Dáma na šachovnici

Znie to takmer neuveriteľne, no Händlova Alcina je prvou veľkou barokovou operou v sedemdesiatročnej histórii jubilujúceho košického divadla. Pritom subtílny priestor tunajšej divadelnej budovy, krásny štýlový interiér i skvelá akustika sú pre daný typ repertoáru ako stvorené. A najnovšia premiéra ukázala, že nielen oni.

Operný šéf Karol Kevický urobil dobre, keď sa pred dvomi rokmi nechal inšpirovať vtedajšou dramaturgičkou Lindou Keprtovou a prijal myšlienku na ambiciózny projekt – inscenovanie Händlovej Alciny. Zo šťastného impulzu vyšli ďalšie šťastné kroky: angažovanie medzičasom hosťujúcej Keprtovej do pozície režisérky, utrafený casting na náročné party, a predovšetkým prítomnosť nanajvýš povolaného českého dirigenta Mareka Štryncla, špecialistu na poučenú interpretáciu starej hudby. Výsledkom je inscenácia, akú Košičania od Dialógov karmelitánok nemali.
Po úspechu Poulencovho diela (2013) a o čosi spornejšej Ariadne na Naxe (2014) pridala mladá česká tvorkyňa tretí kamienok do svojej slovenskej (zatiaľ výlučne košickej) mozaiky. Alcina nezaprie vyhranený rukopis režisérky, ktorá je zároveň scénickou výtvarníčkou realizovaných inscenácií. Nielen daný moment otvára pokušenie pripodobniť Lindu Keprtovú k inej úspešnej predstaviteľke tohto povolania, Zuzane Lackovej-Gilhuus. Obe režisérky-výtvarníčky vnímajú opernú inscenáciu cez prizmu vysokej estetizácie a štylizácie hudobno-divadelného tvaru, u oboch prevláda intelektuálny odstup nad živelnou emocionálnosťou, obe rady čarujú so symbolmi a metaforami. A zhodou okolností sú podpísané pod jedinými slovenskými inscenáciami skvostného Händlovho diela.
Alcina, inšpirovaná Ariostovým Zúrivým Rolandom, zhudobňuje príbeh čarodejnice, ktorá na svoj ostrov láka kresťanských rytierov a potom ich, zavrhnutých milencov, premieňa na zvieratá či rastliny. Keprtová vyňala sujet z historicko-rozprávkových reálií a odela ho do nadčasového šatu. Jej Alcina je dámou na šachovnici. Vládne neprirodzenému lživému svetu bez farieb a vôní (scéne dominuje prítmie a bielo-strieborno-čierna ne-farebnosť), svoje obete ráňa (amorovým?) šípom ukrytým v kytici smútočných ľalií a zotročuje ich nylonovými pančuškami. Jej potravou sú erotická rozkoš a obdiv zmanipulovaného okolia. Jediným, o čo skutočne stojí, je láska opantaného Ruggiera a blízkosť roztopašnej sestričky Morgany. Kým opera dospeje do finále, oboch stráca: pre Ruggiera si prichádza snúbenica Bradamante a Morganu rozzúrená Alcina omylom zahubí vražedným šípom, keď sa pokúsi vlastným telom ochrániť Bradamante.
Dáma dostáva mat: potupená a zničená Alcina s puknutým srdcom (symbol červenej kvetiny) končí v rovnakej striebornej klietke, v akej väznila svoje obete. Režisérka sa však neuspokojila s rozprávkovým happyendom (napokon, ani u Händla nie je čarodejnica jednostranne negatívnou postavou, ale rozpoltenou ženou, chvíľami budiacou súcit) a pridala vlastnú originálnu pointu: Kráľovná je mŕtva, nech žije kráľovná! Na scénu vchádza nová Alcina, kruh sa uzatvára, zotročený svet si vyvolil novú panovníčku. K jej nohám sa skladajú obyvatelia ostrova i neverník Ruggiero a do kolekcie puknutých sŕdc pribúda ďalšie, Bradamantino.
Keprtovej koncepcia je bez debaty inšpiratívna, vzťahy medzi postavami zrozumiteľne rozkryté (čo v zamotanom deji, skomplikovanom prezlekmi, stojí samo o sebe za pochvalu) a vizuálny dojem veľmi príjemný. V prípade interpretačne chúlostivej barokovej opery by to však na úspech nestačilo. No košická Alcina je, našťastie, vydarená nielen v obraze, ale predovšetkým vo zvuku. Je až neuveriteľné, čo sa Marekovi Štrynclovi podarilo dostať z telesa, ktorého každodenným chlebom sú Verdi či Puccini. Disciplína a motivická priezračnosť zvuku budia obdiv, tempá sú krásne pestré a výrazovo utrafené, súhra komorného ansámblu vzorová a Štrynclova radosť z muzicírovania nákazlivá (popri dirigovaní odohral aj continuo na španielskej barokovej gitare a sólový violončelový part v Morganinej árii).
Energia a oddanosť štýlu na oboch premiérach sršali nielen z orchestrálnej jamy (pre tento účel mierne vyvýšenej), ale tiež z javiska. V dvojito obsadenom septete náročných postáv zaznelo viacero výkonov, ktoré sa zapíšu do tunajšej interpretačnej kroniky.
Štýlovo disponovaná primadona súboru Michaela Várady si vychutnávala vokálnu zložku exponovaného titulného partu, prezentujúc v ňom príjemný timbre čoraz tmavšieho lyrického sopránu i sebaistotu v koloratúrach. Škoda len marginalizovanej dikcie a málo výraznej hereckej kresby vnútorne sa vyvíjajúcej postavy. Jedno ani druhé nechýbalo Lucii Kašpárkovej, ktorá sa Alciny zmocnila s vervou najmä v dramatických pasážach. Jej rezervy ostali v málo pružných a svietivých koloratúrach. Charakterom rozdielne sú aj obe predstaviteľky Morgany, pričom v kvalite si ich výkony zasluhujú znamienko rovnosti: Mariana Hochelová obdarila Alcininu sestru zvučným, farebným koloratúrnym sopránom a temperamentným prejavom, Morgana Anety Hollej bola panenskejšia farbou inštrumentálne vedeného hlasu i jemnejšou hereckou kresbou.
Košičania mali šťastnú ruku tiež pri angažovaní hosťujúcich mezzosopranistiek. Češka Markéta Cukrová (Bradamante) zúročila bohaté skúsenosti s interpretáciou starej hudby aj kompaktný farebný materiál, mladá Viedenčanka Anna Manske (Ruggiero) hladkala ucho mäkkým vrúcnym hlasom i precíteným prejavom. Alternujúce domáce interpretky Myroslava Havryliuk (Bradamante) a Viera Kállayová (Ruggiero) o čosi zaostali najmä v schopnosti melizmatického spevu, obe však zvládli náročné úlohy na slušnej úrovni. Štýlovosť koloratúr a umné zaobchádzanie s komorným materiálom boli hlavnou doménou Marie Taytakovej v autenticky stvárnenej detskej postave Oberta. S filigránskym händlovským partom sa úctyhodne vyrovnal aj Maksym Kutsenko (Oronte), pre ktorého zvučný tenor nebude stará muzika typickým domicilom, v rovnakom parte menej uspokojil široko vedený hlas Davida Maggioniho.

Nekaždodennú interpretačnú výzvu uspokojivo zvládli aj kmeňoví barytonisti košického súboru, Marek Gurbaľ a Marián Lukáč (Melisso). Osobitnú pochvalu si zasluhuje zbor (zbormajster Lukáš Kozubík), ktorý síce nedostal veľký priestor na spievanie, no o to významnejšiu hereckú funkciu mu prisúdila režisérka: choreograficko-výrazová perfektnosť a herecká disciplinovanosť kolektívnej postavy by sa nestratili ani na zahraničných javiskách.
Operná sezóna 2015/2016 zažila jeden zo svojich vrcholov. Kiež Alcinu po zásluhe ocení a návštevníckou priazňou obdarí aj košické publikum.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.