Bratislavský Otello bez pridanej hodnoty

Ak sa na prvej slovenskej divadelnej scéne objaví regulárna premiéra opernej inscenácie po uplynutí kalendárneho roka, je dôvod zamyslieť sa nad ňou z viacerých zorných uhlov. Prvou otázkou pri každom novom prírastku do repertoáru je, samozrejme, voľba titulu. Mimo diskusie je úvaha, či Otello patrí do programovej ponuky SND. Patrí, a to aj napriek tomu, že od derniéry ostatného naštudovania uplynulo len deväť rokov. Medzitým uviedla naša národná scéna celú desiatku verdiovských inscenácií počnúc dielami mladosti cez stredné obdobie až po falstaffovskú labutiu pieseň. V tom problém neväzí. Natískajú sa skôr otázky širšieho dramaturgického konceptu, princípov a vízií Opery SND, rešpektovania svetových trendov „vizualizácie“ operného žánru. A v neposlednom rade súčasnej speváckej kondície súboru, respektíve spôsobov riešenia jej problémov.

Začnem od konca. Ak ansámbel prvej slovenskej scény nemá v stálom úväzku žiadneho dramatického tenoristu schopného odspievať titulnú rolu (a to platí vlastne aj pre úlohu Jaga) a možnosti „nákupu“ hostí sú vraj značne limitované (azda keby polovica takzvaných manažérov opustila divadlo, našli by sa aj financie), je výber Otella v značnej miere hazardom. Ďalší okruh problémov sa dotýka hudobno-estetického ponímania opery v kontexte 21. storočia. Zavrieť oči pred dynamikou inscenačných poetík vo svete je možno pre menej zorientované „standing ovation publikum“ ľahšie a menej rizikové, je to však sebaklam. Áno, potrebujeme aj takéhoto diváka, no nemáme ambície osloviť aj publikum rozhľadenejšie, cítiace tep doby? Či úplne nové? V časoch „železnej opony“ sme mali aspoň šancu sledovať rôzne odrody „felsensteinovského“ východonemeckého operného divadla. Dnes, aj keď k nám dorazí lúč modernosti (napr. v Trelińského výklade Orfea), radšej rýchlo stiahneme oponu, a pokiaľ si niekto trúfne „provokovať“, rýchlo mu zalepíme ústa.

Nie je to iba chyba divadla, manko vzdelávania je viacrozmerné.
Nového bratislavského Otella možno pokojne vnímať ako vizitku súčasného vedenia Opery SND. Nezdedilo ho po predchodcoch, naprojektovalo a zrealizovalo ho samo. Pozvanie režiséra Josefa Průdka, bývalého speváka a šéfa operných domov v Českých Budějoviciach a Prahe, signalizovalo, že zadaním objednávky bolo pripraviť tradičnú inscenáciu. Jeho tímovými partnermi boli tentoraz scénograf Milan Ferenčík (bol autorom scény aj v poslednej Fischerovej inscenácii) a kostýmový výtvarník Josef Jelínek. Celé dianie sa v podstate odohráva v prednej časti javiska a vo vertikálnej rovine, ktorú tvorí spleť plošín, schodov a otvorov na masívnej konštrukcii. Táto fasáda pevnosti je nemenná, v snahe navodiť interiér ju zahaľujú len závesy. Nehrá sa však do priestoru, ale na publikum. Hydraulika a závesy sú asi jediným hybným momentom a technickou „vymoženosťou“ tejto naoko ľúbivej inscenácie. Dvíhajú sa viacúčelové postele, zaťahujú a rozťahujú revuálky. Po modernej svetelnej réžii ani stopa (efekt búrky za taký považovať nemožno), o to viac je ilustrácie a konvenčnosti.
Po dlhšom čase sa pod hudobné naštudovanie v SND podpísal Ondrej Lenárd. V minulosti osvedčená značka kvality, aj teraz dôsledný a svojský „vykladač“ Verdiho náročnej partitúry. Jeho zmysel pre architektúru veľkých plôch, ale aj nuansy zanechal výraznú stopu, hoci predostretá koncepcia, najmä vo voľbe niektorých temp, môže vyvolať aj polemické náhľady. Presvedčivo vychádzali lyrické, v orchestri dynamicky tieňované časti, ale ani ansámblom v 3. dejstve nechýbala gradácia. Prvú reprízu dirigoval s nevšedným zmyslom pre verdiovský pulz a v svižnejšom tempe Martin Leginus, ktorý by si zaslúžil naštudovať už aj vlastný operný titul.
Keďže sólistické obsadenie troch hlavných postáv vyberalo divadlo na základe predspievaní (dirigent bol členom komisie), všeličo prekvapilo a spochybnilo zámer. Minimálne dve voľby sú sporné a predčasné – Lehotského Otello a Hornyákovej Desdemona. Premiérový Otello bol vlastne záskok za odmietnutého Michaela Austina, ktorý sa tiež nezúčastnil konkurzu. Na druhej strane, mal sa vari prísť predstaviť i Dalibor Jenis? A „prečítaných“ nemá divadlo ani Adrianu Kohútkovú, Ernesta Grisalesa či Zoltána Vongreya?    
Prvým Otellom bol na menších českých scénach spievajúci čínsky tenorista WeiLong Tao. Nezačal šťastne, jeho „Esultate!“ malo tónovo veľmi ďaleko od triumfálneho vstupu, neznelo závažne a nezažiarilo vo výške. Taov spinto tenor sa zdal pre priestory novej budovy príliš komorným, postupne sa síce skoncentroval, no rytmických prehreškov a nedodržaných fráz neubúdalo. Bol to Otello bez potrebnej charizmy, výrazovej i hereckej naliehavosti. Ktovie, čo ženie Michala Lehotského do kontraproduktívnych úsilí. Aj v Otellovi dokázal, že lyrická rovina, v ktorej umelo nedramatizuje a prirodzene frázuje, mu vychádza lepšie. Tam, kde chce byť heroický, hlasovo „ťažký“, nenáležite rozširuje hlas, v mene výrazu rozbíja spevnosť a herecky sebou príliš lomcuje. K titulnej postave má charakterom materiálu najbližšie Ernesto Grisales, ktorý spieval prvú reprízu. Je skutočným dramatickým tenorom, hoci v niektorých výškach s ubúdajúcim kovovým leskom a miernym forsírovaním. Herecky sa však obmedzil na konvenčné gestá (nerešpektoval ani základné aranžmány, napr. záver 1. dejstva), no niekedy bol práve jeho spontánnejší prejav účinnejší. Adriana Kohútková má ambíciu preraziť v mladodramatickom talianskom repertoári, k čomu ju nabáda predovšetkým dozrievanie a tmavnutie materiálu. Zatiaľ čo na premiére sa zdalo, že za snahu vnášať do tónu intenzívnejšie odtiene drámy musela platiť stratou jeho jadrnosti a niektoré piana sa jej trhali, v repríze, najmä v druhej polovici večera, bol jej výkon koncentrovaný a pôsobivý.

Eva Hornyáková bola dievčensky nesmierne presvedčivou, krehkou a zraniteľnou Desdemonou. Zatiaľ to však nie je pravá estetika verdiovských prvých dám. Jagom prvej premiéry a reprízy bol Dalibor Jenis ohlasujúci vstup do dramatického odboru. Pred Bratislavou ho stvárnil už v Hamburgu, je to však jeho nová rola a prvá výsostne negatívna. Pristúpil k nej s rešpektom (jej ťažisková poloha je skôr nižšia) a popri prirodzenej suverenite vysokej polohy sa zameral na dôsledné výrazové vykreslenie charakteru postavy. Nielen hereckými prostriedkami, keď pod masku fyzickej krásy skryl Jagovu vedomú morálnu deštrukciu, ale rovnako nuansami vokálneho výrazu. Mnohé z oporných výrazových momentov tejto postavy sa – trocha odlišnými prostriedkami – podarilo vykresliť aj alternujúcemu Zoltánovi Vongreyovi. Nie je to rafinovaný zločinec, nenávisť a pomstu kuje v prvom pláne. Nemazná sa s farbičkami hlasových odtieňov, ide skôr cestou razantnosti a drsnosti tónu, ktorý je o trocha dramatickejší ako Jenisov. Po stránke technickej zvládol náročný part viac než uspokojivo.
Z dvojice Cassiov bol tónovo priebojnejší a suverénnejší Tomáš Juhás, lyrickejší Oto Klein pôsobil zasa herecky uvoľnenejšie. Z menších úloh je vyhovujúco obsadený Roderigo (Jozef Kundlák a Ivan Ožvát), Emilia (Monika Fabianová, Denisa Šlepkovská), za pozornosť stojí jadrný bas Martina Mikuša ako Lodovica alternujúceho s Martinom Malachovským. Zbory naštudoval Pavol Procházka a keďže ich aranžmány sú smerované do publika, znejú na patričných miestach mohutne.
Operné Slovensko má teda nového Otella. Celému súboru nemožno uprieť značné úsilie popasovať sa s náročnou látkou. Je bez vážnejších hudobných trhlín, režijne prevláda klišé. Je to akási inscenácia bez pridanej hodnoty. Ale práve tú od Opery SND musíme vyžadovať.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.