Faustovo prekliatie na polceste

Pôvodne v pláne SND ako prvá premiéra novej sezóny figurovala dramaturgicky cenná koprodukcia opery a baletu: večer zložený z dvoch diel Igora Stravinského, opery-oratória Kráľ Oidipus a baletu Svätenie jari. Divadlo však avizovaný projekt z dôvodov finančného šetrenia nahradilo poloscénickým uvedením dramatickej legendy Hectora Berlioza Faustovo prekliatie. Dramaturgická hodnota titulu je i v tomto prípade nespochybniteľná, aj koprodukcia operného a baletného súboru ostala zachovaná. Výsledok je však rozpačitý.

Životom i dielom Hectora Berlioza sa vinú rozpory a protirečenia. Bol prchkej povahy, rýchlo vzbĺkol, ale vzápätí dokázal racionálne konať. Uchádzal sa o prestížnu Rímsku cenu, no keď ju dostal, ušiel pred ňou. Bol hudobníkom Francúzskej revolúcie, ale v neskoršom veku nenávidel revolúciu aj ľud. Pokladal sa za ateistu, a predsa skomponoval oratórium Kristovo detstvo i viaceré omše. Sníval o úspechu v opere, no jeho operné diela sú ťažko inscenovateľné. Aj jeho vrcholný hudobno-dramatický opus, dramatická legenda Faustovo prekliatie (La damnation de Faust), akoby nevedel, kam patrí. Pre koncertné pódium je príliš dramatický, na opernom javisku môže pôsobiť staticky. To druhé však platí len v prípade, že sa nenájde režisér, ktorý nedostatok akčnosti pochopí ako úžasný, obrovský voľný priestor, ktorý mu dáva skladateľ k dispozícii. Alvis Hermanis v parížskej opere (2015) túto voľnosť maximálne využil: v závere svojej provokatívnej inscenácie poslal ľudskú posádku, v ktorej sa nachádzal aj Stephen Hawking, v kozmickej lodi na Mars. David Marton v lyonskej opere (2015) použil priestor pre silnú výtvarnú štylizáciu v duchu päťdesiatych rokov minulého storočia. La Fura dels Baus na Salzburskom festivale (1999) inscenovali Berliozovho Fausta ako grandióznu, monumentálnu filozofickú fresku.

Režisér Marián Chudovský sa rozhodol pre poloscénickú formu. Prečo, to ostáva záhadou a nevdojak vyvoláva pochybnosti, či motiváciou boli skutočne úsporné opatrenia (koncertným uvedením by sa zrejme ušetrilo podstatne viac). Najmä, ak výsledný tvar neodpovedá na základnú otázku: Aký má byť nový bratislavský Faust? Nie je ani novátorský a spektakulárny ako Faust a Margaréta Jozefa Bednárika (Gounod, 1989), ani dynamický a efektný ako Mefistofeles Miroslava Fischera (Boito, 1996), ani filozofujúco introvertný ako Faust Gintarasa Varnasa (Gounod, 2010), ani precízne vystavaný ako monumentálna činoherná katedrála Martina Čičváka (Goethe, 2010). Chudovského Faustovo prekliatie nemá žiadny názor, je iba – poloscénické. No aj tento pojem režisér vyložil svojsky: týka sa vlastne len sólistov a zboru. Tí občas spievajú z nôt, občas spamäti. Avšak ani tento princíp nie je dodržaný: predstaviteľka Margaréty pojala postavu vyslovene scénicky, Faust zasa spieva hlavne z nôt, pričom si „akčne“, no nechtiac komicky, prenáša pult. Ich spoločné scény (napr. ľúbostný dvojspev) tak vyznievajú veľmi bizarne. Koncertne odetý zbor, ktorý má v diele významný zástoj, je v úvode zapojený do deja, ale neskôr ostáva staticky umiestnený v zadnej časti javiska. Naproti tomu, tanečná zložka inscenácie rozhodne nepôsobí poloscénicky, jej podiel na výslednom vizuálnom tvare je zásadný. Je mimoriadne poctivo pripravená a vo výhľade troch predstavení v aktuálnej sezóne pôsobí až márnotratne luxusne. Ilustratívna choreografia Igora Holováča vychádza najmä z klasiky, pričom v priebehu predstavenia stále viac využíva kontrast medzi tradičným a moderným jazykom. Vhodne korešponduje s duchom Berliozovej hudby, hoci niektoré použité folklorizmy (výkriky tanečníkov) pôsobia rušivo. Sólové postavy sú vynikajúco charakterizované a dejová línia prehľadná. Duetá titulnej dvojice (výrazovo i technicky silný Andrej Szabo a éterická Erina Akatsuka) patria k vrcholným zážitkom z inscenácie. Aj ďalší sólisti (Valéria Stašková, Peter Dedinský) i baletný zbor tancujú a hrajú s obdivuhodným nasadením. V konečnom dôsledku však kombinácia rozpačitej poloscénickej opernej zložky a plnohodnotného baletu vyznieva nekonzistentne.

Jaroslav Valek, uvedený ako výtvarný spolupracovník, na prázdnom javisku odhalil techniku a využil hydrauliku. Jedinými pridanými scénografickými prvkami sú záhadná, drapériou zahalená svietiaca pologuľa, veľkoplošné projekcie so živými zábermi na dirigenta a hráčov orchestra, ktorým chýba akákoľvek logika, a niekoľko stoličiek. Režisér v bohatej miere využíva precízne pripravené svietenie (Martin Račko).

Autor hudobného naštudovania, dirigent Rastislav Štúr, má k romantickej opere blízko. Najmä jej francúzska podoba mu mimoriadne sedí. Výborne pracuje s emóciou, má cit pre jej dávkovanie prostredníctvom detailnej práce s tempom a výrazom. V jeho koncepcii dejový oblúk Berliozovho Fausta, aj pri istom nedostatku akčnosti, nepostráda logiku a homogenitu. Orchester Opery SND podal sústredený výkon, znel farebne a živo, i keď sa nevyhol viacerým chybám.

Titulná postava Fausta je extrémne náročná. Jej interpret takmer nezíde zo scény, očakáva sa od neho veľký hlasový rozsah a napriek základnému ukotveniu v lyrickej polohe sa musí vysporiadať s niekoľkými exponovanými miestami. Vzácny tenor Ľudovíta Ludhu toto všetko zvládol s ľahkosťou i požadovaným dramatickým drajvom, navyše má mimoriadny cit pre francúzsku frázu. Jediným problémom jeho postavy je režijný koncept.

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.