešnej dobe pociťujeme veľkú absenciu javiskovo zdatných interpretov. Kde však majú nadobudnúť skúsenosti, ak nie na profesionálnom javisku v spolupráci so skúsenými kolegami?
Aký profil by vo vašej predstave malo mať divadlo a v akom kontexte – domácom, príp. medzinárodnom – by ste ho chceli vidieť?
K. K.: Štátne divadlo Košice je kamenné repertoárové divadlo pozostávajúce z baletného, činoherného a operného súboru. Ťažiskom opery by celkom pochopiteľne mali byť inscenácie operných titulov, doplnené v určitej pravidelnosti o klasickú operetu. Okrem toho by som rád uvádzal menej hrávané operné tituly v koncertnom predvedení, doma alebo na festivaloch, ako aj koncerty s presne zadefinovanou dramaturgiou súvisiacou s divadlom a hudobno-dramatickým žánrom. Opera bude mať po rokoch konečne svojho vlastného dramaturga – Lindu Keprtovú, s ktorou by som chcel v priebehu tejto sezóny vytvoriť jasnú profiláciu súboru s krátkodobým i dlhodobým dramaturgickým plánom. Aj preto, čo som doposiaľ uviedol, by som bol veľmi rád, keby sa o košickej opere hovorilo v budúcnosti predovšetkým v medzinárodnom kontexte.
Š. S.: Štátna opera sa v posledných rokoch vyprofilovala ako progresívne divadlo, otvorené novým trendom a oslovujúce publikum objavnou dramaturgiou. Myslím si, že by bolo nerozumné nepokračovať v tejto ceste. V mojom chápaní divadla je na prvom mieste skutočnosť, že ide o umenie, ktoré vzniklo a je určené pre ľudí. Na to by sme mali pri našej práci myslieť. Chcem, aby v našom repertoári našli návštevníci široké spektrum inscenácií, z pohľadu žánru i štýlu spracovania. Nerozdeľujem režijné spracovania diel na klasické a moderné. Pripúšťam len tri možnosti – dobré, priemerné a zlé. Chcel by som, aby sa čo najviac z našich produkcií zaradilo práve do tej prvej kategórie. Ale zaručiť sa za výsledok aj toho „najdokonalejšieho“ inscenačného tímu vopred je nemožné. Banskobystrická opera nie je divadlo veľkých rozmerov, a tak predstavu obzvlášť širokého medzinárodného kontextu nepokladám za reálnu. Nevylučujem tým však participáciu na spoločných medzinárodných projektoch, účasť na zahraničných festivaloch či pozývanie zahraničných divadiel k nám. Ako som už spomínal, sme organizátormi jediného letného medzinárodného operného festivalu na Slovensku (Zámocké hry zvolenské), v ktorom plánujeme pokračovať. Máme aktívnu spoluprácu so zahraničnými partnermi z Českej republiky, Maďarska, Rakúska, Poľska či Japonska a verím, že sa nám kooperačné spektrum podarí ešte rozšíriť.
Čo sa týka nášho pôsobenia na domácej scéne, dúfam, že si našu momentálnu pozíciu udržíme i naďalej. Sme jediné operné divadlo, ktoré pravidelne prináša inscenácie s označením „slovenská premiéra“ (v aktuálnej divadelnej sezóne trikrát). Osobne som tomuto trendu veľmi naklonený a budem presadzovať jeho pokračovanie. Na druhej strane je však potrebné zachovať optimálny pomer medzi neznámym a overeným. Nevyvážená dramaturgia z tohto pohľadu by mohla viesť k strate publika. Argumenty typu „divák tomu nerozumie“ u mňa neobstoja.
Čo bude pre vás najväčšou výzvou v nasledujúcom období?
K. K.: V najbližšom čase to bude dobudovanie sólistického ansámblu a úloha nájsť čo najskôr kvalitného šéfdirigenta.
Š. S.: Na túto otázku odpoviem veľmi krátko a jednoznačne. Bude to zosúladenie náročných povinností umeleckého šéfa opery s mojím umeleckým pôsobením na poste sólistu opery.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.