Nová slovenská dramma giocoso

Je to zrejme skôr zhoda okolností než vypočítavý zámer, no nemožno si to nevšimnúť: tohtoročná operná jar zakvitne hneď dvomi dielami, ktoré sa dajú dedikovať Roku slovenskej hudby a zároveň mozartovskému jubileu (260. výročie narodenia). V rámci festivalu Radio_Head Awards 2015 sa 12. 3. odohrala premiéra komornej opery Slavomíra Solovica a Viliama Klimáčka Haydn večeria s Mozartom, 13. 5. uzrie v košickom Štátnom divadle svetlo javiskového sveta jednoaktovka Mariána Lejavu Bohom milovaný o posledných hodinách skladateľského génia.

Slavomír Solovic a Viliam Klimáček sú zohraný tím: Haydn večeria s Mozartom je už ich piatou spoločnou operou. Do širšieho povedomia však doposiaľ vstúpila len prvotina Cirostratus, v skvelej inscenácii bratislavského GUnaGU (2001), ktorá sa dožila 32 repríz.
Nové dielo má podtitul „komorná opera v štyroch chodoch“. Základný dejový rámec vychádza z reálnych koreňov: 15. decembra 1790, v predvečer odchodu Josepha Haydna do Londýna, absolvovali slávni skladatelia spoločnú večeru v Haydnovom byte. No kým 58-ročný Haydn žil po tomto stretnutí ešte takmer dvadsať rokov a v Londýne dosiahol životný úspech, o štvrťstoročie mladší Mozart za necelý rok umrel. Jeho predčasná smrť sa stala témou konšpiračných teórií, z ktorých najslávnejšiu – s démonizovaným Salierim – doslova kodifikoval kultový film Miloša Formana Amadeus.

Solovic s Klimáčkom však nespracúvajú žiadnu z tradovaných špekulácií, prichádzajú s vlastnou: Mozartov skon zapríčinila kliatba bohyne lovu Artemis. Práve ona v tejto opere sleduje z božského piedestálu súkromné hodovanie skladateľov, obsluhovaných empatickou slúžtičkou (herecky čarovná, muzikantsky perfektná Eva Šušková). Prvé dva chody – špargľovú štrúdľu so špargľovou polievkou a šalát z rakov – Artemis s božskou povznesenosťou a jemnou unudenosťou ignoruje. Avšak nasledujúci pečený srnec ju rozľútostí natoľko, že vo vypätej árii (koloratúrne suverénna, barokovo patetická interpretácia Andrey Vizváriovej) vyriekne ortieľ: „Kto prvý dotkne sa srnca zabitého, zomrie do roka.“ Po vzájomnom vynukovaní končí prvý hlt v ústach hosťa.
Rovnako ako Cirostratus, tak ani Haydn večeria s Mozartom neprináša dekonštrukciu operných kánonov, skôr láskavo humornú  polemiku s nimi. A tak ako v prvotine, aj tentoraz ostáva Solovic verný kombinácii samplovanej hudby a komorného sláčikového telesa (v tomto prípade nie vopred nahraného, ale na javisku prítomného Solo Quarteta, doplneného o klaviristu/čembalistu Branka Ladiča). Ich spojenie generuje hudobne najzaujímavejšie časti partitúry, dráždiace latentnou polyrytmickosťou a napätím medzi „živým“ a umne namiešaným „umelým“ zvukom. Vydarili sa aj viaceré vokálne čísla. Predovšetkým zvítacia „paralelná ária“, ktorá vtipne parafrázuje populárny duet Papagena a Papageny z Mozartovej Čarovnej flauty, pohrávajúc sa so začiatočnými slabikami mien skladateľov (Pa pa pa pa – rozumej Papa Haydn; Wo Wo – t.j. Wolfgang Amadeus). Impozantný sonórny basbarytón Gustáva Beláčka (Haydn) a svieži lyrický tenor Matúša Šimka (Mozart) pekne ladili vo farebno-charakterovom kontraste, osobnostné rozdiely skladateľov (usadený, dôstojný Haydn verzus šarmantný, trochu nervný Mozart) obaja autenticky vystihli aj hereckými prostriedkami.
Vzhľadom na kombináciu komických a vážnych prvkov by sa dielo dalo označiť aj ako dramma giocoso. Humorné čísla (scény hodovania a Mozartovho laškovania so slúžtičkou) striedajú tmavšie tóny (popri vstupoch Artemis, koncipovanej v duchu vypätých hrdiniek z opery seria, je takým miestom napríklad výlev frustrovaného Mozarta, ktorý musí „prosiť o hodiny, čo by mohol dávať nasprostastým deťom“). No hoci sú obe línie v kvantite viac-menej proporčné, o ich kvalite sa nedá povedať to isté. Kým v humorných scénach sa divák schuti zasmeje (a nie je to len zásluhou zdatných komediantov na javisku), tie vážne pôsobia občas retardujúco až nudne. Popri chvíľami monotónnej hudbe (to keď sa z priezračného Solovicovho minimalizmu celkom vytratí dramatický kontrast) sa o to sčasti pričinila aj eliminovaná javisková akcia. Premiéra bola totiž snímaná v priamom rozhlasovom prenose Rádia Devín, čo zákonite obmedzilo priestorové situovanie interpretov, mieru ich pohybu i konanie počas inštrumentálnych pasáží.
S humornými výjavmi hodovania si režisérka Maja Hriešik poradila spôsobom, ktorý z obmedzení polokoncertného uvedenia urobil takmer benefit. Mizanscény, keď slúžka servíruje pánom do nakreslených pohárov víno a oni si z neho výdatne upíjajú (plný pohár sa razom vyprázdni prostým otočením obrázka na rubovú stranu), či im ponúka rafinované dobroty (opäť nakreslené na obyčajnom výkrese), boli skutočne milé a vtipné. Ako menej šťastné riešenie sa ukázala ilustratívna, výtvarne neveľmi vydarená videoprojekcia (Šimon Horna). A najproblematickejším miestom diela i jeho javiskovej realizácie ostal nedramatický záver, podčiarkujúci „mystický“ podtón opery: odchádzajúci Mozart sa klania Mesiacu a pozdravuje mesačných ľudí jediacich lahôdky z mesačných jahôd (odkaz na skladateľovu príslušnosť k slobodomurárskemu hnutiu?). V prípade výživnejšej inscenácie by táto – s predchádzajúcim dianím neveľmi kompaktná – (troj)bodka zarezonovala možno o čosi lepšie, v Malom štúdiu Slovenského rozhlasu však vyznela rozpačito.
Napriek výhradám, Haydn večeria s Mozartom má viacero vydarených a pár vyslovene čarovných miest, kvôli ktorým by si zaslúžil plnohodnotné javiskové naplnenie. A hoci kvalitatívne parametre Cirostrata nenaplnil, nebol to stratený večer.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.