Odišiel krátko po svojich sedemdesiatych piatych narodeninách. Spätný pohľad na život a umeleckú dráhu dlhoročného popredného sólistu Opery SND a jej neskoršieho umeleckého šéfa nás v úvode vráti o polstoročie dozadu, na prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Študent na VŠMU v Bratislave zo speváckej triedy prof. Imricha Godina patril medzi najvýraznejšie vokálne talenty tých rokov. Mužný, temný, kovový dramatický barytón až basbarytón vynikajúci krásnou farebnosťou i objemom materiálu. Nečudo, že práve pre jeho hlbšiu, zvučnú hlasovú polohu ho využívala prax školských predstavení v úlohách charakteristických skôr pre basistov – ako Matúša v Hubičke, Klána v Ostrčilovej secesnej jednoaktovke Poupě či Lotaria v naštudovaní Mignon po boku s nezabudnuteľnou Luciou Poppovou. Absolvoval Donom Alfonsom v Così fan tutte, ktorého neskôr stvárňoval aj v SND.
V menších úlohách vystupoval na prvej scéne už počas štúdií, part Galického v Borodinovom Kniežati Igorovi bol však tak náročnou previerkou, že o Hrubantovom angažovaní nebolo pochybností. V roku 1963 prišiel Escamillo, Kašpar v Čarostrelcovi, basový Ferrando v hviezdnom naštudovaní Trubadúra, potom Tomskij (Piková dáma) a opäť basový Samuel v Maškarnom bále. Dvojica sprisahancov Samuela a Toma v podaní Juraja Hrubanta a Ondreja Malachovského priam ohurovala nádhernou zvukovosťou! Ďalšou veľkou príležitosťou bol Don Carlos di Vargas v Sile osudu (1965). To už mladý sólista mieril do veľkého operného divadla vo východonemeckom Lipsku, ktorému tón udával vtedy jeden z najvýznamnejších Felsensteinových žiakov, režisér Joachim Herz. Na javisku v modernej budove, ktorú pár rokov predtým otváral aj náš Dr. Gustáv Papp v úlohe Wagnerovho Waltera Stolzinga, pribudli Hrubantovi ďalšie krásne príležitosti, medzi nimi Verdiho Markíz Posa a Mandryka zo Straussovej Arabelly.
Po „vstupe vojsk“ sa vracia Hrubant do Bratislavy. Doštuduje Micheleho v Plášti a Nabucca, je Pizzarom v onom politicky kontroverznom Fideliovi v predvečer polstoročnice SND, Mojmírom II. v predstavení Suchoňovho Svätopluka na nádvorí bratislavského hradu. Keď po politických turbulenciách, po troch rokoch operného provizória a praktickom rozpade kvalitného sólistického ansámblu vstupuje súbor pod Baginovým vedením do zrenovovanej historickej budovy a naberá nový dych, je Hrubant pri tom ako jeho výrazná opora. V spolupráci so Zdenkom Košlerom vytvára Bartókovho Modrofúza, Mozartovho Dona Giovanniho aj Nechľudova v skvelej Kriškovej inscenácii Cikkerovho Vzkriesenia. V galérii umelcových postáv sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa vynímajú s osobitným leskom Gershwinov sympatický Porgy, diabolský Nick Shadow v slovenskej premiére Stravinského Osude zhýralca a impozantný Orestes v exportnom Frešovom a Fischerovom naštudovaní Straussovej Elektry. Škoda, že dramaturgický záber Opery SND neumožňoval viac stretnutí s dielom Richarda Straussa, bola to jedna z parkiet, na ktorých mohol Hrubantov hlboký barytón nájsť absolútne optimálne uplatnenie!
Od septembra 1989 do leta 2002 (s výnimkou dvoch rokov „kádrovania“ vlády Vladimíra Mečiara) stál na čele súboru Opery SND ako jej umelecký šéf. Ako bezprostredný pamätník Hrubantových prvých mesiacov vo funkcii musím zdôrazniť jeho jednoznačne pozitívny a aktívny postoj k udalostiam Novembra 1989 (v spoločnosti totiž stále prevláda dojem, že „revolúciu“ robila len činohra). Ako prvý „ponovembrový“ umelecký šéf to nemal jednoduché. Aj na opernom poli bolo potrebné čeliť tlaku komercionalizácie. Ako vo sfére dramaturgickej orientácie, tak aj v pohľade na „divadelnosť“ opery, kde sa snahy o modernejšie inscenačné trendy spravidla konfliktne stretávajú s konzervatívnym pohľadom prevažnej časti operného obecenstva. Druhý problém v nových spoločensko-politických pomeroch predstavovala zvýšená migrácia sólistického ansámblu. Posledné zbohom nie je priestorom pre polemiky, čo vyšlo a čo nie. Rozhodne však nemožno zamlčať divadelne podnetné a v prvom prípade aj originálne režisérske koncepcie Milana Sládka (Figarova svadba, Korunovácia Poppey) a Jozefa Bednárika (Hoffmannove poviedky, Don Quichotte, Don Carlos), slovenské premiéry Boitovho Mefistofela, Thomasovho Hamleta, Čajkovského Panny Orleánskej, ale aj návrat Korsakovovej rozprávkovej satiry Zlatý kohútik.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.