MNÍCHOV: Polarizujúci South Pole

Premiéra opery South Pole od českého skladateľa Miroslava Srnku a jeho austrálskeho libretistu Toma Hollowaya bola skutočne svetová. Marketingovú mašinériu sprevádzajúcu inscenačný proces totiž Bavorská štátna opera ešte nikdy nerozbehla na takých vysokých otáčkach. Jej efekt sa pár dní pred premiérou nedal prehliadnuť. Mediálne echo bolo obrovské, odozva najmä u mladého publika pozitívna.

Krátko pred premiérou sprístupnilo hudobné vydavateľstvo Bärenreiter na svojej internetovej stránke kompletnú partitúru. „Hudobnú mapu“ Južného pólu si tak záujemcovia mohli naštudovať vopred. Jej horizonty, jagajúce sa celou plejádou známych ale i nových a netradičných perkusií (na hudobné nástroje boli povýšené šmirgľový papier, pružiny či krájače na vajíčka), boli zrejmé už na prvý pohľad.
Mladých autorov zaujal príbeh pretekov o dobytie Južného pólu, ktorý v roku 1911 zviedli Nór Roald Amundsen a Brit Robert Falcon Scott. Príbehu oboch expedícií sa v partitúre priblížili takmer dokumentaristicky. Sformulovali prvú konfrontáciu polárnych výskumníkov skrz telegrafickú správu v morseovke, v ktorej Amundsen oznamuje svojmu rivalovi Scottovi, že sa napriek pôvodným plánom rozhodol predsa len pre expedíciu na Južný pól, cez putovanie ľadovou púšťou s jej nástrahami, fyzické a psychické vypätie, až po dosiahnutie cieľa a návrat, ktorý bol pre Nóra triumfálnym, pre Brita tragickým.
Srnka s Hollowayom neboli prví, ktorí sa pokúsili zdolať južný pól opernou cestou. Prvolezcom bol pravdepodobne Winfried Zillig (1905 – 1963): námet spracoval v opere Das Opfer (Obeť), no na rozdiel od Južného pólu sa orientoval výlučne na tragický osud Scottovho tímu. Zilligova opera  so štyrmi protagonistami, ktorej súčasťami sú i zbor a balet tučniakov, mala premiéru v hamburskej opere v roku 1937.
Postdramaticky skomponovaná „double opera“ South Pole pozostáva z dvoch súčasne prebiehajúcich dejov a pripomína komiksový štýl grafickej novely. Rozdielne príbehy majú aj svoje paralely. Obom dobrodruhom sa zjavia ženy ich života. Scottovi milujúca manželka Kathleen, ktorú ustavične podozrieva z nevery počas jeho neprítomnosti, Amundsenovi zasa Landlady, ktorá kedysi kvôli nemu spáchala samovraždu. V základnom tábore si Briti krátia dlhú chvíľu nahrávkou Kvetinovej árie Enrica Carusa z historicky doloženého carusofónu, Nóri si zasa z gramofónu prehrávajú Griegovu Solveiginu pieseň v podaní Borghild Bryhn-Langaardovej. Zatiaľ čo sa Scottova expedícia potýka s technickými a logistickými problémami, Amundsenova výprava „Fram“ je, odhliadnuc od vnútorného rozporu medzi Amundsenom a Johansenom, korunovaná úspechom. Ani jedna z ústredných postáv však neponúka divákovi priestor pre identifikáciu. Polárni dobyvatelia jednajú z vypočítavosti chladnej ako zima, ktorej sa snažia vzdorovať.
Partitúra v C dur sa divákovi prihovára šepotom širokospektrálnych hutných plôch s minuciózne rozvrhnutou dynamikou. Ich zvuk praská, duní, dychčí, oblúky sú vyšperkované leskom, jaganím, miestami krištáľovým zvonivým chvením evokujúcim ľad, chlad a nedozernú, no diferencovanú belobu. Nad ňou sa vznášajú barytóny Amundsenovej skupiny, ktorým šarmantne konkurujú tenory Scottovej družiny. Barytóny dopĺňa vysoký soprán Landlady, víziou tenoru je vláčny mezzosoprán Kathleen. Relatívne pozvoľne plynúca, monumentálne znejúca a famózne inštrumentovaná hudba má aj podmanivo skomponované vrcholy. Kvartet Kathleen, Landlady, Scotta a Amundsena, ktorý sa akoby mimochodom vyvinie z duetu oboch rivalov, uzemňuje difúznu maľbu orchestra. Dramaticky prierazné sú accelerandá, ktoré za hektickej recitácie geografických koordinátov vytrhávajú hudbu zo zdanlivej letargie, ilustrujúc tak polárnu rallye. Škoda, že podobná muzikálna invencia chýba jednotlivým hlasom, ktoré sú skomponované viac-menej konvenčne.
Právo prvej inscenácie sa ušlo grandovi apelatívnej réžie Hansovi Neuenfelsovi. Paralelné diania dvojopery inscenoval na otvorenej jasnobielej scéne (Katrin Connan, Hans Neuenfels) pripomínajúcej pohľad do prevráteného stanu či nakrojeného ľadového kryštálu. Preklopenej pyramíde na zadnom horizonte dominovalo čierne „X“ ako znak geografického pólu, oba tímy striktne rozdeľoval biely trám v strede javiska. Biela scéna bola pôsobivou projekčnou plochou Srnkovej znejúcej Antarktídy. Štatisti v čiernych kostýmoch a s čiernymi zvieracími hlavami predstavovali poníky Scottovho a psy Amundsenovho tímu. Psychológii postáv a situáciám bohatým na konflikty však chýbala povestná neuenfelsovská akríbia. Zdalo sa, že režisér sa v mnohom spoľahol na herecké skúsenosti jednotlivých protagonistov.
Chladného Amundsena stvárnil Thomas Hampson s psychologicky realistickým nervom. Jeho impozantný zjav dominoval večeru nielen opticky, ale aj hlasovo. Srnkovu partitúru zvládol s koncentrovanou rutinou a suverénnym prehľadom. Rolando Villazón ako exaltovaný Scott síce herecky zapôsobil, jeho kedysi lyrický hlas však v charakterovej role miestami narážal na svoje limity. Tara Erraught mu bola lyricky vláčnou a spevnou víziou manželky v čiernych dlhých šatách. Éterická Mojca Erdmann ako prelud Landlady zo záhrobia, s plechovým vedrom s chemikáliami, ktorými sa kedysi otrávila, zasa vynikla presným a koncentrovaným vysokým sopránom.
Na úspechu hudobného textu partitúry má zásluhu najmä dirigent Kirill Petrenko. Zlievaniu hudobných plôch zabránil jasnou štruktúrou. Artikulácia zostala pod jeho vedením zrozumiteľná, vrcholy a špičky Srnkovho objemného hudobného ľadovca sa mu podarilo prepojiť čitateľným a zreteľným oblúkom – aj napriek miestami preťaženému libretu, ktoré sa snažilo o príliš verné líčenie historickej udalosti. Škrty by prospeli nielen textovej zložke. Scéna strieľania unavených zvierat oboch tímov je zdĺhavá, podobne aj trhliny v ľadovci, do ktorých spadnú Amundsenovi druhovia hneď niekoľkokrát. A hoci keď Srnkova hudba na pozadí zdanlivo nedozernej snehobielej scenérie podmanivo irizuje, Južnému pólu by možno viac pristal komornejší formát.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.